November 1989 som prežíval veľmi intenzívne. Nepociťoval som nenávisť, skôr zodpovednosť za nadchádzajúcu zmenu. Úprimne som veril, že sa veľa zmení a zlepší. Prešlo 20 rokov a pri pohľade na stránky novín a na obrazovku televízie si sarkasticky hovorím: Pokrok nezastavíš. Krok za krokom sa učíme byť súčasťou európskeho priestoru, ktorý je však rovnako úpadkový ako naše médiá a nimi produkovaný obraz spoločnosti. Ale nie, zmena je nespochybniteľná, fasády na domoch na našom sídlisku neboli nikdy také veselé a dlhé slabiky nikdy také dlhé ako dnes v „pesničkách“ rýchlokvasených superstár.
Čo ma teda vlastne škrie? Veril a slúžil som abstraktnej „zmene“, dokonca som sa na vlne tej zmeny chvíľu aj celkom pekne viezol. Len som neobjavil v sebe dosť praktickej intuície a drzosti, aby som krásu chvíle materializoval. Nemám nič ani v trestnom registri, ani v katastri. Moc i majetok chvíľu ležali na chodníku, kým ich nerozchytali ľudia, čo mali lepšie vyvinuté inštinkty a reflexy. Okolo mňa sa nanovo lámal chlieb a čo ja? Nebol som morálnejší, len pomalší. Vraj, nevadí, že idem pomaly, keď možno ideme zlým smerom... Len či naozaj!
Autor: DUŠAN VALÚCH
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |