Jedným z pozoruhodných spravodajských prípadov v nie tak dávnych dejinách je dramatický príbeh Erwina van Haarlema. Jeho skutočná totožnosť ostávala zahalená tajomstvom aj na londýnskom súde Old Bailey, kde ho v marci 1989 odsúdili na 10 rokov za špionáž v prospech Československa bez toho, aby vedeli, koho vlastne súdia, čo predstavuje zrejme absolútny unikát v histórii justície. Totožnosť podplukovníka Václava Jelínka, väzneného v najťažších podmienkach na ostrove Wight, prezradil v roku 1992 úzkemu okruhu britskej kontrarozviedky Security Service (Bezpečnostnej služby, známejšej pod označením MI5) vtedajší šéf československej rozviedky ÚZSI (Úrad pre zahraničné styky a informácie) generál Radovan Procházka.
Československý vyzvedač pôsobil vo Veľkej Británii od roku 1975 až do svojho zatknutia v apríli 1988. Bol nelegálom, teda človekom so zmenenou identitou. Pojmom ilegálna rozviedka sa označujú príslušníci spravodajského personálu, ktorí odchádzajú na územie predpokladaného protivníka bez toho, aby boli pred trestným stíhaním chránení diplomatickou imunitou. Zväčša smerujú do cieľa svojho pôsobenia cez tretie krajiny, kde prehlbujú a potvrdzujú vlastnú kryciu legendu, pričom často používajú totožnosť osôb, ktoré už zomreli alebo dokumenty občanov cudzích štátov. Hlavným dôvodom pre vysadzovanie nelegálov sú prípravy na možný vojnový konflikt, počas ktorého sú prerušené diplomatické styky, zastavená akákoľvek obchodná činnosť, znemožnené prekračovanie hraníc a odosielanie pošty. V takom prípade nelegáli prevezmú riadenie spravodajskej agentúry na území protivníka a pomocou vysielačiek komunikujú s centrálou vlastnej tajnej služby.
Na vytvorenie novej holandskej totožnosti československého špióna, dlho známeho iba pod menom Erwin van Haarlem, pražská centrála využila skutočnosť, že holandská občianka židovského pôvodu Joana van Haarlemová mala počas druhej svetovej vojny dieťa s nemeckým dôstojníkom poľského pôvodu, ktorý bol ubytovaný v domácnosti jej rodičov. Svoje neželané dieťa pred koncom vojny zanechala v detskom domove na území vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Po vojne však požiadala Medzinárodný Červený kríž o pátranie po chlapcovi. To bol pre československú rozviedku priaznivý podnet na vytvorenie novej identity pre vhodnú osobu. Po overení, že otec hľadaného dieťaťa padol počas vojny a matka sotva môže identifikovať svojho syna, tajná služba podsunula Medzinárodnému Červenému krížu falošného Erwina van Haarlema.
Ten na základe žiadosti oficiálne získal holandské občianstvo (čiže aj holandský pas) a presídlil sa do Londýna, kde spočiatku pracoval v hoteli Hilton a neskôr založil obchod so starožitnosťami. Vstúpil do spoločenského života aj do niekoľkých židovských organizácií. Po krátkom čase začala centrála pre Haarlema rádiom vysielať správy a rezidentúra v Londýne zakladať mŕtve schránky. Vybavili ho tajnopisnými prostriedkami a krycími adresami pre posielanie správ centrále. Počas trinástich rokov spravodajskej práce van Haarlem prijal okolo dvesto šifrovaných správ. Britská kontrarozviedka nepochybne monitorovala vysielanie centrály a určila priestor, kde sa nachádza vysielač, čo jej umožnilo zistiť, že ide o informácie pre československého agenta.
Je toho viac, čo mohlo viesť k rozuzleniu prípadu. Niektoré časti správ - kde pochybením mohlo dôjsť k opakovanému použitiu šifry - britská MI5 zrejme dešifrovala. Tak sa dozvedeli, že agent, niekde v Londýne, dostáva pokyny na prenikanie do medzinárodných židovských organizácií, ale aj na získanie informácií o britských firmách, ktoré sa podieľajú na výrobe zbraní systému hviezdnych vojen. Erwin van Haarlem sa stretol aj s izraelským náčelníkom generálneho štábu Moše Levym a pri návštevách parlamentnej reštaurácie si rád pohovoril s vysokými úradníkmi ministerstiev priemyslu i obrany. Aj to mohlo byť prvotným signálom a dôvodom rozpracovania britskou kontrašpionážou. Začali ho sledovať, odpočúvať, obklopovať agentmi.
Erwin van Haarlem veľa cestoval. V rokoch 1985-86 opakovane navštívil aj Moskvu a Kyjev. Vyhľadával židov, ktorí zamýšľali odísť do Izraela. Ťažko predpokladať, že by takéto aktivity nesledovala britská kontrašpionáž. Možno aj jeho obchodné cesty po západnej Európe. Do Paríža, Zürichu, Viedne. Niekoľkokrát potom pokračoval s iným pasom až do Prahy. To síce bolo dobré pre riadenie agenta, ale riskantné pre jeho bezpečnosť.
Problémom krytia Erwina van Haarlema boli neuspokojivé ekonomické výsledky jeho obchodnej činnosti. Žil v londýnskej štvrti pre bohatých ľudí a bolo len otázkou času, kedy začne MI5 preverovať, z akých zdrojov si môže dovoliť financovať nákladný životný štýl. Pražská centrála si tieto ťažkosti uvedomovala a snažila sa mu v podnikaní pomôcť. Niektoré obrazy pravdepodobne od neho pod krytím fiktívne kúpila. Lenže predané obrazy sa neskôr opäť našli v jeho obchode. Ak ho už podozrievali, mohli zistiť, že jeho bankové účty a výdavky sú oveľa vyššie ako jeho príjmy. Pred súdom nemohol preukázať, odkiaľ pochádza asi šesťdesiat tisíc libier. Ďalším háčikom bola vysoká infiltrácia československej rozviedky britskou tajnou službou, a tak nemožno vylúčiť ani to, že ho prezradil niektorý z prebehlíkov spolupracujúcich s Britmi. V uvedenom čase britská ofenzívna výzvedná organizácia (Secret Intelligence Service, známejšia ako MI6) riadila najmenej dvoch vysokých dôstojníkov československej rozviedky pôsobiacich v zahraničí a jedného vysokého dôstojníka britského odboru v pražskej centrále. Signál mohol uniknúť aj z prostredia KGB, kde tiež mala britská MI6 a americká CIA svojich ľudí. V rámci koaličnej spolupráce sovietska spravodajská služba mala informácie o činnosti svojich vtedajších partnerských výzvedných organizácií spojeneckých - ak chcete satelitných - štátov. Je toho veľa, čo mohlo Erwina van Haarlema priviesť až do Old Bailey.
Mimochodom - v tejto súvislosti treba uviesť, že typovo sa vo svete tajných služieb vždy pokladajú za primárne informácie o výzvedných organizáciách protivníka, za sekundárne sa považujú kľúčové strategické údaje o druhoch a rozmiestnení zbraní hromadného ničenia, o utajovaných alebo pripravovaných zásadných politických rozhodnutiach a podobne. Niektorí pozorovatelia, ktorí chcú znížiť profesionálnu prestíž Erwina van Haarlema, charakterizujú jeho zdroje ako terciárne, ale fakt je, že vo vtedy aktuálnych odzbrojovacích rokovaniach medzi Východom a Západom, najmä medzi Sovietskych zväzom a USA, ktoré sa uskutočňovali na najvyššej úrovni a týkali sa obmedzenia strategických zbraňových systémov, poznatky získané podplukovníkom Václavom Jelínkom zohrali významnú úlohu.
Britská kontrašpionáž MI5 Erwina asi dva roky rozpracovávala. Nasťahovali sa do bytu vedľa neho a odpočúvali ho. Zatkli ho v roku 1988 priamo pri príjme rádiovej správy z Prahy. Vyhlásil, že je holandský občan, ale súčasne žiadal, aby o jeho zatknutí informovali československé veľvyslanectvo. Našli uňho v dutine vydlabanej do mydla ukrytý blok šifier - malý tenký blok papiera, na ktorom je strojom vytlačený neopakujúci sa kľúč na používanie pri posielaní kódu, známy aj ako jednorazový blok. Počas vyšetrovania test DNA preukázal, že Joana van Haarlemová nie je jeho matka, a tak všetky jeho doklady o totožnosti považovali za falošné. Vyšetrovaním, ani v rámci súdneho procesu mu veľa nedokázali, pretože až na výnimky monitorované vysielanie z Prahy nedešifrovali a navyše sa im nepodarilo zachytiť ani jednu správu, ktorú Haarlem poslal do Prahy. Napriek tomu ho pod falošným menom Erwin van Haarlem odsúdili na desať rokov.
Tým sa však jeho príbeh nekončí. Už spomínaný vtedajší šéf československej rozviedky generál Radovan Procházka napísal 20. februára 1992 podplukovníkovi Václavovi Jelínkovi do prísne stráženého väzenia na Isle of Wight list, kde ho ako jeho nadriadený rozkazom požiadal, aby Britom odhalil svoju skutočnú identitu, čo však adresát pokladal za podvrh a ďalší trik MI5. Napokon sa však predsa len - aj na základe intervencie prezidenta Václava Havla u britskej premiérky Margaret Thacherovej - vrátil do vlasti, kde ho čakalo nemilé prekvapenie, keďže ho pre zmenu na letisku nezákonne zadržali jeho niekdajší kolegovia z prvej správy Štátnej bezpečnosti, ktorá sa medzičasom premenovala na Úrad pre zahraničné styky a informácie. Počas nedobrovoľného pobytu v konšpiračnej vile ÚZSI ho bývalí spolupracovníci nútili, aby podpísal rozličné dokumenty, ktorými by sa vzdal finančných nárokov vyplývajúcich z jeho spravodajského pôsobenia v zahraničí. Tajná deportácia nelegála Erwina van Haarlema do Prahy sa uskutočnila v apríli 1993.
Neskôr pracoval ako tlmočník a v tomto postavení sa zúčastnil aj na rokovaniach pri predaji Investičnej a poštovej banky (IPB) japonskému priemyselnému a finančnému konglomerátu Nomura Group. Česká verejnosť sa však naďalej o prípade Erwina van Haarlema nič nedozvedela a vôbec po prvý raz sa o ňom zmienili české médiá až v roku 1996, keď do Prahy prišiel Nigel West, britský spisovateľ zameraný na problematiku tajných služieb, európsky editor amerického časopisu World Intelligence Review a riaditeľ vydavateľstva tiež orientovaného na špionáž St Ermin's Press. Ten poskytol médiám Erwinovu dobovú fotografiu a očakával, že sa mu van Haarlem ozve, aby s ním mohol napísať jeho memoáre. Lenže Václav Jelínek, ktorý v tom čase už opustil rozviedku a pracoval ako prekladateľ, sa mu neozval a nikomu nezveril tajomstvo svojho niekdajšieho spravodajského pôsobenia.
Až v roku 2005 vyšla kniha Český špión Erwin van Haarlem, v ktorej autor Jaroslav Kmenta verejnosti sprístupnil autentické svedectvo Václava Jelínka o jeho kariére nelegálneho vyzvedača. Na publikáciu nepriaznivo reagovalo niekoľko recenzentov, ale ich výhrady mali prevažne ideologický charakter z hľadiska výmeny geopolitických gravitačných polí po roku 1989. Jedna z výhrad bola poznačená urazenou samoľúbosťou konkurenčného autora štvorzväzkového diela Československo vo zvláštnych službách Karla Pacnera, pretože Václav Jelínek sa so svojím autentickým životným príbehom neobrátil práve naňho. Azda jediná oprávnená kritická pripomienka sa týka poznámky Václava Jelínka, ktorý sa čudoval, akým amatérskym spôsobom ho sledovali zamestnanci britskej tajnej služby MI5, pretože ich činnosť ľahko spozoroval pri rutinných opatreniach zameraných na odhalenie sledovania. Lenže naozaj existujú dva typy sledovania - utajené a otvorené. Prvý typ sa usiluje odhaliť činnosť sledovaných osôb, kým účelom druhého typu je znervózniť sledované osoby a odradiť ich od zamýšľanej činnosti. Napokon túto prax uplatňovala aj československá Štátna bezpečnosť v rámci preventívno-výchovného pôsobenia najmä vo vzťahu k disidentom, aby upustili od protizákonného konania (jednoducho sa tiež usilovala predchádzať porušovaniu právnych noriem, aby nemusela uplatňovať represívne zásahy).
Osobitnú kapitolu predstavuje osud skutočného Erwina van Haarlema, ktorý sa pod týmto menom narodil 24. 8. 1944 (len o deň neskôr ako Václav Jelínek) a ktorého následne jeho matka ešte pred koncom druhej svetovej vojny odložila do detského domova v Olešoviciach. Teraz sa volá podľa svojich adoptívnych rodičov a žije v jednej dedinke v Čechách. Jeho krstné meno je Ivo. Je to skutočne dojímavý životný príbeh. K svojím náhradným rodičom pociťuje úctu, ale najbližší vzťah má predsa len k svojim vychovávateľkám v ústave pre opustené deti.
Ako vidieť - vojnové udalosti a špionáž hlboko zasahujú do najintímnejších a najemocionálnejších psychologických sfér mnohých jednotlivcov. A ako po desiatkach rokov riadenia východonemeckej rozviedky skonštatoval jej šéf Marcus Wolf, nik nemá právo zasahovať do súkromia nevinných ľudí.
Autor: PAVOL JANÍK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)