Rýchlo, ale neisto

   Rešpektovaná filozofka a renomovaná spisovateľka Etela Farkašová v najnovšej knihe esejí ČAS NA TICHO (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2009) rozvíja svoje typické a charakteristické témy. Veď už jej prozaický debut z roku 1978 sa príznačne nazýva Reprodukcia času. Slovníky slovenských spisovateľov (Praha 1999 a Bratislava 2005) zhodne konštatujú, že autorka už v uvedenej knižnej prvotine „naznačuje dôležitosť kategórie času a priestoru“. Slovníky slovenských spisovateľov 20. storočia (Bratislava – Martin 2001 a 2008) uvádzajú, že sa Etela Farkašová vo svojich dielach dotýka témy „ticha a zátišia v hluku súčasnej civilizácie“.
   Aktuálna publikácia vo mne nevdojak evokuje ďalšie kreatívne súvislosti, ktoré prezentovaný titul usúvzťažňujú aj v širších kontextoch. Napríklad – básnik Jozef Mihalkovič v zbierke Albá (1971) opätovné zverejnenie básní zo svojich dvoch predchádzajúcich kníh dopĺňa novým cyklom veršov nazvaným Spôsob ticha, čím predznamenáva vlastné tvorivé smerovanie, ktoré sa naplno prejavilo v poetickej kolekcii Kam sa náhlite (1974). Dovoľte mi tiež pripomenúť moju báseň Pochádzame z parkovísk zo zbierky Zrkadlo na konci leta (1984): „Mestá a diaľnice / nás vyňali z prírody, / zamestnania zo svete. // V nepretržitej pohotovosti / a v strehu / za volantmi rýchlych áut, / bez povšimnutia míňame parkoviská, / z ktorých sme vzišli. // Dopravné značky / nás neomylne vedú / stále vpred“.
   Dokonca si trúfnem odcitovať fragment z mojej básne Filmová predpoveď číslo jeden zo zbierky Do videnia v množnom čísle (1985), ktorú – pravdaže celú – zostavovateľ Peter Zajac zaradil do antológie súčasnej civilizačnej poézie Druhý polčas (1987): „Aké príklady nám dávajú / dvíhajúce sa trupy lietadiel? / Čím sa nám prihovárajú / viacjazyčné oznamy leteckého dispečingu? / Nevieme. / Zabudli sme. / Ešte stále sme nič nepochopili. / Celkom nič. // Optikou palubných okien / bez záujmu pozorujeme zmenšovanie sveta, / vynechávanie detailov / a len tak mimochodom sa učíme rozumieť / duševnému životu vtákov, / osvojujeme si ich neomylný zmysel pre závratné výšky, / rýchly pohyb a / správny smer“.
   V načrtnutých súradniciach sa dozaista treba zmieniť o známej piesni Reklama na ticho z repertoáru hudobnej skupiny Team, ktorá vznikla v roku 1988 a ktorej text napísal básnik Daniel Hevier. Napriek neporovnateľnej literárnej a umelecko-technickej úrovni nemožno pri rekognoskácii tvorivého terénu zabudnúť ani na autorské texty populárneho interpreta Petra Nagya Vraky áut z roku 1987 („kam sa tak ponáhľaš / vraky áut len za sebou nechávaš“) a Len pomaly z roku 2002.
   Ako vidieť – najnovšie eseje Etely Farkašovej priamo i nepriamo, vedome i nevedome vstupujú do filiácií s jej doterajšou vlastnou tvorbou, ale aj do korelácií s podnetmi iných autorov. Napokon štruktúra knihy neobyčajne vzdelanej a nesmierne sčítanej autorky sa celkom prirodzene významnou mierou opiera o impulzy celého radu popredných mysliteľských a estetických autorít. Dielo pokračuje v polemike s čoraz konzumnejším a ustavične rýchlejším životným štýlom, v ktorom krátkodyché úsilia, okamžité ciele a egocentrické pôžitky znemožňujú orientáciu na vzdialenejšiu budúcnosť trvalo udržateľného rozvoja v zmysle zachovania prírodných i duchovných hodnôt. Strhujúce tempo bezohľadného materiálneho rastu môže nastupujúcim generáciám zanechať smutné dedičstvo v podobe ekologickej katastrofy, citovej vyprahnutosti a zdevastovanej kultúry.

Autor: PAVOL JANÍK


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)