PAVOL GARAN
Nad Feldekovým Majakovským

I síto dějin mění své oko.
Ivan Fontana

Na stolík na voľnej nohe,
slabý, zlý a mĺkvy
ako nepríkladný bohém,
kreslím prstom bukvy.

Mám strach: z lásky, snov a debát
o tom, čoho sa už nebáť,

o tom, čo je mimo
poznania a rýmov.

„Hluboko, hluboko...“
To, čo nemám, neskryjem
svetu za motúzik...
Prehrávam si rekviem
v štýle country music.

Nebo a zem pretína
démonická plešina

majstra Karla Hálu.
Pane, nezahaľ ju.
(apríl 2008)

Čo mi môžete závidieť
Môj mesiac je nahryznutá žemľa
a ja padám do zánovných novín –
na Biely dom a na múry Kremľa,
s pocitom, čo nikdy nevyslovím.

Myslím na deň, kedy som sa zľakol.
Som ako kôl v plote skrytý za kôl.

(Keď tu skončím, dám vám na výchovu
básne, čo ma nechcú pustiť k slovu.)

Bezvýznamný incident s poživňou
(kritikom)
Vidím drozda, ako mu drozd
zožral pandravu.
Stoicky som prijal múdrosť
tohto výjavu.

Akoby v ňom dáka bola...
Díval som sa, ale zhola

nič tam nebolo.
Ani okolo.

Ring 2035
Smog. A hašiš z biofarmy.
Gýč. A úsmev na povel.
A kto, unavený tvarmi,
virtuálne vyhovel,

uvoľnil sa, spravil dieru –
do koláča, do éteru...

A mne nechal červenú,
na tridsiatej avenue.

Zákaznícky protestsong
Z morálneho rozmaru
lámem Petru na dve,
pijem iba po čiaru.
A nie, že je advent.

V bare, kde sa zakaždým
sporiadane zhromaždím,

šepkám k alter egu:
usmievaj sa, neguj.

Prišli mi gratulovať
Neviem povedať, čo cítim,
keď prijímam darčeky.
Ľudia, je to k nedožitým –
pred rokom, dnes... naveky!

A len-len, že neodpálim
song Za milovaným Palim,

tvárou k pozostalým, keď
žmurknem na snímke.


Na hotely Vysočina v Chotěboři
Ach, Irenko Velichová –
jsi... A kdo tě převychová?
Prišiel básnik zo Slovenska,
mal len slová, slová, slová...

Ach, Irenko, sobě chytrá,
řekni mi, jak bylo zítra...
A nemám rým (neslýchané
za čias Suchého a Šlitra!).

Ach, Irenka pro Irenku,
v sobě mám z čeho jsem venku.
Spíš, ako mi v tieni bledne
tvár písmenko po písmenku.


V dome jej tety

Kde máš fotku herca, keď si vyjde na lov,
kozmetický vercajg, akné z ideálov,
staršiu sestru s malou, plyšového maca,
niečo, čo sa stráca?

Na kolonáde sa život stiahol do sôch.
Vravíš, že ťa desia, keď ma vítaš boso –
z čoho nemám osoh, kým je tvoja teta
neúprosne tretia.

Budem sladko tokať, až sa vymkneš z handier.
Šváby, prach a brokát, smutný oleander –
naše prvé rande horšie nezačína.
Kým ti horí čína.

Odklíname lásku nad pohanskou mannou.
Siaham po tabascu s gestom veteránov,
s nedopovedanou, obávanou tvárou
ťažkých pôžitkárov.

Strhneš sa a z pultu zhodíš minerálku.
Tuším stret dvoch kultúr na fatálnu diaľku.
A môj plán je kalkul: sex a svätý pokoj.
Sklené tretie oko.

Pod belasý paplón šuchneš skautský mundúr.
Surovo ma naplo (kam s tým? za rotundu?).
Kto tu nosí rundu...?! Na zlomenej harfe
iba sladký parfum.

A krv (kvapká z lustra?). A zúrivý pudlík.
Vráža do balustrád v sústredenom kŕdli.
Hrubo sme ho sprdli za vulgárny slovník.
Zlí. A seberovní.

Dievča zlez mi z hrude, daj mi ruku a poď.
Ponad veky bude znieť náš tichý ťapot.
Každý iný kápo ti to takto sľúbi
len pomedzi zuby.

Ja sa nehrám... Ak aj, iba s prázdnou flintou.
Ale raz, raz čakaj šesťvalcový hintov,
náruč hyacintov – romantický únos,
keď je v meste plno.

*

Ó, duch tejto vily, pomáhaj a zbližuj...
Keď sme uľavili každý svojmu krížu,
jeme suchú ryžu, zúfalí a zdraví
ako z Okinawy






VÁCLAV HONS
Skákejme
Guinnessova kniha
to jasně píše
Nejdelší tunely
jsou v Čechách
a to z plyše

Politik
Krize
žere vize
ještě že tu je
ta děvka televize

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]