Dne 16. března se v Bratislavě konalo členské shromáždění Spolku slovenských spisovatelov. Přinášíme dopis, který shromáždění zaslal prezident Slovenské republiky Ivan Gašparovič, projev předsedy SSS Jána Tužinského a závěrečné usnesení.
Prezident Slovenskej republiky
V Bratislave, 16. marca 2010
Vážený pán predseda,
vážené členské zhromaždenie,
som presvedčený, že slovenskí spisovatelia majú čo povedať vždy. Teda aj v súčasnosti, v období zložitých celospoločenských premien, keď opätovne hľadáme pevné, výsostne humánne hodnoty, spoločenský zmier a východiská zo zložitej krízovej situácie. A ako to sledujem, aj hovoria, zvlášť na stránkach Literárneho týždenníka.
Slovenskí spisovatelia vždy stáli na strane svojho národa, lebo boli nielen vlastencami, ale aj svetaznalými osobnosťami, ktoré v zápase za pravdu, spravodlivosť, súručenstvo, či v nasadení proti duchovnej a materiálnej chudobe ukazovali cestu i spojencov. Napriek rozdielnym, a neraz veľmi nepriaznivým podmienkam, doslova hraničiacim s prežitím, nevzdávali sa svojho poslania „byť svedomím národa“. Myslím si, že dnešok opäť, priam naliehavo volá slovenských spisovateľov do tejto pozície. Som rád, že Vás v tejto „zrkadliacej“ polohe stretám čoraz častejšie, čo je aj pre mňa povzbudzujúce a zaväzujúce.
Vážim si a podporujem Vašu prácu. A nezakrývam, že si želám, aby celá naša spoločnosť pochopila, že by sa bez národnej literatúry mohla ocitnúť „nahá“. Lebo – ako to vyjadruje Proglas – „nahé sú bez kníh národy“.
S úprimným pozdravom
Ivan Gašparovič
PhDr. Ján Tužinský, PhD.
predseda Spolku slovenských spisovateľov
Stretli sme sa v čase, ktorý politici označujú ako čas krízy. Hovoria predovšetkým o finančnej kríze, a nesmelo, až akosi hanblivo pripúšťajú aj krízu hodnotovú. A zatiaľ čo smelo a s akousi úľubou zdôrazňujú, že finančnú krízu na Slovensku nikto nespôsobil, o tej druhej, ktorá je tesne zviazaná s prvou akosi taktne, hanblivo mlčia. Ona totiž naozaj nepochádza len z cudzích zdrojov, ale tkvie v ľadovej ľahostajnosti našich politických špičiek k vlastnej kultúre. V myšlienkovej plytkosti veľkej časti ponovembrových vlád. Vyplýva to z množstva stranami recyklovaných politikov preberajúcich štafetu moci. Ale najmä z nedostatku skutočných štátnikov.
Táto ľahostajnosť je do očí bijúca, najmä keď si uvedomíme, že za celú existenciu Slovenskej republiky, nevenovala žiadna vláda SR ani jedno jediné zasadnutie téme kultúry. Sme teda štátom s neujasnenou koncepciou kultúrnej politiky. To znamená asi toľko, že sme aj štátom bez ujasnenej podstaty. Veci a problémy v tejto oblasti sa teda riešia za pochodu, alebo (čo je v takejto situácii častejšie!) neriešia sa vôbec!
V takomto prostredí sa aj naša získaná sloboda a naša neľahko utváraná štátnosť veľmi podobajú osudu z auta vyšmareného psa, ktorý si nevie poradiť s ľudskou ľahostajnosťou. Ten nakoniec začne závidieť všetkým, čo na krku vláčia ťažkú železnú reťaz prikovanú k búde.
Presne takýto druh slobody ako ťažké bremeno znáša značný počet občanov nášho štátu. A pritom nemalá časť ťažkostí ich života nemá iba ekonomickú povahu. A ak ju má, tak aj preto, lebo si spoločnosť mýli prostriedky s cieľmi. Dospeli sme totiž do štádia, keď takmer alebo aj všetko meriame peniazmi. Počnúc zrodom človeka, až za jeho posledný výdych. A keďže ľudský život je najvyššou mravnou hodnotou, musíme tvrdo konštatovať, že ani jeho počiatok, ani jeho koniec veľmi často nezodpovedá vedomiu tejto hodnoty. A k sa nachádzame v priestore literatúry, nemôžeme tento priestor obísť, ani sa nadeň povzniesť. Lebo tak ako život aj človek a jeho osud je najzákladnejším priestorom literatúry. Teda ak sa občas nevyhnutne vyjadrujeme kriticky k politike, k javom a spôsobom akým kaličí život spoločnosti, nie je to v našej povahe, je to však v povahe našej práce, tvorby, literatúry. Tá ako celok nemôže odkráčať z tela podstát vlastnej kultúry, ako napríklad súčasný rujný zábavný priemysel.
Pripomínam to aj vám, vážení kolegovia a kolegyne! S úctou k vašej práci. S nádejou, že príde čas, keď si bude musieť aj naša politika uvedomiť nezastupiteľné miesto národnej literatúry v korpuse vlastnej kultúry. Bez tohto vedomia sa nijakej politickej garnitúre nepodarí stvoriť alebo aspoň obnoviť spoločenské vedomie ako zmysluplnú účasť individuality na kooperácii s celkom. Len vedomé vedomie môže utvárať zodpovednosť a vzťah jedinca k spoločenstvu. I naopak. Nehovorím o jednote, hovorím o vedomej kooperácii. Teda aj o solidarite, o empatii... O zviazanosti vedomia ľudí s bytím v štátu, lebo on by tu mal byť aj pre nás. Napriek tomu, že spisovateľ je v súčasnej spoločnosti iba občan trpený... a často aj trápený! Akoby v rámci starej tradície slovenského národa, usadilo sa zrejme aj v súčasnej spoločnosti vedomie, že spisovateľ ožije v národe ako platný iba keď zomrie, ak je načisto mŕtvy. A pritom sme jeden z mála národov, čo dospel ku svojej štátnosti (ak to poviem eufemicky) aspoň takou mierou politikov ako spisovateľov. Aký status si intrigami a mocou vydobyli politici a aký vykolíkovali spisovateľom, o tom je škoda mlčať!
Občan to neeviduje. Ani veľmi nemá ako. Tvrdá ekonomická cenzúra nebývalej razancie vo väčšine tlačových a televíznych médií dnes prekonáva všetky známe latky bývalého režimu. O tom by mala premýšľať nielen naša, ale aj politická garnitúra EU. V štátoch s malým počtom obyvateľstva, kde takmer všetka tlač patrí do rúk ekonomicky silných vlastníkov, s obmedzeným intelektom. A znamená práve pre intelektuálny dialóg intelektuálnu genocídu. Bývalí veksláci a čašníci v našej spoločnosti držia teda v rukách taktovku vnútorného dialógu spoločnosti o spoločnosti. A na takej úrovni sa tento dialóg aj vedie! Taká je aj hodnota jeho výstupov. Tak potom vyzerá aj kvalita a vitálnosť spoločenského vedomia. A taký je aj vzťah občana k demokracii a k štátu. Aj k Európskej únii.
Je zaiste chvályhodné ako EU ochraňuje práva menšín a rozvoj ich kultúry. Ale uvedomuje si, že málo početné národy sú vďaka princípu pozitívnej diskriminácie vystavené kultúrnemu marazmu? Ocitajú sa v rámci rozdeľovacích systémov a zle nastaveným dotačným politikám, ktoré sa európskym dirigizmom nezmyselne vygenerovali, ako najväčšie menšiny vo svojich vlastných štátoch. Bez nárokov na podporu, ktorej sa menšinám dostáva automaticky v ďaleko väčšej miere. Takto nastavená pozitívna diskriminácia je pre slovenskú kultúru smrtonosná, pre literatúru zvlášť! A naozaj by sme mali začať premýšľať o fakte, pripomenúť sa v Bruseli ako najväčšia národnostná menšina, kultúrne živoriaca vo vlastnom štáte. Viem a dokonca som o tom presvedčený, že vnútorná politika štátu by sa mala riešiť doma. Ale práve doma ju často nie je s kým riešiť. Viackrát sme sa v uplynulom období chceli dostať k premiérovi i k ministrovi kultúry. Nenašli si pre nás čas. A nielen pre nás! Ani pre prekladateľov, ani pre AOSS, pretože naša žiadosť bola spoločná. Chápem, že premiér je zaneprázdnený krízou, ktorú nespôsobil. Aj ruku do ohňa by som dal za tvrdenie, že hospodársku krízu nespôsobil ani minister kultúry. On iba nemá čas pre spisovateľov a prekladateľov. Aj keď práve za tento čas je na čas zodpovedný za rezort, v ktorom podľa premiéra je všetko v poriadku. Možno to tak naozaj je. Azda pre nás chystá MK nejaké prekvapenie. Uvítali by sme ho, ak by jeho súčasťou nebolo tvrdenie, že za svetovú hospodársku krízu nesú plnú zodpovednosť slovenskí spisovatelia, lebo oni sú už takmer dvadsať rokov na krízu zvyknutí.
Zaujímavé je, že čas si pre nás vedel nájsť pán prezident Ivan Gašparovič i podpredseda parlamentu Miroslav Číž. Nie je to teda otázka času, je to skôr problém vzťahu ku kultúre vlastného štátu. Ten by sa nemal vo vzťahu k vlastnej kultúre ani začínať, ani končiť na futbalovom ihrisku, lebo telesná kultúra i keď nespochybniteľne dôležitá, nie je celá kultúra! Celou kultúrou nie je ani literatúra. Ale je jej základom, etalónom a bez nej. či už priamo alebo sprostredkovane, nemôžu dlhodobo rozkvitať ani iné druhy umeleckej kultúry. Bez nej a bez nich nemôže vykryštalizovať kvalitné spoločenské vedomie, ani kvalitatívne vážna a občanom prospešná politika. Dariť sa však aj naďalej môže politikárčeniu a nedvižnej partokracii, namiesto zrelého demokratického princípu. V tomto duchu a zmysle stojí pred vami slovenskí spisovatelia úloha prejsť ešte nejednu ťažkú a tŕnistú cestu. Kým naša politika nedozreje. Zatiaľ jej všemožne pomáhajme pochopiť podstatu daností kvalít vlastného národa. Naša úloha je teda taká aká vždy bola. Tu, na tejto ceste stojíme a vytrváme, lebo inak nemôžeme! Ani by sme nemali. My totiž zo svojej podstaty svoj národ milujeme, svoj štát si vážime, akosi teda musíme strpieť aj svojich politikov, ktorí zdá sa, večne utekali z hodín literatúry. Patria aj do literatúry, aj k životu! Ako k nemu patrili vždy nielen skutky spravodlivých. Sme potrební, len tí, čo by nás potrebovali najviac, ešte o tom nevedia! To by nás však najmä v čase krízy, ktorú sme ani my nespôsobili nemalo odzbrojiť! Vždy sme boli v kríze! Sme zvyknutí veľa vydržať. Vydržíme aj... (tu nech si ľubovoľne doplní každý, čo chce!)
Vyhlásenie
členského zhromaždenia Spolku slovenských spisovateľov zo dňa 16. marca 2010
My, slovenskí spisovatelia zúčastnení na riadnom členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov dňa 16. marca 2010, sme sa po rokovaní uzniesli na tomto vyhlásení, ktorým sa obraciame na prezidenta Slovenskej republiky, Národnú radu Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky a prostredníctvom médií na slovenskú kultúrnu verejnosť:
Vrcholné orgány Slovenskej republiky nedoceňujú význam rozvoja slovenskej národnej kultúry - napriek tomu, že práve duchovná jedinečnosť národných spoločenstiev je spoločným bohatstvom európskej a svetovej kultúry, pričom v podmienkach kontinentálnej a globálnej civilizačnej integrácie zostáva významným identifikačným znakom Slovenska. Ministerstvo kultúry SR zdanlivo poskytuje prostriedky na kultúru, ale v skutočnosti byrokratickými obmedzeniami znemožňuje aj tieto nedostatočné prostriedky efektívne využiť, čím vlastne likviduje prácu organizácií, ktoré sú v dnešnej dobe nositeľmi kultúrnych hodnôt a ktoré sa svojou činnosťou usilujú vyvážiť záľahu banalít, bulvárnosti, nevkusu a komercie. Žiadame preto vrcholné orgány Slovenskej republiky, aby koncepčnými i operatívnymi riešeniami odstránili cenzúru realizovanú ekonomickými, organizačnými a mediálnymi prostriedkami, odvrátili bezprostredné ohrozenie existencie pôvodnej slovenskej kultúry a osobitne autentickej slovenskej literatúry a sústredili sa na vytváranie adekvátnych podmienok pre ich slobodný perspektívny rozvoj.
Členovia Spolku slovenských spisovateľov podporujú vlastenecký zákon.
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |