Kultúra aj jazyky sa vždy rozvíjajú v určitých spoločenských a politických podmienkach. Má preto význam povedať slovo o spoločenských a politických, čiže medzinárodných podmienkach slovanských národov v najširšom zmysle. Pokus o charakteristiku podmienok, v ktorých sa nachádzajú ktorékoľvek národy, je spojené s rizikom, že podmienky budú charakterizované nepresne, nesprávne pre príliš úzky pohľad na otázku. Dovoľte však, aby som podstúpil toto riziko. Či o spoločenských a politických podmienkach kultúry slovanských národov budeme hovoriť alebo nebudeme hovoriť, oni objektívne existujú a slovanské národy sa s nimi musia vyrovnať. Tým viac, že vo viacerých menších slovanských krajinách sa udomácnili pravidlá politickej korektnosti, ktoré vôbec reči o slovanských národoch s osobitnou a spájajúcou kultúrou vytláčajú. K súčasnému položeniu slovanských národov možno stručne konštatovať, že 20. storočie bolo úspešným storočím pre slovanské národy. Na konci oboch svetových vojen boli vo víťaznom tábore. Taktiež treba konštatovať, že sa tak stalo predovšetkým vďaka hrdinstvu a víťazstvu ruského národa. Po 2. svetovej vojny sa slovanské národy dokonca ocitli v jednom politickom tábore. Bol to však tábor vedený marxistickou ideológiou, ktorá ich zaviedla do slepej uličky. Oslobodenie od vlády marxistickej ideológie privítali všetky slovanské národy. Za oslobodenie museli zaplatiť. Cenou bola neúčasť slovanských národov pri kladení základov ďalšieho usporiadania nášho materského kontinentu – Európy. Už vytvorené podmienky musíme iba prijímať. Jednu kategóriu podmienok sme vytvárali sami. Rozpadli sa slovanské federatívne štáty, ktoré združovali viac národov. Pokiaľ ide o Československo, môžem povedať, že rozdelenie sa skončilo úspešne. Súčasné vzťahy Slovákov a Čechov sú lepšie ako za existencie Československa. Oba štáty, Slovensko aj Česká republika, vyvinuli väčšiu dynamiku ako mali v spoločnom štáte. Pri ostatných slovanských národoch sa treba spoľahnúť na objektívny fakt, že spoločné prvky ich kultúry a jazykov ich budú privádzať bližšie k sebe pri akomkoľvek medzinárodnom usporiadaní. Česi, Slováci a balkánske slovanské národy majú skúsenosť z minulosti. V 19. storočí a na začiatku 20. storočia tieto slovanské národy v rakúsko-uhorskej monarchii spolupracovali navzájom bližšie ako s neslovanskými národmi v rovnakej monarchii. Ich spolupráca prebiehala napriek tomu, že označenie vtedy za pansláva znamenalo takmer istú cestu do väzenia. Nakoniec to boli práve podmienky v cudzom štátnom útvare, ktoré ich nasmerovali na vytvorenie spoločných štátov Československa a Juhoslávie a viedli k rozbitiu Rakúsko-Uhorska.
   Základným prvkom súčasných medzinárodných podmienok rozvoja slovanských národov je existencia Európskej únie. Viaceré slovanské národy sú už jej členmi, balkánske slovanské národy sú členmi alebo, sa o členstvo usilujú. Dokonca na Ukrajine a v Bielorusku sa podľa sociologických prieskumov významné časti spoločnosti vyjadrujú za členstvo týchto krajín v EÚ. Iba Rusko nemôže byť členom EÚ, ani sa o členstvo neusiluje, a to predovšetkým pre svoju veľkosť. Rusi sú však prvým medzi rovnoprávnymi slovanskými národmi. Sú zároveň akýmsi nabitým elektrónom medzi slovanskými národmi, ktorý jedných priťahuje a druhých odpudzuje. Pred slovanskými národmi stoja v súčasnosti dve výzvy. Jedna výzva spočíva v tom, ako dokážu v podmienkach členstva v EÚ využiť svoju kultúrnu jazykovú a inú blízkosť, ktorá je väčšia než blízkosť k iným členským národom únie. Druhá výzva spočíva v tom, ako dokážu v podmienkach členstva rozvíjať svoje vzťahy k Rusku a dokonca ovplyvňovať vzťahy celej EÚ pozitívnym spôsobom k Rusku. Sú to reálne výzvy, ktoré stoja pred slovanskými národmi, nie akési umelé akademické otázky vymyslené pre jednu konferenciu. Objektívny charakter historických zákonov spôsobil v minulosti, že v kritických okamihoch dejín aspoň niektoré slovanské národy našli k sebe cestu, a to im dopomohlo k miestu v záverečnom víťaznom tábore. Iný príklad sú rusko-poľské vzťahy, tradične najnapätejšie. A predsa súhra vlastných záujmov Ruska, vtedy Sovietskeho zväzu a Poľska, viedla k presadeniu napr. súčasných poľských hraníc.
   Slovanské národy sú v EÚ zatiaľ iba krátky čas, prvé vstúpili do nej pred piatimi rokmi. Ešte len spoznávame podmienky únie a učíme sa ich využívať. Treba rešpektovať realitu, že sama slovanská príslušnosť nedokáže preklenúť protirečivosť niektorých najmä ekonomických záujmov. Ale k vzájomnej spolupráci v rámci podmienok EÚ dochádza. Ako príklad uvediem, že Slovensko využilo svoje postavenie vo vnútri únie a v r. 2005 a 2006 sa výrazným spôsobom zasadilo za nadviazanie rokovaní medzi Úniou a Chorvátskom o vstupe Chorvátska do EÚ. Vtedy hrozilo, že by Chorvátsko zostalo pred bránami únie, hoci malo veľký záujem o vstup. Bez ohľadu na zloženie vlády v Bratislave, Slovensko podporí vstup Srbska do únie, keď sa otvorí taká možnosť. Ďalším stupňom pochopenia vlastných záujmov slovanských krajín v únii by mal byť v rámci pravidiel EÚ čo najväčší rozvoj vzťahov s Ruskom a ovplyvňovanie tvorby vnútorných pravidiel EÚ tak, aby sa čo najviac rozvíjali vzťahy Ruska a únie ako celku. S ľútosťou treba konštatovať, že zatiaľ sa tak nedeje. Práve naopak, niektoré slovanské krajiny v EÚ sa snažia tlačiť ju do protiruských postojov. Oslabujú tým úniu ako celok. Diskusia o všetkých týchto otázkach má zmysel predovšetkým preto, že únia je v princípe mierovým projektom. Nastolila mier medzi tradičnými európskymi protivníkmi Nemeckom a Francúzskom a vzájomný mier pozdvihla na základné vnútorné pravidlo medzi všetkými svojimi členmi. Ďalšie vnútorné pravidlá Európskej únie majú v sebe vysoký stupeň racionality. Najväčšou iracionalitou v existencii únie je jej neschopnosť rozvinúť konštruktívne vzťahy s Ruskom.
   Európska únia zatiaľ nebola schopná rozvinúť svoju vlastnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. V týchto oblastiach je stále vo vleku Spojených štátov. V bezpečnostnej politike hlavným nástrojom USA na zasahovanie do európskych záležitostí je NATO. V čase studenej vojny NATO zohrávalo úlohu obrany západnej Európy. Po zániku Varšavskej zmluvy a demokratizácii bývalého východného bloku zanikla zhoda bezpečnostných záujmov Európy a Spojených štátov potrebná pre reálne fungovanie vojenskej aliancie. Hrubá manipulácia s verejnou mienkou, ku ktorej dochádzalo pri pretláčaní, jednotlivých najmä slovanských krajín do NATO, na tejto skutočnosti nič nezmení. Rozhodujúce je, že Európska únia nie je NATO a NATO nie je Európska únia. Ostatné ponechajme pôsobeniu objektívnych historických síl.
   Nie je úlohou ani právom tejto konferencie, aby posudzovala vnútorné pomery jednotlivých slovanských krajín. Možno však iba konštatovať, že verejnosť najmä členských krajín EÚ žije v podmienkach mediálnych a iných útokov na vnútorné usporiadanie Ruska. Tieto útoky sťažujú konštruktívne usporiadanie vzťahov medzi Ruskom a úniou ako celkom. V horšom prípade sú útoky vedené proti ruským bezpečnostným záujmom. V menej horšom prípade sú vedené rozličnými pohľadmi na potrebu pevnej vlády. Ak sú niektoré krajiny v šťastnom geopolitickom postavení, že pevnú vládu zatiaľ nepotrebujú, možno im želať, aby ju ešte dlho nepotrebovali a kritiku Ruska z takýchto krajín registrovať iba na archívne účely. Vojna proti teroru však zmenšuje počet takýchto krajín a naopak zväčšuje počet krajín, ktoré potrebujú pevnú vládu. Rusko je vo vojne proti teroru dlhšie ako ktorákoľvek iná krajina. Nastoľovanie pevnej vlády sa vyvinulo v každej krajine podľa jej historických tradícií a nech sa žiadna krajina nestavia do úlohy arbitra pri vytváraní vlády v inej krajine, ani pri vnútornom kritizovaní vlády v inej krajine. Slovanské národy sú stále na vzostupnej krivke svojho historického vývoja. Platí to o ich kultúre a pokiaľ nepoužívajú príliš veľa angličtiny, aj o ich jazyku.
   Příspěvek přednesený na mezinárodní konferenci na Lomonosovově univerzitě v Moskvě

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]