Dvadsiateho mája 2010 uplynulo 70 rokov od smrti jedného z vrcholných reprezentantov slovenskej realistickej literatúry, popredného dramatika, prozaika, ale aj politicky aktívneho dejateľa Jozefa Gregora-Tajovského (18. 10. 1874 Tajov – 20. 5. 1940 Bratislava), ktorého najznámejším dielom je nepochybne majstrovská hra Statky-zmätky (1909). Autor brilantne komponovaným tvarom zaujíma kritické stanovisko k majetku, ktorý je pôvodcom arogantnej moci, ale aj medziľudských konfliktov a charakterových deformácií. Podstatu tvorby JGT vari najpresnejšie vystihol prenikavý pohľad Andreja Kostolného: „Tajovský poznal silu satiry. Vedel, že je rovnako presvedčivá ako krátka próza, do ktorej neprenikol ani kúsok slnečného lúča. Vedel písať i najsmutnejšie poviedky, aké len má slovenská literatúra... A vedel písať aj poviedky, v ktorých dokázal mimoriadne krásne vyčariť akýsi pablesk šťastia tam, kde ho tzv. telesným zrakom nik nevidel. A vedel písať drámu i tragédiu. Humoreske vdýchol poslanie rozniesť do slovenských dedín trocha radosti. Satire dal ráz bojovného vojenského rozkazu. Taká pestrá bola Tajovského paleta.“
O Tajovského vzťahu k realite svedčia aj slová z jeho listu, ktorý 6. decembra 1906 adresoval svojej vtedajšej snúbenici Hane Lilgovej (čiže svojej neskoršej manželke): „Život je život, teda neštylizuj v oblakoch, nesnívaj v povestiach a bájach, ale dotýkaj sa skutočnosti, života...“ V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že aj autorova životná družka Hana Gregorová (30. 1. 1885 Martin – 11. 12. 1958 Praha) zanechala nezmazateľnú literárnu stopu sociálne vnímavými prózami, pôsobivými dielami určenými detským čitateľom i posmrtne vydanými memoárami. Ich dcéra Dagmar Gregorová-Prášilová (24. 4. 1916 Budapešť – 23. 9. 2004 Praha) preložila drámy a prózy svojich predkov do češtiny, vydala knihu príbehov z vlastnej rodiny, beletrizované spomienky na otca, korešpondenciu rodičov doplnenú o vlastné postrehy a zážitky.
Tajovský (občianskym menom Jozef Gregor) študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a na obchodnej akadémii v Prahe. Pôsobil ako pedagóg v Banskej Bystrici, ako aj v obciach na Horehroní a Považí. Začiatkom 20. storočia pracoval vo Vidieckej ľudovej banke v Trnave a v Tatra banke v Martine. Súbežne sa podieľal na redigovaní Bielkových Ľudových novín. Osud a profesia ho zaviali do Ľudovej banky v Nadlaku, ktorý sa dnes nachádza na území Rumunska a je dôležitým kultúrnym centrom dolnozemskej slovenskej komunity. Neskôr bol vedúcim filiálky Tatra banky v Prešove a následne tajomníkom Slovenskej národnej strany v Martine. Po zastavení činnosti vtedajšej SNS sa stal redaktorom Národného hlásnika.
V rámci Prvej svetovej vojny ho v uniforme rakúsko-uhorskej armády odvelili na východný front, kde sa zapojil do československého zahraničného odboja v Rusku, bol redaktorom Československých hlasov v Kyjeve a šéfredaktorom Slovenských hlasov. Získal hodnosť kapitána československých légií. Po vojne sa cez USA vrátil do novej demokratickej vlasti, ktorá vznikla na troskách dovtedajšej monarchie. Prechodne žil v Martine, potom bol v hodnosti majora prednostom umiestňovacej legionárskej kancelárie v Bratislave. Do výslužby odišiel v roku 1925 ako podplukovník Československej armády. Odvtedy sa venoval výlučne literárnej tvorbe.
Jozef Gregor-Tajovský sa knižne predstavil poviedkami s etickou naliehavosťou Omrvinky a Z dediny (obe 1897), na ktoré nadviazal v príbuznej polohe dielom Rozprávky (1900). Po nich dosiahol kvalitatívny vrchol v oblasti krátkych próz zachytávajúcich život typických charakterov z najnižších vrstiev spoločnosti – napríklad Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Mišo, Kosec Môcik. Práce vyšli v knižných kolekciách Besednice, Rozprávky pre ľud (obe 1904), Smutné nôty (1907), Volebné rozprávky (1908), Lacná kúpa a predsa draho padla, Spod kosy (obe 1910), Tŕpky (1911) a Slovenské obrázky (1912). V uvedenom období sa etabloval ako uznávaný a produktívny autor posúvajúci obsahové a tvarové obzory slovenskej literatúry v rozpätí kritického realizmu. Poviedky s vojnovými motívmi sústredil k tituloch Na front a iné rozprávky a Rozprávky o československých légiách (obe 1920).
Popri próze sa Tajovský systematicky zaoberal dramatickými útvarmi. V tejto sfére debutoval fraškou Jej budúci a hrou Sľuby (obe 1898), ale výraznejšiu pozornosť si získal komédiou s folklórnymi prvkami Ženský zákon (1901). Psychologické a etické dôrazy zaznievajú v jeho drámach Matka (1906), Nový život, už spomínané Statky-zmätky (obe 1909), Hriech, V službe (obe 1911) a Tma (1912). V historickej hre Smrť Ďurka Langsfelda (1923, druhá verzia 1932) zobrazil osud jedného z martýrov Slovenského národného povstania 1848–49. V hre Blúznivci (1934) reagoval na prenasledovanie národovcov počas Prvej svetovej vojny. K legionárskemu motívu sa vrátil drámou Hrdina (1938). V hre Sokolská rodina (publikovaná až v jeho súbornom diele roku 1958) kritizoval malomeštiacke spolkárstvo. Bol aj plodným politickým a kultúrnym publicistom – spomeňme jeho publikácie Malý kultúrny zemepis Slovenska a Malý kultúrny zemepis východného Slovenska (obe 1919). Z ruštiny preložil diela A. P. Čechova a L. N. Tolstého.
Životný príbeh a literárne dielo Jozefa Gregora-Tajovského aj s odstupom 70 rokov od jeho úmrtia oslovuje verejnosť hodnotnými myšlienkami, umeleckými podnetmi i občianskymi postojmi. Ukazuje nám správny smer aj na neistej pôde, v neprehľadnom labyrinte a v chaotickom pohybe všeobecnej honby za majetkom a peniazmi. Umožňuje nám vidieť tragické i komické momenty kolízií protichodných zištných záujmov. V neposlednom rade je Tajovského osud dôkazom, že historická Slovenská národná strana sa naozaj v minulosti spájala s menami skutočným osobností, patriacich k prirodzenej duchovnej elite slovenskej vzdelanosti a kultúry. V tomto zmysle je mementom pre celú súčasnú slovenskú politickú scénu, ktorá po krátkom pokuse začiatkom 90. rokov 20. storočia zapojiť do správy verejných vecí renomovaných intelektuálov a umelcov, ich medzičasom dôkladne vytesnila na okraj spoločenského diania a nahradila ich povrchnými ľuďmi, ktorým chýba takmer všetko okrem ambícií, túžby po moci, prechodnej medializácii a trvalom materiálnom prospechu.
Autor: PAVOL JANÍK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)