„Ach, peníze, peníze! Kolik je pro ně na světě žalu,“ říká kněžna Rostovová v románu-epopeji Vojna a mír L. N. Tolstého. Co říkáte vy?
Žiaľu? Ale koľko zábavy! Lúpežní rytieri, ktorí pochopili, načo bol dobrý politický prevrat v roku 1989, by vám o tom vedeli rozprávať. Na Slovensku máme napríklad už desať rokov podnikový večierok firmy Orange. Mal by sa volať maškarný ples, lebo sú tam dobre zamaskovaní všelijakí včerajší režimisti, ktorým komunisti kradli tvár, ale volá sa Ples v Opere. To je krása: tie šantungy, hodváby, tafty, tie vypreparované ženské telá, tie ťažké pánske hodinky a manžetové gombíky, tie nablýskané lakovky na parkete! A potom tie farebné obálky magazínov, tie súťaže o najkrajšiu róbu! Radosť pozerať. Žiaľ?
Áno, žiaľ, ale nad tým, že sme oslepli.
V susednej Viedni za tú maškarádu aspoň vyberajú mastné vstupné a zisk dávajú do kasy kultúry, na Slovensku je všetko gratis. A nikomu to neprekáža.
Aféry, skandály – nikoho už nepřekvapují hluboké rozpory mezi oficiálními projevy a skutečností. Miroslav Dolejší: „Množství dnešních lidí nerozumí současné politice, protože nepochopilo, že se vytvořil nový mocenský trojúhelník: finanční kapitál, tajné služby a zločinecké organizace. Všechny vlády jsou tomuto trojúhelníku podřízené. Kterákoliv současná politická strana na světě může mít za sebou demokraticky dvě třetiny národa a vůbec jí to nepomůže – těch pár poslanců, které pošle do parlamentu, si tato lobby koupí nebo je zničí.“ Byla jste poslankyní Federálního shromáždění ČSFR i poslankyní Národní rady SR. Nakolik těsně jsou peníze a politika provázány v strukturách moci?
Do politiky som sa dostala ako Pilát do Kréda. Hnali vtedy zločinných komunistov od koryta a ja som sa hanbila, že všetci tak poslušne odhadzujú záťaž – teda legitimáciu, ktorá bola dovtedy ich pracovnou knižkou. Pochádzam z katolíckej rodiny a v komunistickej strane som bola len pár rokov, no zdalo sa mi, že niekto by v nej mal zostať: koho budú víťazi trestať, keď všetci zdrhnú? Tak som zostala. A súhlasila som, že budem kandidovať do parlamentu. Prognostik Miloš Zeman komunistickej strane predpovedal tuším sedem percent, takže ani sa mi nesnívalo, že by ma naozaj zvolili, navyše v Bratislave, ktorá je tak ako Praha „pravicová“. Bol to skôr taký hec. No – a prognostik sa pomýlil.
Bolo po prevrate, plat poslanca činil – ak sa presne pamätám – 12 tisíc Kčs, žiadne náhrady, z toho sme ešte 2 tisíc odvádzali do straníckej kasy. Nemôžem podať osobné svedectvo, ako sú peniaze a moc pospájané, pretože v mojom poslaneckom období sa ešte len prijímali zákony, ktoré naplno využili lúpežní rytieri všetkého zafarbenia. Ale žiaľ, áno, bola som pri tom, keď sa tie zákony prijímali, aj keď sme za ne nehlasovali.
Jak vidíte objektivní realitu, která nás formuje - až 70 % obyvatel Slovenska má nižší příjem, než je průměrná mzda?
Podľa mňa sú ideály Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie blahodarné iba vtedy, keď sú vyvážené. Sloboda je požehnaním pre silných, zdravých, mladých. Ale čo s tými ostatnými? Nech nezavadzajú? K harmónii patrí aj rovnosť a bratstvo. A rovnosť sa nedá dosiahnuť charitou, tú priam neznášam, myslím si, že solidárny a sociálny štát by nemal mať žobrákov na ulici.
Třebaže kultura patří mezi lidská práva, sociální destrukce činí umění a kulturu pro nemalou část společnosti nedostupné. Redukuje je na nenáročnou zábavu až pseudokulturu, brak. Není to nemravné?
Voľakedy za reálneho socializmu sa u nás premietal Šachnazarovov film Kuriér. Hlavný hrdina dostane od otca módny kabát a pýta sa kamaráta, čo by si v živote želal. Ten mu odpovie – taký kabát, aký máš ty. Náš hrdina si kabát vyzlečie a podaruje ho kamarátovi so slovami: Tu máš, aby si mohol mať v živote vyššie túžby.
Nehnevám sa na ľudí, ktorí nemôžu oči odtrhnúť od televíznej obrazovky, ktorá ich kŕmi večernou univerzitou gýču. Je im zima, túžia najprv po kabáte. Duchovná elita by mala byť takým stavom znepokojená. Ale nie je. Zdá sa, že je dobre zaopatrená a cudzia bolesť ju nebolí viac, ako vlastná, povedané slovami básnika Miroslava Válka.
Umění, kultura a tržní hospodářství - je trh tím činitelem, který zaručí jejich svobodný rozvoj a uplatnění?
Moja priateľka herečka a spisovateľka Milka Zimková (Pražania si ju možno pamätajú aj naživo – často chodila hrať do Violy), sa zapísala do povedomia divákov dvoma kultovými filmami: Pásla kone na betóne a Kone na betóne. Za tieto filmy získala ako scenáristka aj ako hlavná predstaviteľka niekoľko medzinárodných ocenení. Dodnes na všetky veľké sviatky vysiela televízia tieto jej dve neopakovateľné diela.
Teraz má už niekoľko rokov napísaný scenár filmu, v ktorom by si aj rada zahrala. Keďže má za sebou taký úspešný príbeh, trh by ju mal zlatom vyvážiť a film mal byť dávno nakrútený. A ona zatiaľ sama chodí za lúpežnými rytiermi s prosíkom, či by neprihodili korunku, aby sa mohlo začať nakrúcať. A lúpežní rytieri netušia, prečo by mali prispieť práve na tento film. Možno keby im už sypal do kešení prachy... ale kto im to zaručí? Keď prispejú na nejakú vypchatú slečnu v súťaži krásy, tak im bude robiť na večierku spoločnosť – ale film, umenie?
Jakou mají možnost osobnosti slovenského intelektu ať už sféry tvůrčí, nebo výkonné, ovlivňovat a kultivovat slovenskou společnost?
Často hovorievam: voľakedy sme žili v kolektíve. Potom nám povedali, že to nie je správne. Barónka Thatcherová sformulovala novú víziu: každý má byť indivíduum. Ako jeden muž sme nastúpili na túto cestu. A podarilo sa: všetci sme indivíduá! Keď sme všetci indivíduá, tak nemôžeme tvoriť spoločnosť. Tak koho by sme mali kultivovať?
Vliv kultury na emotivní, estetické a morální postoje – vidíte změny oproti předcházejícím létům?
Môj profesor francúzštiny na strednej škole monsieur Hoenisch, keď sa raz vrátil s Paríža, rozprával nám o novej filmovej vlne, ale aj o dekadencii v umení: držal sa za hlavu nad naturalizmom, ktorý vtrhol aj do kultúry, boleli ho z toho vlasy na hlave, bol to jemný človek. Úbohý môj pán profesor, ten by sa divil, do akých otvorov sa scvrklo to, čo sa kedysi tak vzletne nazývalo. Často na neho myslím, a nebola by som rada, aby sme raz museli závidieť mŕtvym.
Má už snad v dnešním globalizovaném světě kultura biofilní charakter?
Čo je kultúra? Spomínam si, ako vláda mojej krajiny povolila prelety bombardérov ponad naše územie. Lietadlá viezli na palube skutočné bomby a tie skutočné bomby zabíjali skutočných ľudí. Vláda mala na súhlas s preletom bombardérov vážne dôvody: o prelet požiadala vojenská organizácia NATO a moja vláda túžila byť pod jej krídlami, pretože len pod jej krídlami budeme bezpeční. Nás, ľudí žijúcich v krajine, sa nikto nič nepýtal, pretože by sme asi nevedeli odpovedať správne, teda v duchu démona súhlasu.
Čítala som v tom čase rozprávanie srbskej režisérky, ktorá tam, pod peruťami humanitárnych lietadiel, tak obyčajne žila. Kým ju neprišli humanitárne bombardovať, nakrúcala filmy, porovnávala absurditu Ionesca a Becketa, v kruhu náladovej lampy ticho meditovala, popíjala čaj z jemných čínskych porcelánových šáločiek a zariaďovala si kuchyňu nábytkom z čerešňového dreva. „Dobre horelo,“ skonštatovala po vojne lakonicky. A dodala, že prvé, čo sa vo vojne stráca, je jemný náter kultúry.
My sme tú vojnu nezažili in natura, ale moja viera v kultúru bola aj tak dosť otrasená. Veď to všetko sa dialo priam pred našimi očami – a čo sme urobili? Čo som ja urobila, aby mohla moja ľudská družka spať v posteli a nie pritúlená k psom a králikom, lebo len tak sa vedeli ľudia zohriať?
A ešte často myslím na to, čo by sa bolo stalo, keby bol Mečiar v tom istom čase na Slovensku nielen vyhral voľby, ale aj zostavil vládu. Ktovie, či by nás neboli prišli bombardéry humanitárne zachrániť, aby sa majetok na Slovensku nedelil len mečiarovcom, ale aj ďalším lúpežným rytierom.
Média, informační prostředky, jejichž pomoc při odbourávání sociálního státu je nepřehlédnutelná a při formování slovenského intelektu hrají důležitou roli, jsou hybateli děje. Jak hodnotíte jejich současnou úroveň?
Novinári sú najzbytočnejšia profesia – a to nehovorím rada, pretože som veľmi túžila stať sa novinárkou. Až tak veľmi, že som sa na vysokú školu hlásila trikrát. Nebola som ani z komunistickej, ani bohatej, ani inak hviezdnej rodiny, tak chvíľku trvalo, kým ma tam vzali. V čase socializmu sa ma raz nejaký pán vo vlaku pýtal, čo robím; prezradila som, že som novinárka. A on na to: A do ktorých novín to klamete?
Myslím si, že tá otázka je aktuálna aj dvadsať rokov po prevrate. Čo ma však teší, je klesajúci náklad všetkých „serióznych“ novín, v normálnej krajine by sa denník s päťdesiat tisícovým nákladom na trhu neudržal, a žiaden slovenský denník nemá dnes viac predaných výtlačkov. Noviny nežijú zo svojich čitateľov, výlučne z reklamy, a tak aj vyzerajú. Tie klesajúce náklady a miera dôveryhodnosti novín a novinárov - 2,5 percenta - sú dôkazom, že ľudia majú napriek barnumskej reklame stále svoju hlavu a rozum, a to ma teší. Viem, že aj mňa môžete brať s rezervou, keďže som novinárka...
Mezinárodní organizace Reportéři bez hranic za období od l. 9. 2008 do l. 9. 2009 při hodnocení svobody tisku ve světě posunula Slovensko z předcházejícího třetího na 44. místo. Souhlasíte?
Ale tým sa netreba vôbec zaoberať. V predchádzajúcom období, keď sme boli tretí – nota bene už za Ficovej vlády - vysvetľovali zhrození „nezávislí“ komentátori, že je to iba nedorozumenie, lebo zodpovední ľudia zo syndikátu novinárov „nesprávne“ vyplnili dotazníky. No tak teraz už dali dotazníky do richtigu, vyplnili sa „správne“. A tak Slovensko padlo v hodnotení na 44. miesto, „nezávislí“ komentátori si pomädlili ruky a popísali svoje „nezávislé“ hodnotenia, ktoré ich „dôkazy“ potvrdili. Všetko sa to dialo pred očami čitateľov, komentáre jedných aj druhých čísel si možno porovnať – a smiať sa.
Čím to, že vaše srdce je nejen od přírody na levé straně?
Pochádzam zo siedmich detí, môj otec bol baník, v bani ochorel, keď som mala štrnásť rokov zomrel. Človek si nevyberá, kde sa narodí, ani okolnosti, ktoré ho formujú. Ale že ho formujú, je zrejmé.
Gabriela Rothmayerová
vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako novinárka pracovala v Smene, Ohníku, Smene na nedeľu a po politickom prevrate v Pravde. V roku 1990 ju zvolili za poslankyňu Federálneho zhromaždenia ČSFR a v roku 1992 za poslankyňu Národnej rady SR, v parlamente sa venovala kultúre a médiám. Z politiky sa vrátila k svojmu povolaniu, pracovala v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu a bola šéfredaktorkou Rádia Devín Slovenského rozhlasu. Je laureátkou Ceny Ivana Kraska. Vydala novelu Lastovičie hniezdo a Šťastie je drina, zbierku poviedok Po prvej skúške, z obdobia v politike knihy glos a rozhovorov Zo zápisníka poslankyne a Dusno, romány Tak o čo ide? a Vtedy na východe, knihu esejí Naše reality šou.
Autor: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ, IVANKA DŽIUBOVÁ
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)