V súvislosti s vývojom po konfliktom rozpade Juhoslávie vo vedomí slovenskej verejnosti skôr ako pamäť vládne pomätenie. Nečudo – veď šéf nášho rezortu zahraničia opiera svoju kariéru okrem štúdia na prestížnej moskovskej diplomatickej škole práve o svoj podiel na vypátraní Radovana Karadžiča, o ktorom však americké zvláštne služby po celý čas vedeli, kde sa nachádza, pretože podľa mimoriadne dobre informovaných zdrojov vláda USA mu zaručila bezpečnosť, ak bude súhlasiť s odchodom z politického života. V roku 1996 naozaj opustil nielen svoj post, ale vôbec verejné účinkovanie a pôsobil pod zmenenou identitou v oblasti zdravotníctva.
Zatknutie Radovana Karadžiča a jeho odovzdanie Medzinárodnému tribunálu v Haagu signalizuje, že sa opäť stupňuje tendencia zlikvidovať autonómiu srbskej enklávy v Bosne, nehovoriac o znemožnení jej zjednotenia so Srbskom. Ide o súčasť procesu rozširovania islamského vplyvu na Balkáne, ktoré je manévrom na posilnenie amerických pozícií v oblasti. Zvýšený a neúnosný tlak skôr alebo neskôr môže vyvolať prudkú reakciu, čo nebude prvá chyba v americkom strategickom plánovaní.
Za predpokladov, ktoré sa stávajú čoraz pravdepodobnejšími, nemožno vylúčiť efektívne úsilie Belehradu o pripojenie viacerých regiónov obývaných prevažne Srbmi, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na území iných štátov.
Do načrtnutého rámca zapadá vyjadrenie Jevgenija Primakova pre srbský denník Večernje novosti, v ktorom odporúča ako východisko z kosovskej krízy práve presťahovanie Srbov na sever Kosova a pričlenenie spomínanej časti pod správu belehradskej administratívy. Úvaha vychádza z presvedčenia, že NATO nemôže v Kosove udržiavať poriadok donekonečna a nahradenie aliancie mierovými silami EÚ tiež nepredstavuje dlhodobé riešenie zložitej a neudržateľnej situácie.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |