Uplynulé dni a týždne v čase pred parlamentnými voľbami ale aj po nich odhalili skutočné pomery v politike a zároveň aj postavenie žurnalistiky v mediálnom priestore na Slovensku. Tlač sa stala nedôveryhodnou a jej tvorcovia si vyslúžili z radov odborníkov skôr pohŕdanie ako úctu. Hlavnou príčinou tejto zarmucujúcej situácie bola nevídaná nadpráca úzkych svoriek nedovzdelaných a všetkého schopných pisateľov. Práve oni reprezentovali vysoký stupeň arogancie, mnoho lží, poloprávd, rôznych vymyslených káuz a zároveň veľkú neúctu k hodnote slova.
Na stránkach novín až príliš často dostávala priestor zlovestná opozičná politika a jej nositelia, ktorí prispievali k výrobe rôznych škandálov a úmyselných omylov. Priam úboho pôsobili výroky a názory dlhoročných novinárskych učníc na adresu politikov strán, pre nich a ich chlebodarcov neprijateľných. Obsahová orientácia v predvolebnej a povolebnej kampani doslova určená JEDINÝM SMEROM ukázala, že nezávislosť, etika a objektívnosť sa nateraz z radov žurnalistiky, do ktorých sa žiaľ zaradili aj niektorí skúsení novinári, celkom vytratila.
Špinavá kampaň proti strane SMER-SD ukázala, aké zúfalé pomery v mnohých novinách vládnu. Absencia odbornosti, poklonkovanie predstaviteľom opozície a znevažovanie vládnej koalície dominovali takmer každý deň.
Na tlačových besedách niektoré dievčatá „celebrity“ a chlapci s mikrofónmi v rukách iba bzučali ako včely v úli. Neustále opakovali jedno a to isté. Predvádzali nekonečné množstvo zloby, primitívnej nenávisti, arogancie i absolútnej neschopnosti presnejšie formulovať otázky na odborné témy. Naháňali sa doslova V JEDNOM ŠÍKU za senzáciami a škandálmi, ktoré sa nikdy nestali. Ohováranie a vedomé ubližovanie niektorým jednotlivcom, uchádzajúcim sa o poslanecké mandáty, boli hlavnou metódou predvolebnej kampane.
Ak by voliči uverili protivládnym médiám, ich nadhodnotenej sile a najmä dôveryhodnosti v boji proti SMERu, tak by sa táto strana do Národnej rady Slovenskej republiky v žiadnom prípade nedostala.
Do žurnalistického marazmu sa zaradili aj niektoré elektronické médiá. Televízne moderátorské „celebrity“ nerešpektovali ani základnú zásadu, že pozvaní politici do televíznych a rozhlasových relácií boli ich hosťami a nie ľuďmi, ktorých mohli arogantne a BEZTRESTNE NAPÁDAŤ.
V presadzovaní prevzatých názorov a naučených fráz a za pomoci neuveriteľného množstva písomných podkladov sa nezastavili pred nikým a ničím. Nemali žiadnu úctu ani k najvyšším predstaviteľom štátu. Prerušovali ich v reči, kládli jednostranné a neobjektívne otázky a do omrzenia opakovali svoje nezmyselné priam jarmočné verzie. Urážali nielen politikov vládnej koalície, ale aj rozhlasových poslucháčov a televíznych divákov. Zreteľne preukázali, že slúžili záujmom viacerých skupín a skupiniek pôsobiacich v politike a ani sa neusilovali to zakrývať. Tendenčnosť a nenávisť zjednocovali redaktorov aj opozíciu v boji proti vláde Róberta Fica.
Podľa analýzy, ktorú vypracovala spoločnosť NEWTON MEDIA, rôzni novinári, redaktorky a pisatelia spomenuli stranu SMER-SD až v 2357 príspevkoch. Takmer všetky boli negatívne. Istý denník v jedinom čísle spomenul meno Roberta Fica až 51 krát.
Opozícia podporovaná médiami nadobudla presvedčenie, že tlač znivočí v predvolebnom boji stranu SMER-SD a osobitne jej predsedu. Avšak výsledky volieb im spôsobili vrásky na tvári. S rekordným víťazstvom strany SMER-SD sú zahraniční vydavatelia VEĽMI NESPOKOJNÍ.
Drahá kampaň a zníženie dôveryschopnosti žurnalistiky sú trpkým výsledkom ich predvolebných činov a výčinov. Prehra v boji s Robertom Ficom potvrdila, že tlač, rozhlas a televízia definitívne stratili svoju silu aj bývalé dlhoročné postavenie v procesoch ovplyvňovania verejnej mienky.
Žalostné a zároveň alarmujúce je, že na adresu väčšiny tých, čo sa hrdia novinárskymi preukazmi a pretŕčajú na televíznych obrazovkách, až príliš často z úst mnohých manažérov, ekonómov, vedcov, lekárov, pedagógov a objektívnych analytikov i politológov, ktorí sa do politiky nemiešajú, zaznievajú ostré a odsúdeniahodné slová. Priebeh a výsledky volieb ukázali, že spoločenská a profesionálna prestíž novinárskej obce je dnes v očiach spoločnosti na spodných priečkach dôležitosti a vážnosti. Niektorí pracovníci pôsobiaci v rôznych médiách sú iba žalostnými postavičkami. A na politickej a spoločenskej scéne už takmer nič neznamenajú.
V tejto súvislosti sú mimoriadne aktuálne slová, ktoré pre LITERÁRNY DVOJTÝŽDENNÍK 5. mája 2010 povedal spisovateľ, vynikajúci novinár a publicista JÁN ČOMAJ - Okrem iného zdôrazňuje: „Mnohí mladí novinári sú v redakciách akoby na jedno použitie, editori ich uštvú v honbe za stupídnymi banalitami – a odhodia, len čo sa objaví na obzore iný chtivý mladík, nadržaný na senzácie. Stretol som chlapcov, ktorým sa očividne chcelo hrýzť kôrku tvrdého novinárskeho chlebíka, a pritom vystriedali už tri – štyri redakcie, pričom ani v jednej neboli riadne zamestnaní. Buď robili externe, na zmluvu, alebo si museli vybaviť živnosť, len aby za nich vydavateľ nemusel štátu odvádzať povinné dávky sociálneho, nemocenského a zdravotného poistenia a – najmä – aby ich mohol kedykoľvek poslať k vode. Zaráža ma nesčítanosť mladých žurnalistov a moderátorov, ktorá sa prejavuje v chudorľavej slovnej zásobe. Potom si donekonečna pomáhajú vsúvanými bezobsažnými slovíčkami, alebo sa uchyľujú ku klišé. Aj také pekné slovné spojenie ako „v tej chvíli“ vás otrávi, ak ho televízny reportér alebo rozhlasový moderátor opakuje ako prasknutá gramofónová doska a ani si neuvedomí, že sa tento pojem dá vysloviť aj inak. Dokonca sa mi zdá, že v televízii už ani nepoznajú slová teraz, práve, v tomto okamihu...
Jednému z našich najznámejších moderátorov som v polhodinovej televíznej súťaži narátal osemnásť „v tejto chvíli“. Taký lapsus by sa dal povedzme odpustiť, aj keď nesvedčí o profesionalite. Odpornejší mi je absolútny nevkus dnešnej tlače, otrasná neúcta k ľudskému súkromiu, opájanie sa podenkovými celebritami, poklonkovanie zbohatlíkom a absencia sociálneho cítenia... Aj navonok ušľachtilé charitatívne akcie v réžii bulvárnych médií vyznievajú ako preteky o senzačnejší krutý osud mentálne či telesne ťažko postihnutého človeka a človiečaťa. Zlovoľný je postoj takmer celej žurnalistickej obce k sociálnej politike. Práve v tomto segmente, aby som sa vyjadril rečou dnešných médií, je jasný obraz tzv. nezávislosti. Majiteľom média je súkromná spoločnosť, ktorej logickým cieľom je zisk a teda čo možno najväčší zisk. Sociálne ciele sú jej nielen vzdialené ale antagonistické. A novinári pracujúci pre túto spoločnosť „musia tancovať“ ako majiteľ hvízda, aj to je celkom logické. Takže, aká tu nezávislosť? Myslím si, že azda to raz pominie, že je to len dôsledok našej rýchlokvasenej demokracie, alebo baskervillského kapitalizmu. Len to všetko – podobne ako procesy s mafiánmi – pridlho trvá. Aj tak sa priznám, za svoje remeslo sa dnes hanbím.“
História nás učí, že lož, klamstvo a ohováranie v sebe vždy obsahujú účel. Lož v médiách a v politike niektorých strán osvecovala v minulých týždňoch prostriedky, ktorými sa plnili stranícke a osobné záujmy pravicových strán aj na úkor slušných a dôverčivých občanov. Mediálna kampaň zameraná iba na kritiku odchádzajúcej vlády bola ukážkou politického barbarstva a surovosti niektorých dobre platených mediálnych svoriek. Všetci by si mali uvedomiť, že terajšie aj budúce roky sa stanú raz dejinami. Historici sa na PÔSOBENIE MÉDIÍ vo voľbách v roku 2010 na Slovensku nebudú pravdepodobne pozerať s veľkou úctou, ale skôr s pohŕdaním.
Ono, v každom normálnom človeku (a týka sa to aj kvalitných novinárov aj novinárskych učňov) príde čas, keď sa objavia jazvy svedomia. A na túto skutočnosť by všetci, ktorých sa to týka, nemali zabúdať. Aj keď hľadanie spravodlivosti je odjakživa trpké a neľahké. Avšak vlieva vieru a nádej. „Neubližujme si, nebudeme sa musieť ospravedlňovať“ - povedal pred časom LADISLAV ŤAŽKÝ, jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov.
Přetiskujeme ze Slovenských rozhladů č. 24
Autor: JOZEF KUCHÁR
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |