Žiarenie zázračného talentu

   Príťažlivý a veľa napovedajúci titul OKAMIHY ZÁZRAKOV označuje v poradí už 18. zbierku výnimočného básnika Pavla Stanislava (vlastným menom Pavla Piusa), obdarovaného vskutku zázračným talentom. Súbor podmanivých lyrických výkonov vo mne nevdojak evokuje živé súvislosti a vzťahy, ktoré spájajú naše ľudské i literárne osudy v pozoruhodnom súzvuku poetických duší. Pred neuveriteľnými takmer tridsiatimi rokmi som v knižnom debute Nezaručené správy publikoval štvorveršie s názvom Hmat: „Pôdorys krajiny zázrakov. / Bezbrehé korytá slaných riek. / Pod nimi preteká vriaci kov. / V rukách mi dotlieva ženský driek.“ Pred vyše desaťročím som ako reklamný tvorca propagoval isté nemenované renomované vydavateľstvo sloganom: „Okamihy skvelej knihy.“ Medzičasom som mal príležitosť a česť napísať doslovy k viacerým vynikajúcim knižným kolekciám veršov autora, ktorý je v najlepšom zmysle naozaj poeta natus, teda rodený poet. Áno, určite treba veriť českému majstrovi pera európskeho formátu Karlovi Sýsovi, ktorý v poznámke Nebo plné básnikov postrehol, že všetkým lyrikom v podvedomí zostal zachovaný obraz strateného raja.
   V prejavoch déja vu, čiže dojmu, že niečo tu už raz bolo, by som mohol pokračovať útržkom z môjho rozhovoru pre Literárny týždenník č. 41/1997, ktorý sa plne vzťahuje aj na tvorbu môjho vzácneho kolegu a ktorý podstatným spôsobom vystihuje jeho najnovšiu knižku: „Pravé hodnoty života a poézie som sa naučil hľadať v iných dimenziách vnímania zdanlivo obyčajných vecí, okolo ktorých denne bez povšimnutia kráčajú tisíce ľudí. Väčšina z nich je ustavične zahľadená do seba, do svojej chamtivosti, závisti a nenávisti, ktoré im neumožňujú vidieť na každom kroku a v každom okamihu zázračnosť vlastného bytia. Musia to byť nedobré sily, čo nám bránia plne si uvedomiť pôvaby pobytu na tejto nádhernej planéte, ktorú si možno Stvoriteľ zvolil ako jediné životodarné miesto v chladnom a mĺkvom hrobe nekonečného kozmického priestoru.“
   Aby tých zhôd bolo ešte viac, dovoľte mi pripomenúť fragment z môjho rozhovoru pre časopis Dotyky č. 8/1998, kde odpovedám na otázku: „Aká vlastne je tvoja poetická anamnéza? Zhusťovanie významu až na hranicu aforizmu?“ A tu je časť odpovede: „Preto sa sústredím iba na postupné autorské dospievanie k esenciálnej či maximálne koncentrovanej podobe básne. Môže sa v tejto tendencii odrážať i skúsenosť z tvorby reklamných sloganov, ale aj profesionálna únava z množstva riedkych textov, ktoré nás obklopujú, ako aj dosť kruté zistenie, že ľudský život je prikrátky na rozvinutie všetkých nápadov do košatejšieho tvaru. Nie som však iba autorom literárnych miniatúr a mám záľubu aj v básnických obrazoch, ktoré vyžadujú väčšie plátna a zložitejšiu architektúru.“ Som presvedčený, že rovnaké slová presne charakterizujú doterajší tvorivý pohyb i aktuálne smerovanie básnika Pavla Stanislava Piusa. A potom neverte na zázraky, keď najväčším zázrakom je život, ktorým je čoraz zrelší tvorca ustavične očarený a nevyčerpateľne inšpirovaný, preto mu spontánne i programovo vzdáva poctu každým slovom a v každej chvíli.

Autor: PAVOL JANÍK


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)