Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že si nevystačí sám, ale žije odkázaný na iných. S vekom sa spája zrelosť a so zrelosťou múdrosť. Zmúdrenie však neprichádza zadarmo. Platí sa zaň prežitým. Najmä skúsenosťami získanými na vlastnej koži. A tie sú spojené aj s pochybeniami a omylmi. Ale aj s nezlomnosťou, odvahou a sebaobetovaním. Zvlášť vtedy, keď človek stotožní svoje túžby a predstavy s tými, ktorí sú mu najbližší. S rodinou, rodom, národom, štátom. Inak povedané: s domovom a vlasťou.
Slovenský národ prechádza krušnými cestami. A znáša ich statočne. Tak ako znášali svoje skúšky jeho hrdinovia, ktorých si stvoril vo svojich rozprávkach, povestiach a mýtoch. Aby najskôr aspoň takto víťazil nad zlobou a ponižovaním, nad zlom. Pričom zlo vždy zobrazoval ako cudziu, neľudskú, v istom zmysle aj nadľudskú moc.
Po stáročia vkladal slovenský národ svoje city a múdrosť najmä do ľudovej slovenosti. Vďaka tomu má takú bohatú studnicu múdrosti a svetom obdivovanú klenotnicu ľudových spevov, tancov, krojov, tradícií a zvykov. Z hľadiska počtu obyvateľov a veľkosti územia je v tomto zmysle svetovým unikátom. Nečudo, veď o Slovensku sa hovorí, že čo kraj či dolina, to odlišnosť. A predsa vždy naša, jedinečná slovenskosť.
Slovenská kultúra, tak ako všetky kultúry národov Európy, bola a je napájaná z tých istých prameňov. To však neznamená, že sa naša kultúra nesýtila aj živinami, ktoré prichádzali zo vzdialenejšej pôdy. No absorbovala, lepšie povedané, bola schopná prijať len tie, ktoré posilňovali jej životaschopnosť a humanizovali ju. Všetky nanucované látky vytláčala na okraj spoločnosti, stavala sa k ním ako k cudzorodým. Túto svoju imunitu si zachovala, vo svojej podstate, až dodnes. A nikdy – to podčiarkujem – nikdy nepôsobila agresívne, nikomu nič nevnucovala. Pravda, aby dokázala rozpoznávať dobré od zlého, užitočné od škodlivého, v tom jej vždy pomáhali najvernejší a najpripravenejší synovia a dcéry. Platí to nielen o dobách dávno minulých či len nedávnych, ale aj o súčasnosti.
Aby sme nestratili svoju odolnosť voči nekultúrnosti, nemôžeme sa nechať zatlačiť do kúta, akceptovať pasivitu. O kultúru, o historické, vedomostné a mravné vedomie národa sa treba neustále starať. Lebo duchovný odkaz minulých generácií slovenského národa je ten pilier, o ktorý sa môže ľud vždy oprieť, pretože ho nikdy nesklame.
Úryvek z knihy Dôstojný život pre všetkých, kterou 19. října 2010 veřejnosti představil Ivan Gašparovič, prezident Slovenské republiky. Připojil i pozdrav Unii českých spisovatelů a čtenářům Obrysu-Kmene a Haló novin.
Připravila IVANKA DŽIUBOVÁ
Autor: IVAN GAŠPAROVIČ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |