K Vianociam dozaista každého človeka viažu predovšetkým spomienky späté s detstvom – spočiatku s vlastným a neskôr s útlym vekom prichádzajúcich nových generácií. V našej rodine, v ktorej som bol vtedy ešte najmladšie dieťa, sa na Štedrý deň skutočne diali zázraky. Najväčšia izba v byte bola od rána zamknutá, aby sme nevyrušovali anjelov ozdobujúcich stromček a pomáhajúcich Ježiškovi pripraviť pre nás darčeky. Raz som sa predsa len pozrel cez otvor na nepriehľadnej, hoci priesvitnej sklenej výplni dvier do vianočnej trinástej komnaty, pričom ma, pravdaže, hneď pristihli a okamžite spovedali, čo som tam videl. Úprimne povedané – dennému pohľadu na stromček bez ozdôb chýbalo čaro večerného osvetlenia, ale nechcel som sklamať ani svojich blízkych, ani seba, a tak som realistický obraz prikrášlil peknou romantizujúcou predstavou už spomínaných okrídlených bytostí, ktoré práve poletovali okolo ihličnatých konárikov a vešali na ne trblietavé dekorácie. Dodnes väčšmi verím tejto zidealizovanej pohyblivej vianočnej pohľadnici ako vlastným očiam.
Vráťme sa však na chvíľu do času, keď som svet hltavo objavoval skôr cez hlavu plnú fantázie ako cez trojrozmernú optiku viditeľnej hmoty. Aby mali nadprirodzení aranžéri viac pokoja na dokončenie svojej práce, stará mama, žijúca tiež v Bratislave, štvorčlennú detskú delegáciu našej – na tie časy už pomerne početnej – rodiny popoludní vždy vzala k sebe na návštevu, z ktorej sme sa v podvečer spoločne vracali trolejbusom a s úžasom sme po ceste pozorovali postupne sa zažínajúce stromčeky v niektorých oknách, čo bolo neklamným znamením, že v oných domácnostiach už bol Ježiško. K nám vždy prišiel až neskôr, teda po našom návrate a po večeri, keď sa náš otec nenápadne vzdialil od stola, vzápätí sa ozval zvonček a zaligotali sa elektrické sviečky na stromčeku v spomínanej najväčšej izbe, do ktorej sme vzápätí s nadšeným očakávaním otvorili štvorkrídlové dvere. Vianoce nás nikdy nesklamali, hoci sme pri rozsvecovaní stromčeka nikdy nezastihli ani Ježiška, ani nášho otca, pretože osvetlenie sa dalo ovládať cez ďalšie dvere, ktoré viedli do predsiene.
K vianočným anjelikom patrila aj naša piata sestra, ktorú sme v skutočnosti nikdy nevideli, lebo najstarší súrodenci sa narodili ako trojčatá, z ktorých prežili dvojičky. Anjelskú podobu našej nežijúcej sestry podporovali aj návštevy jej malého hrobu na Martinskom cintoríne, kde jej náhrobný kameň zdobila biela plastika detskej postavy s krídlami.
Odvtedy sa všetko, vrátane Vianoc, vyvíjalo a menilo. Za jeden z rozhodujúcich vianočných medzníkov pokladám rok 1968, keď v rozhlase predniesol básnik Milan Rúfus eseje pod názvom Epištoly na sviatočné dni. Na prelome rokov 1969/70 Rúfusove reflexie vydal Tatran s pozmeneným názvom Štyri epištoly k ľuďom. Nevdojak sa nimi rozlúčil aj s našou starou mamou, ktorá – súc doktorkou prírodných vied – uznávala existenciu najvyššej bytosti, ibaže bez konkrétnej náboženskej konfesie. Ako čoraz väčšie a premýšľajúcejšie deti sme si začali stále nástojčivejšie uvedomovať, že do duchovných sfér, v ktorých prebývala naša piata sestra, skôr či neskôr budú odchádzať naši najbližší a raz v budúcnosti sa za nimi poberieme aj my.
Rúfusove nesmrteľné vianočné eseje, ktoré po prvý raz knižne vyšli ako príležitostná publikácia v 999 výtlačkoch, mám v ich pôvodnom bibliofilskom vydaní, ktorého vonkajškovú hmotnú podobu – na rozdiel od vnútorného obsahu – už poznačil plynúci čas. Ach, kdeže sú kultúrno-spoločenské pomery, keď sa kniha v náklade do tisíc exemplárov pokladala za bibliofíliu pre priateľov. Bohatá knižnica mojich rodičov nesporne bola jedným z významných katalyzátorov môjho vlastného autorského dozrievania. V jej objatí i zajatí som strávil veľa krásnych chvíľ naplnených objavovaním ďalších rozmerov ľudského bytia. Literatúra sa pre mňa stala každodennou potrebou, hoci nič nestratila zo svojej sviatočnosti a zázračnosti.
A Vianoce s ich jedinečnou atmosférou? Už na prahu dospelosti som s hrôzou vnímal strašné slovné spojenie vianočné prímerie, ktorým sa pomenúva dohoda bojujúcich strán o dočasnom prerušení vojnového konfliktu. Áno, ľudstvo ustavične žije a zomiera v nekonečnej sérii sporov, ktoré sústavne prerastajú aj do rozličných prejavov násilia. Pri pohľade na vianočne rozžiarené oči našich – zatiaľ štyroch – vnukov, z ktorých najmenší naozaj vyzerá ako zlatovlasý kučeravý anjelik; pri dedičnom zvonení ohlasujúcom darčeky pod ozdobeným stromčekom myslím na deti, ktoré nemali a nemajú toľko šťastia a dôvodov na radosť. Väčšina obyvateľov našej planéty v 21. storočí nemá a nebude mať v dohľadnom čase prístup k základným podmienkam zdravého života, vrátane zdrojov pitnej vody. Môžeme byť s týmto vedomím spokojní v čase Vianoc, ktoré sú oslavou dieťaťa ako symbolu večne sa obnovujúceho života? Na ich osud by sme mali myslieť – a to nielen počas nadchádzajúcich výnimočných a slávnostných chvíľ.
Autor: PAVOL JANÍK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)