HOVORCA SAMÉHO SEBA

   Znepokojenie a znepokojovanie
   JÁN TUŽINSKÝ

   V najnovšej knižke Pavla Janíka HOVORCA SAMÉHO SEBA (Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o. 2010), priblížil nám autor svojho kus života príťažlivo „ťažkého“. Ale svojským spôsobom nám rovnako poodhaľuje aj tú stranu tváre našej politiky, kultúry, štátnosti a ľudskej mizérie, o ktorej by sme radšej mlčali, keby sme z podstaty profesie nemuseli hovoriť a písať. Úprimne povedané, bez tejto výbavy, ku ktorej treba pribaliť hudbu a maľovanie, nijako si neviem Pavla Janíka ako ľudskú bytosť predstaviť. Z tohto aspektu som sa pri niektorých otázkach čulých respondentov neraz pobavil, lebo rovnako si neviem predstaviť, aby sa práve Pavol Janík neocitol tam, kde sa niečo rozhodujúce deje, aby sa k tomu nevyjadril, aby sa takej veci nedotklo jeho razantne britké pero, aby ho taká vec nechala na pokoji ako básnika, dramatika, publicistu a kompletného človeka - humanistu.
   Hoci ide o časovo pomerne vzdialené rozhovory Pavla Janíka naozaj charakterizujú ako konzistentného tvorcu. Jeho vyhranená orientácia nie je nikde ani náhodou kolísavá, alebo protichodná. Pohľad na javy a fakty vývinu našej literatúry, kultúry a spoločnosti sa časom skôr zostruje a prehlbuje. Hoci o vonkajšom svete sa to isté povedať nedá. To len potvrdzuje skutočnosť, ba aj konštatovanie niektorých jeho partnerov v rozhovoroch, že autor vstúpil do literatúry ako intelektuálne a ľudsky pripravený. Teda aj osobnostne zrelý. S dostatočne jasným konceptom básnika, dramatika a publicistu, ktorý sa nemusí ohnúť pred každým vetríkom slovenského politikárčenia a kupčenia s dušami. To, čo iných možno zlomilo (napríklad pôsobenie v reklamných agentúrach), Janíka skôr posilnilo. Tam, kde mnohí stratili aj seba, Janík sa znova kreatívne potvrdzoval, hľadal v sebe nové impulzy a tie jeho tvorbu prehĺbili. Nielen v poézii, ale aj v dráme a v neposlednom rade aj v jeho skvelej analytickej publicistike. Pripomeniem tu jeho skvelú analýzu, ktorá je spojená s názvom štátu, štátnymi symbolmi – teda s fenoménmi znaku, jeho použitím a ideovým zmyslom. Nič presnejšie som z pera slovenského autora nečítal. Žiaľ ako sa sústavne presviedčam nijako sa z tohto analytického materiálu nepoučili a zrejme ho ani nečítali lídri našich politických strán. Ale to je jav, na ktorý sme v praxi zvyknutí. Tak či onak cesta, akou prešiel Pavol Janík prostredníctvom rozhovorov v prítomnej knižke, vyzýva nás priamo i nepriamo hlbšie sa zamyslieť nad našimi vlastnými životmi. Ale aj nad míľnikmi cesty celej spoločnosti. Odpovede Pavla Janíka sú často tragické, nie kvôli tomu, že sú pesimistické, ale preto, lebo sú satirické! Dobre sa pamätajú, ale keď sa z nich čitatelia aj spamätajú, nezostáva im vždy veľa priestoru na únik z toho, s čím sú nútení žiť... Je to v prísnom zmysle gogoľovská stratégia, ale je zušľachtená nehou, kultivovanosťou, ktorú básnik uprednostňuje pred tvrdosťou fakticky prítomnej reality. Prakticky všetky odpovede v prítomnej knižke sú poznačené trópmi. Inak povedané, sú metaforické a preto ich pokojne môžeme čítať ako keby sa odohrávali v prítomnosti, hoci vieme, že mnohé z nich by dnes nevyšli, lebo nielen respondenti sa zmenili, ale nevychádzajú ani noviny, v ktorých boli uverejnené. O to dôležitejšia je prítomná knižka, občerstvujúca mnohé konotácie našich vnútorných premien a vonkajších zmien.
   K týmto vážnym posolstvám spolu s protagonistom rozhovorov nespochybniteľne patria aj autori rozhovorov. Neuvádzam ich tu čisto z úsporných dôvodov, lebo ak by som chcel byť spravodlivý, musel by som uviesť celý obsah knihy. Aj pre nich aj pre mňa v tejto chvíli je a bolo azda to najpodstatnejšie, priblížiť čitateľovi pocity, postrehy, čriepky z bohatého príbehu osobnosti akou je Mgr. art.Pavol Janík, PhD. Ale urobiť to naozaj poriadne môže len knižka Hovorca samého seba. Hovorím to s pocitom istého nezakončenia týchto zopár postrehov, ale súčasne ma k tomu oprávňuje povaha rozhovoru, v každom totiž zostáva niečo, čo sme chceli, ale nikdy nepovedali vtedy, keď sme chceli!

   Postrehy vtipného polyhistora
   MILAN KENDA

   Základná podmienka pre výber osoby, ktorú chceme podrobiť trápeniu zvanému rozhovor pre médiá, teda interview, je jednoduchá a zároveň zložitá: spovedaná osoba musí spovedníkovi mať čo povedať, mať toho veľa na srdci i na mysli. Ale aj na jazyku – teda vedieť to obratne i obrazne vysloviť. Rozhodne nenudiť.
   V prípade knihy Pavla Janíka HOVORCA SAMÉHO SEBA (Matica slovenská, Martin 2010) bol výber spovedanej osoby viac ako šťastný. Kniha prináša čitateľom súbor 52 rozhovorov. Pripomínam, že 52 rozhovorov neznamená rovnaký počet spovedníkov-analytikov, pretože niektorí s ním realizovali rozhovory viackrát. Ďalej musím s potešením pripomenúť, že medzi spovedníkmi je veľa spovedníčok, autoriek rozhovorov. Rozhovorov podpísaných autorkami je až 21. Teda silný ženský element, čo predstavuje oživenie i ozvláštnenie otázkového spektra, jeho obohatenie o pozoruhodné, netuctové, citlivé i citové aspekty, aké by mužskému analytikovi – na škodu celkového obrazu – zvyčajne nezišli na um. Takto sa dozvedáme naozaj veľa zaujímavého, podnetného, zmysluplného nielen o autorovi, ale aj o kvalitách Spolku slovenských spisovateľov, o spolunažívaní i vzájomnom zožieraní a požieraní ľudí od pera i počítačov, o ľudskej i neľudskej spoločnosti spoluobčanov, o bezcitnej neokolonialistickej dobe, ktorú musíme prežívať, vtiahnutí do nej politickými kaukliarmi, čo získali pseudocertifikát v podobe nášho naivného štrngania kľúčmi na námestiach. Z knihy sa dozvedáme aj o agónii našej kultúry i morálky a o mnohých iných zaujímavých faktoch, súvislostiach i paradoxoch. Na chválu spovedaného treba dodať, že načrtáva aj východiská.
   Ide o 52 kultivovaným, brilantných svedectiev o dobe, svedectiev „vyprovokovaných“ poväčšine nápadito formulovanými otázkami, svedectiev vyslovených jedným z mála súčasným polyhistorov, akí vynikajú s dnešných povrchných časoch, no, žiaľ, ich hlas neraz zaniká v lacnom hurhaji bulvárneho a trhového prostredia. Aby naskrze nezanikol, na to sú tu dobré knihy, medzi ktorými popredné miesto zaujíma kniha s názvom Hovorca samého seba. Je to svedectvo i odkaz pre budúcich a satisfakčný balzam pre súčasníkov.
   Osobne som veľmi rád, že Pavol Janík nepodľahol nejakému neplodnému zábrannému komplexu zbytočnej kváziskromnosti a nezľakol sa vydania rozhovorov so sebou samým, čím nás naozaj myšlienkovo obohatil a príjemne prekvapil. Stredovekou náboženskou tradíciou kanonizovaný a rozvíjaný komplex skromnosti totiž bráni zviditeľňovaniu Slovákov a Slovenska vo svete a je v súčasnom spoločensko-ekonomickom systéme výrazne kontraproduktívny.
   Blahoželám autorovi, tvorcom jednotlivých rozhovorov i Matici slovenskej k tomuto originálnemu edičnému nápadu (hodnému nasledovania) a odporúčam ho do pozornosti čo najväčšieho množstva čitateľov.

Autor: JÁN TUŽINSKÝ, MILAN KENDA


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)