Pri príležitosti 20. výročia úmrtia Miroslava Válka (27. 1. 1991) mi dovoľte pripomenúť moju báseň napísanú v deň jeho pohrebu.
Osamelý blesk (Miroslavovi Válkovi na cestu): Tak už si vzlietol / k svojim hviezdam / smrti zahryznutý do horiacich vlasov. // Noc dlhá ako limuzína / nám pláva oproti. // Zomreli vo mne / predminulé luny, / zhasli sa ruže, / rozkvitol čierny atrament. // Na západe svitá / vševidiaci laser / a vševediaci heroín. // Do záhrady duše prší krv.
Po odchode Miroslava Válka som publikoval aj nasledujúci článok v časopise Dotyky (č. 5 / 1991):
„Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“, napísal v roku 1965 vo svojej legendárnej básni Skaza Titanicu Miroslav Válek.
Tak je teda mŕtvy už aj on, kamenný anjel pochybností, obraz márnosti ľudského snaženia, výsostný znak človečenského údelu. Spolu s Milanom Rúfusom v druhej polovici 50. rokov svojimi debutmi rehabilitovali slovenskú poéziu, postihnutú smrteľnými dávkami schematizmu a publicistickej rétoriky. Nevedno kto a kedy sníme podobné šablóny zo súčasného nazerania na uplynulé i plynúce literárne dianie. Ak slovo disident označuje odporcu oficiálnej mienky, tak Válek ním bol už v čase, keď viacerí dnešní úderníci demokracie nadšene hlásali socializmus – bez ľudskej tváre a bez výnimky.
Nazdávam sa, že práve on je tým prameňom, z ktorého dodnes vyviera životaschopný prúd modernej slovenskej lyriky. Vývin nášho básnictva v uplynulých desaťročiach je bez neho jednoducho nemysliteľný. Nepochybne mal osobnostný vplyv aj na vznik skupiny konkretistov, ktorá predstavuje ďalšie produktívne štádium slovenskej poézie i kľúč k neskorším literárnym úsiliam. Rokom 1968 sa skončila éra Válkových „štyroch kníh nepokoja“ a nadišiel čas jeho mlčania, keď potichu viedol ministerstvo kultúry ako významnú, hoci nie neporaziteľnú štátnu inštitúciu. Možno sa mu predsa len podarilo čosi zachrániť. Svedectvo o tom by mali vydať tí, ktorým pomohol. Prvé priniesol básnik a katolícky kňaz Svetloslav Veigl. Z dlhého ticha sa vyníma najmä Slovo, ktoré vyšlo v roku 1976. Strážcom ideologickej čistoty na ňom sústavne všeličo prekážalo a prekáža. Vtedy známa pasáž o podvodníkoch s legitimáciou strany, dnes vlastne to isté a ešte poukázania na politické vraždy a iné sprievodné znaky slobodného sveta.
Život na tejto planéte, ani na Slovensku sa nezačal v novembri 1989, ako sa to dakto usiluje tvrdiť. Kamenný anjel pochybností sedí v nebeskej kaviarni, fajčí jednu od druhej a pozerá sa na nás chápavými očami. Myslím, že by sme mu mali rozumieť – v našom záujme, aj keď sa história v tomto zakliatom kráľovstve ustavične opakuje so všetkými chybami a najmä so všetkými poruchami ľudských charakterov. Nie, Miroslav Válek nie je mŕtvy. Aj svoju smrť myslel iba ironicky, len tak, akoby náhodou a celkom mimochodom. V skutočnosti zostal medzi nami. Chvíľu mlčte a budete počuť, ako vám dýcha za chrbtom, ako vás potichu obchádza s neviditeľným úsmevom – ostrým ako britva.
A napokon by som v uvedených súvislostiach rád uviedol svoju báseň, ktorá po prvý raz vyšla v zbierke Niekto ako boh v roku 1998.
Múdrejší o tvoju smrť (Miroslavovi Válkovi): Korene vrastajú do zeme ako rakvy, / operní speváci / zvukomalebne kloktajú na javisku, / búrka ženie vlny na breh kaluže. // To všetko v prvom okamihu / po zabudnutí na objavenie Ameriky. // Na dne svojej duše / si každý opravuje vlastný Titanic. // Nočná obloha sa sype na zem / ako trblietavý sneh. // A mŕtvi zostávajú s nami, / nemí ako výčitky.
Autor: PAVOL JANÍK
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |