Kultúra nie je večná. V bytí človeka pôsobí sústavne. Lebo on ju utvára, oživuje. Vzhliada sa v nej ako dočasná a dočasnosť premáhajúca bytosť! Ale aj kultúra sa hľadá v človeku. „Vidí“ ho v jeho ustavičnej činnosti, v zápase na vlastnom poľudšťovaní beštie v sebe. A vrhá mu do tváre obraz tejto beštie, lebo ona človeka vháňa do priestoru ničoty. Za hranicu kultúry, a bytia! Za priestor človeka, tam, kde už nie je miesto ani preňho, ani pre kultúru. Je to kruté, ale fenomén kultúry nemožno skúmať mimo fenoménu ľudskosti, beštiality. Rovnako ako vždy, teda v každom období bytia kultúry konkrétneho spoločenstva nemôžeme nebrať do úvahy dva základné faktory ľudských aktivít (ako nevyhnutných predpokladov prítomnej existencie kultúry!). Práve tieto faktory spôsobujú v rovine individuálnej i spoločenskej základ turbulencie vo vnútri kultúrnych fenoménov na najrozličnejších úrovniach (kultúra dedinského spoločenstva, kultúra miest, kultúra národov, štátnych celkov, nadnárodných spoločenstiev ako EÚ, globalizovaná dedina Svet, atď.). Vo všetkých rozmeroch možno tieto dva základné faktory pomocne pomenovať tak, aby vo vzťahu človeka ku kultúre boli ukotvené priamo v ňom. Veď mimo ľudského priestoru nemá zmyslel o fenoméne kultúry vôbec hovoriť. Ak si uvedomíme tento fakt, pochopíme celkom zrejme aj náležitosť zdanlivo jednoduchých podmienok existencie kultúry. Ide teda v rozličných formách a stupňoch o dva protichodné pojmy: Ľahostajnosť a angažovanosť!
   Tretím a nevyhnutným faktorom realizácie kultúry ako čisto ľudského fenoménu je čas! Jeho kontinuálne plynutie od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti dovoľuje nám jasne zaznamenať zdvihy a pády jednotlivých kultúr. Až po ich zánik a ovplyvňovanie kultúrnych fenoménov súčasnosti. Fenomén bytia a vedomia kultúry sa práve vďaka plynúcemu času dá zaznamenať javovo objektívnejšie, hoci podstaty nám môžu spôsobovať oveľa väčšie ťažkosti. Tým skôr, že väčšina z nich sa uskutočňuje predovšetkým vo vedomí, teda ani nie ako fenomény, ale ako intencie fenoménov. Najmä tieto intencie však spôsobujú oživenia a smrť konkrétnych kultúr. V umení takto konkrétne môžeme zaznamenať životnosť alebo zánik najrozmanitejších smerov a prúdov. V tomto smere jednotlivé revolty v oblasti umenia často plávajú proti prúdu času a ich diskontinuita ani nemusí byť digresívna! Naopak, dosť často nová a výrazná originalita spôsobuje nedorozumenia i nekomunikatívnosť. Stáva sa to najčastejšie v prípadoch, keď sa výrazne naruší proporcionalita medzi prvkami banality (v zmysle tradičných postupov) a originality diela. Snaha o harmóniu je súčasne aj snahou o zachovanie kontinuity. Rovnako v oblasti umenia i kultúry ako celku. Zápas medzi prvkami banality a originality prebieha imanentne vo vedomí tvorcov i vo vedomí percipientov. Ukazuje sa, že práve vnútorné usporiadanie jednotlivých národných kultúr úzkostlivo reaguje na rozrušenie prvkov jej banality, tým skôr, že práve tieto prvky banality vytvárajú jej neopakovateľnosť, teda navonok voči iným kultúram vystupujú často ako čosi nezameniteľné, neopakovateľné, teda originálne! Banalitu tu zaiste nemôžeme chápať ako niečo povrchné. Banalita je dokonca v kultúre zárukou možnej komunikácie s inými kultúrami. V istom zmysle predstavuje v kultúre aj z hľadiska času akúsi prazákladnú substanciu. Niečo, čo nám (povedzme aj v rámci kultúr Európy!) umožňuje vnímať kultúrne hodnoty v základe ako spoločné. Ako príklad za všetky by sme mohli spomenúť tzv. migrujúce sujety v rovine mýtov a rozprávok v jednotlivých európskych literatúrach. Tieto sujety majú akúsi spoločnú matricu. Preto ich nielen chápeme, ale nás aj mentálne zasahujú. Nepôsobia na nás rušivo, naopak, obohacujú náš vnútorný život. Dokonca z tohto „prazákladu“ odhaľujú sa nám aj prvky originálne, načisto špecifické pre jednotlivé národné kultúry. Ich akoby iná farba upevňuje v našom vedomí novú oprávnenosť na našu vlastnú originalitu. Utvrdzuje ju v našom vedomí aj vo vedomí našej neopakovateľnosti. V tomto zmysle má význam hovoriť a uvažovať o európskej kultúre ako celku zmysel. A opodstatnenie. V období ešte stále tvoriacej sa EÚ zvlášť. Po prijatí a odmietaní Ústavy EÚ je to takmer nevyhnutné. Tým skôr, že problémy, ktoré sa v tomto procese „šťastných“ i „nešťastných“ ratifikácií vyskytli spočívajú zrejme v hlbších nedorozumeniach, ako si to predstavujú priveľmi rozúradovaní úradníci EÚ. Železo a uhlie môžu spojiť záujmy veľkých koncernov, ale nemôžu byť dostatočným argumentom pre milióny ľudí, očakávajúcich pre seba ľudsky dôstojný priestor vhodný pre život. Takáto podmienka sa bez kultúry jednoducho splniť nedá. Nemožno ju plniť surogátmi predovšetkým americkej proveniencie, ktorá neprináša spojitosť, ale produkuje odcudzenie od pôvodných kultúrnych podstát a devastuje ich. Amerika, aj keby chcela, dosť ťažko sa jej trvá na vlastných tradíciách, teda na hĺbke kultúry, práve na tej hĺbke, ktorú vlastne vždy čerpala v Európe. Jeden z Faulknerových hrdinov hovorí: „Najmä to platí o Amerike (má na mysli rodové a tradície vôbec! J. T.), kde má význam len to, čo si človek privlastní a čo si dokáže udržať a kde jediným spoločným dedičstvom, jediným domom, odkiaľ by sme všetci ako-tak s istotou mohli odvodzovať svoj pôvod, je Old Bailey. (Čo je budova trestného súdu v Londýne! J. T.).
   Kultúry amerického ustrojenia môžeme hľadať všade tam, kde tento hlbinný substrát potlačili, zdevastovali, alebo celkom zničili tlupy dobrodruhov, siekt alebo zločincov (napr. Austrália). Samozrejme, že v snahe komunikovať s civilizovaným svetom, postupne mohli tieto spoločenstvá „obnovovať“ svoju pamäť podstát, ktorú si prinášali z pôvodnej domoviny, lebo ich vlastná podstata lákala; ale keďže ich vlastne vyvrhla ako vyvrheľov, do značnej miery sa ju snažili potlačiť. V prvom rade sa snažili zlikvidovať rudimenty pôvodnej kultúry krajiny, kde sa (alebo kde ich) usadili. Masové vyvražďovanie pôvodného obyvateľstva sa stalo čímsi samozrejmým (americkí Indiáni, austrálski aborigenovia, juhoamerickí Indiáni etc.). Miešaním prisťahovalcov samozrejme nevznikal v pravom zmysle slova hneď nový kultúrny základ, ale akýsi kultúrny hybrid. Nemohla vznikať kvalita, ale potreba prežiť, teda civilizačný guláš, do ktorého sa len ťažko hľadali prijateľné ingrediencie, aby bol ako-tak stráviteľný. Všetko sa to vydávalo za novú tvár sveta, ale táto tvár bola postriekaná krvou navždy pochovaných kultúr. Svet stratil niečo celkom neopakovateľné a získal hybrid, ktorý sa vracia Európe vo forme pochybného zábavného priemyslu ako rakovinová bunka autochtónnej kultúry. Z nej síce vzišla, ale vracia sa späť zmutovaná a rýchlo sa množí v materskom organizme; začína ho rozkladať, metastázuje v ňom, pokúša sa ho zničiť.
   Ale Európa spí. Kultúrne spí! V prázdnych hlavách jej politických špičiek vládne kultúrne temno. Politici sa nachádzajú zabalení v kokóne administratívnych reťazí, zahybernovaní prinajmenej na desaťročia. Problém, čo im visí nad hlavou ako katov meč, nepociťujú ako vážnu výzvu, znepokojenie. Nechápu, že zápas o kultúru, presnejšie o kultúrnu identitu Európy práve prehrávajú. Nechápu, že keď ho prehrajú, všetky ostatné úsilia a zdvihy stratia význam a zmysel, lebo Európanom zostane pod nohami cudzia ešte aj zem vlastného kontinentu, nebudú sa mať s čím stotožniť ani v hodine smrti svojej. Lebo tzv. zástupcovia ľudu sa natoľko zahľadeli do zadku zlatého teľaťa, až sa v ňom ocitli ako v sarkofágu. Odtiaľ veru už sotva niekoho oslovia, títo (raz darmo tlačí sa mi to do pera!) vyvolení oslovia!
   Hovorím to s plným vedomím globalizovaného sveta. V čase informačných diaľnic, súkromných i verejných, vôbec tu nikoho nenabádam na spustenie čo i len imaginárnej železnej opony vo výmene kultúrnych hodnôt. A bol by som vari posledný, kto nie je ochotný vnímať vrcholky umenia americkej literatúry a umenia. Umenie umeniu nikdy neškodí. Knihy (rozšírime to na všetky druhy umenia!), ako správne postrehol Luis Borges, sa medzi sebou zhovárajú. Ale keď hovoríme o literatúre, mala by to byť literatúra, keď o hudbe, mala by to byť hudba, keď o braku, mali by sme jasne vedieť, že ide o brak a ním by sa mal kŕmiť každý doma, tam, kde sa mu vedome klania, kde od neho očakáva predovšetkým podprahový vkus a doláriky. Zvratky sú síce sprievodným znakom každej nemiernej hostiny, ale na stôl ich nijaký hostiteľ nepoloží, ani nikomu nebude ponúkať. A čo sa deje v našej milovanej vlasti, čo nájdete na všetkých trhoch európskych kníhkupectiev, čím vás (nás) zaplavujú nespočetné televízne stanice, čo zosurovilo súčasnú mládež natoľko, že trestná zodpovednosť mladistvých sa zosunula tak hlboko v mnohých európskych štátoch, že pomaly a isto začneme zatvárať batoľatá... Musím na tomto mieste pripomenúť myšlienku nášho básnika a posledného osvieteného ministra kultúry, ktorá začína byť viac ako aktuálna: „Na kultúre sa nezarába, na nekultúrnosť sa dopláca!“
   Ale v našom malom slovenskom prostredí nám liberálni a pravicoví politickí bossovia tvrdia, že v kultúre všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu. Treba azda hneď poznamenať, že v rovine kultúry táto ruka ani nie je taká neviditeľná, ako slepá... Načisto a kompletne! Táto slepota jej však nezabraňuje pôsobiť ako najúčinnejšia cenzúra, akú od obdobia gréckeho ostrakizmu človek vymyslel. Cenzúra pomocou peňazí je zákerná, krutá, nezničiteľná. Prostredníctvom peňazí, presnejšie ich nedostatku sa aj po vstupe do EÚ rieši v našej krajine názorová kastrácia. Hovoriť o demokracii v našej vlasti v tomto smere je úplný výsmech. Štát necháva svojich oponentov živoriť, odsúva ich na okraj, ostrakizuje ich, značná časť spisovateľov v produktívnom období svojho života nemá ani zďaleka také podmienky na tvorbu, akú mali v socializme, teda v období tzv. neslobody. Duchovný život a myšlienkové prúdy korigujú v tzv. treťom sektore nadácie zo zahraničia obhospodarované natoľko účelovo, aby na verejnosti v skutočnosti nezaznel nijaký opozičný hlas. Taká je naša skutočnosť v oblasti kultúry, v čase, keď štát (pravdepodobne po vzore europolitikov!) na vlastnú kultúru rezignoval až natoľko, že okrem privatizácie hnuteľného majetku (ktorý umelci dostali od predchádzajúceho spoločenského zriadenia), nezaujíma tento štát nič! Vážne tvoriaci človek sa vlastne stáva chtiac-nechtiac vnútorným disidentom a nepriateľom takéhoto štátu. Také žalostné výsledky a dôsledky má táto demokratúra, do ktorej sa značná časť mojej generácia „vrhla“ s nadšením a dôverou. Vyplýva z toho pre mňa prinajmenšom jedna skúsenosť: nadšenie treba v sebe potláčať a s dôverou zaobchádzať obozretne. V našom, vo svojej podstate policajnom štáte, to žiaľ, platí dvojnásobne. Polícia má už v „záujme“ bezpečnosti občana toľko kompetencií, o akých sa jej za socializmu ani nesnívalo, a predsa, práve občan musí prejaviť čoraz viac odvahy, aby vôbec čo i len vyšiel na ulicu. To je tiež jedna zo surových tvárí demokratúry. Dostali sme ju spolu so zákazom fajčenia v jednom balíčku s drogovými mafiami, prostitúciou, vydieračstvom, obchodom s bielym mäsom, permanentnými vojnovými konfliktmi a celým sociálnym marazmom, ktorý „víťazný“ kapitalizmus nevyrieši ani za sto rokov. Ak mám do toho všetkého zarátať vedomú kultúrnu podvyživenosť, bytie v tomto čase a priestore vychádza mi poněkud nešťastným!
   Je to smutné konštatovanie. Človeku, dokonca aj tomu, čo sa práve topí, dobre by padlo, aspoň na chvíľu sa nadýchnuť. Nájsť v tom príšernom intervale času priezor. Uveriť, že nikdy nič nie je načisto stratené. Francúzi a Holanďania (v čase, keď píšem tieto riadky!) predsa len zdvihli hlavy a na chvíľu v referende zatriasli stoličkami euroúradníkov. Obávam sa však, že úradníci ešte zatiaľ vždy všetko dokázali zúradovať. Sú veční. Nebudú ich trápiť nijakí Francúzi, žiadni Holanďania. V ich fascikloch vždy a odjakživa zmŕtvelo každé gesto, akákoľvek živá myšlienka a protest. Úradníci akoby ani neboli z tohto sveta. Sú to Ufóni Únie! Ich svet bol dávno načisto virtuálny. Aj v čase, keď sme o virtualite ešte ani nepočuli. Im predovšetkým nebude chýbať vnútorne spojitá idea EÚ. Čo by s ňou napokon robili? Do akého šanónu by ju založili? Ako by ju kontrolovali a zúčtovali. Nie. Idea kultúrnych podstát, teda bytia európskej kultúry v globalizovanom svete, neprenikne do hláv európskych administrátorov. Týka sa totiž živých a konkrétnych ľudí, ľudských spoločenstiev. A v podstate zasahuje čosi absolútne nevypočitateľné: vedomie a podvedomie človeka! Oboje súvisí s jeho metafyzickým rozmerom. Tento síce tiež nemožno úradne merať, ale bez neho je vznik akéhokoľvek spoločenstva nemožný. Totiž práve to, čo nevidíme ani v človeku, ani na človeku, ale je nutnou podmienkou jeho existencie ako spoločenskej bytosti. Aj keby hlavným cieľom takéhoto spoločenstva nebolo (to len pre úradníkov!) nič iné ako výroba alebo hromadenie peňazí. Ono samo (toto hromadenie!) nemá okrem seba žiadny iný cieľ. Tak ako peniaze „robia“ peniaze, veci zmnožujú veci a úradníci rozmnožujú (bez pôžitku rozmnožovania!) úradníkov. Akosi stále sa tu zabúda na jeden zo základných poznatkov empirickej filozofie tzv. Ockhamov meč: Entity by sa nemali zmnožovať viac, ako je nevyhnutne nutné!
   Pre EÚ by tento princíp mal stáť za zváženie. Prirodzene ak jej cieľom nie je práve zmnožovanie úradníkov, jej už teraz monštruózna byrokracia, umŕtvujúca už teraz v zárodku akékoľvek zdvihy, ale zato naznačujúca jej fiasko. Veľké a pravdaže ťažkopádne administratívne centrá, duchovne aj fakticky vzdialené od provincií boli odjakživa skutočnou príčinou zániku veľkých civilizácií a kultúr; od Babylonu, cez Perziu, Rím a po Sovietsky zväz a jeho satelity. Keby sme porovnali časové hľadiská trvania jednotlivých spoločenstiev, zistili by sme, ako sa život veľkých konglomerátov skracuje... Skeptikov môže potešiť, že z tohto pohľadu ani USA, ani EÚ nepredstavuje nič trvalé. Čím viac budú USA násilne vtláčať svoj spôsob života (lebo tu o kultúre nemožno ani uvažovať, keďže vyvážajú najmä grobianstvo, vojny a pakultúru!) iným štátom, kultúram a národom, tým viac odporu voči sebe budú vzbudzovať. A tento odpor, toto klamstvo „dobrodincov“ sveta napokon rozloží ich vnútro. Tak ako keď červy požierajúce mŕtvoly, napokon vždy zahynú na nedostatok potravy. V prospech takejto argumentácie hovorí prinajmenej jedna, vždy a všetko rozkladajúca vec, lebo ona nikdy nedovoľovala ani jednotlivcom, ani celým národom myslieť jasne, tou vecou je strach! Rozosievajú ho všade, kam vkročí noha amerického vojaka. Ale už si ho cieľavedome rozosievajú aj doma. Už sú ním obklopení, prežratí, vidí sa mi, že začína byť určujúcim prvkom americkej nekultúrnej civilizácie. Civilizácie, ktorá sa vyznačuje takou mierov negramotnosti, s akou zápasili niektoré európske krajiny azda len niekedy koncom osemnásteho storočia. Horšie je, že tento spomínaný strach produkuje krutosť amerických vojakov, tvorcov jediných koncentračných táborov v dvadsiatom prvom storočí. Prirodzene, nie je to jediná tvár Ameriky, ale nateraz je to jej najviditeľnejšia časť. Žravosť celosvetových zdrojov a vojenská prítomnosť kdekoľvek – to sú najviditeľnejšie výstupy tejto v agónii zmietajúcej sa civilizácie.
   Európa ako spoločenstvo sa tvári ako krotká ovečka, ktorej administratíva kolíkuje každý jej krok a množstvo paše. Stojí pred možným rozvojom a kultúrnym rozmachom. Práve jej kultúra mohla by sa v globalizovanom svete stať korektívom civilizačných anomálií. Ale ak od tejto perspektívy odvráti svoju tvár, pohltí ju nihilizmus ako najvýraznejší prvok všetkých administratívne podviazaných živých prúdení. A jedna historická šanca, vážna výzva, navždy zmŕtvie v koži viazaných šanónoch euroúradníkov. Nachádzame sa na rázcestí. V tomto smere čas pracuje proti nám. Politici národných vlád už narobili toľko škody, že je to dosť aj na niekoľko životov. Každý má však iba jeden, jeho zmysel mu v širšom zmysle môže „vtlačiť“ iba kultúra. Ona jediná ho totiž môže vedome spojiť zmysluplne s celkom, v ktorom má individualita najvyššiu cenu. Čo v Európe malo vždy väčšiu hodnotu ako studený peniaz... alebo páliaci, žeravý, judášsky groš.
   Kocky sú vrhnuté, ale ešte sa iba začína osudová hra. O bytie a čas! Kým je čas...


   Autor je prozaik a esejista, nositel Řádu Ľ. Štúra (uděluje ho prezident SR) a Medaile ministra kultury Bulharské republiky za rozvoj kulturní spolupráce, předseda Spolku slovenských spisovateľov a předseda Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva, čestný člen Unie českých spisovatelů



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)