Existuje obrovské množstvo klasifikácií, interpretácií a recepcií literatúry – etických, filozofických, estetických, sociálnych, biografických, skupinových, národných a všeľudských atď. – ktoré vznikli v istom časopriestore v istých duchovných a spoločenských súradniciach. Mnohé z nich zanikli (ak boli príliš pripútané k dobám svojho vzniku), ale ich fosílie (prvky) zostali navždy v štafete hľadačov optimálnej dobovej koncepcie, pretože nič, čo existuje, nezaniká úplne. Tragikomédia literárnej vedy spočíva v tom, že jednotlivé koncepcie, ktoré sa zmocňovali nejakej stránky umeleckého diela (napríklad, sociálne koncepcie sociálnej roviny diela, národné koncepcie národných hodnôt diela), absolutizovali a dodnes absolutizujú seba ako jedine správne, univerzálne literárnovedné videnie. Skutočnosť je však taká, že tak ako v prírodných a spoločenských vedách, aj v literárnej vede platí zákonitosť, že každý nový vedecký objav popiera (ale neneguje) existujúce vedecké poznanie, aby v štafete hľadačstva pripravilo pôdu aj pre popretie (prekonanie) seba samého. Vesmír, príroda a človek ako vedecké a umelecké tajomstvo sú a zostanú navždy veľkými tajomstvami, tešíme sa z poznania každého kamienka ich tajuplnej ontologickej mozaiky, ale neabsolutizujeme ho. Lenže tak ako exaktné vedy sa pokúšajú nájsť „teóriu všetkého“, aj literárna veda sa pokúša odhaliť „umeleckú teóriu všetkého“, čo sa podieľa na vzniku umeleckého diela. Lenže z čoho a kde začať? Začať od slova (Na počiatku bolo Slovo... a literárne dielo je tvorené zo slov), alebo od tvorcu slova (Najprv bol Človek..., ktorý stvoril slovo), alebo od niečoho iného? Ukazuje sa, že všetky mudrlantstvá literárnej vedy inklinovali raz k slovu a inokedy k človeku, ktoré vyhlasovali za singulárne body umeleckej literatúry. Tu niekde sa naozaj nachádza most Pravdy, Dobra a Krásy (Aristoteles), cez ktorý čitatelia kráčajú do ríše svojich snov a túžob. Súc služobníkom chrámu literatúry ako „esteticko-antropologickej a duchovnej aktivity človeka o človekovi pre človeka“, chcem upozorniť na dva večné prúdy literatúry (ale aj kultúry a umenia)...
   PRÚD HORIZONTÁLNY sa pokúšal (pri pomoci slova ako prostriedku) zobraziť človeka v horizontálnej časopriestorovej rovine. Názorným príkladom horizontálnej optiky nazerania na svet a človeka môže byť Tolstého román Vojna a mier. Čitatelia tohto diela získajú takú predstavu o Rusku a Rusoch v rokoch 1805 - 1825 (od porážky pri Slavkove cez hrdinský zápas na Borodinskom poli až po porážku Napoleona a vstup ruskej armády roku 1814 do Paríža), akú im neposkytuje nijaké historiografické dielo. Obraz Ruska v čase napoleonovskej epochy je preto taký sugestívny, lebo je vykreslený cez psychologicko-duchovnú a sociálnu časopriestorovú optiku Rusov. Andrej Bolkonskij v súradniciach času (počas desiatich rokov, čiže v horizontálnej rovine) sa vyvíja a mení – na počiatku je to zívajúci zbytočný človek, neskôr odhodlaný bojovník v štábe generála Kutuzova, po zranení pri Slavkove ako suchá haluz, po stretnutí s Natašou Rostovovou ako znovukvitnúci dub. Taký je obraz človeka i Ruska, ktoré je na počiatku zrazené na kolená, ale v závere sa stáva vlajkonosičom Európy v boji proti Napoleonovi. Dejiny tečú, tečie aj človek (Andrej Bolkonskij) ako socio-kultúrna a antropologická bytosť. L. N. Tolstoj zobrazil ľudskú radosť a utrpenie, rezistenciu i nadšenie, človeka ako „tečúcu bytosť“, ktorá sa však netočí okolo vlastnej osi, ale okolo osi národa a ľudstva v horizontálnej časopriestorovej rovine.
   Naproti tomu – PRÚD VERTIKÁLNY sa pokúša odhaliť vlastnú os človeka ako tvorcu všetkého, čo nás obklopuje. Taká je tvorba Dostojevského, z ktorej sa pramálo dozvieme o Rusku, ale veľa o Rusoch, o človeku ako takom. Dostojevskij sa pokúša odhaliť „začiatky a konce“ všetkého – Vesmíru, Prírody, ale predovšetkým Človeka. Zostupuje na dno človeka (k jeho singulárnemu bodu, k vzniku prvej molekuly, prvého génu, skúma genetickú štafetu života a človeka, jeho prenatálnu existenciu), aby vysvetlil jeho pudové, emocionálne i racionálne prejavy v živote. Vystupuje na vrchol jeho ducha, do ríše jeho metafyzických a transcendentálnych snov, vidín a preludov (do čiernych dier Vesmíru i zomierajúceho človeka, do jeho epileptických, parafyziologických a metapsychologických energií, pnutí a aktivity). Kto si, čo si, vlastne, človek, ako ťa pochopiť (ale čím, akými imanentnými a transcendentálnymi operátormi), aby sme dokázali vnímať aj tvoju sociálnu realitu, tvoje víťazstvá i porážky? Vertikálny prúd literatúry reštrukturalizuje dynamickú štruktúru človeka a sveta, modeluje ich dominanty, od ktorých potom odvíja všetky prírodné, sociálne a kozmické motívy, väzby a súvislosti na osi subjekt tvorby – objekt tvorby – predpokladaný recipient tvorby, ktorí sú zakódovaní v texte umeleckého diela. Dostojevskij ešte nič nevedel (iba ak tušil) o podmienenosti človeka systémom súradníc, v ktorých sa nachádza, o trojhodnotovej logike (ktoré neskôr odhalia v jeho tvorbe Einstein a Lukasiewicz), o elementárnych prvkoch, spinoch a fraktátoch v jadrách atómov a génov (ktoré neskôr odhalia uňho Mendel a T. de Chardin), o korelácii medzi štruktúrou Vesmíru a štruktúrou ľudského mozgu (ktorú odhalí antropologický princíp), o supersymetrii vesmíru (ktorú Dostojevskij vyjadril názorom, že krása spasí svet) atď. Jeho ponížení a urazení neboli iba obeťou sociálnej mizérie života, jeho filozofujúci fanatici neboli iba apoštolmi sociálnych a duchovných utópií, jeho besi neboli iba dobovými fanatikmi sociálnej praxe, ale aj projekciou všeľudskej antropologickej mikro-, makro- a mega- jednoty všetkého a všetkých vo svete. Preto všetky (respektíve takmer všetky) koncepcie sveta, človeka a umenia 20. storočia mohli nájsť uňho svoje singulárne body, tvorivé zdroje. Lenže nachádzali a brali od neho iba to, čo zodpovedalo a korelovalo s ich recepčnými predpokladmi. A tie sa na pomedzí storočí zásadne zmenili – klasické vedecké (i umelecké) myslenie vystriedalo moderné vedecké (i umelecké) myslenie. Literatúra sa podľa vzoru fyziky a genetiky elementárnych častíc (kvarkov, superštruktúr, energetických stôp v jadre atómov atď. vo fyzike a génov ako stavebníc DNK v štruktúre človeka) vydala na cestu elementárnych častíc svojho základu – Slova (jeho predsémantických, fónických, rytmických, intonačných praelementov a praenergií). Literárne dielo ako celok, absolútno a umelecká univerzalita vstúpilo na cestu literárnej čiastkovosti, k rôznym partikularitám. Takej povahy sú všetky tzv. avantgardné smery zo začiatku 20. storočia (futurizmus, imaginizmus, kubizmus, surrealizmus atď.), každý z nich sa chytá ako slamky na rozbúrenom umeleckom a spoločenskom mori – kto zvuku, kto obrazu, kto slova, kto rytmiky atď. Dve univerzálne optiky umeleckej literatúry – horizontálna a vertikálna – respektíve (horizontálno-vertikálna, ako ich syntéza) – zapadli v balaste bitiek a hašterení partikularít.
   Toto zapadnutie, respektíve zabudnutie, odsunutie na druhý plán urýchlili aj spoločenské erupcie – roku 1917 revolúcia v Rusku, neskôr vznik socialistických štátov na východe Európy a na druhej strane vznik antirevolučnej (kapitalisticko-protikomunistickej aliancie) na Západe. Táto realita trvala asi 70 rokov a zásadne ovplyvnila aj literatúru 20. storočia.
   Na východe začal dominovať socialistický realizmus, na západe literárna postmoderna. Prvý zdanlivo nadviazal na prúd horizontálny (literatúra fixovala pohyb „nového človeka“ v revolúcii, občianskej vojne, na stavbách socializmu, v kolektivizácii, vo veľkej vlasteneckej vojne, pri budovaní komunizmu), druhý zdanlivo nadviazal na prúd vertikálny (ponáranie sa do podvedomých pudových, erotických, kriminálnych, zločineckých motívov a aktivít človeka). Bola to však iba zdanlivá kontinuita, pretože v obidvoch prípadoch išlo o zúžené, redukčné, partikulárne vnímanie sveta a človeka. Tolstojovský horizontálny prúd (pojem tolstojovský má pracovný charakter) vnímal človeka a svet značne široko a hlboko – v socialistickom realizme zostal z neho iba jednostranný sociálne determinovaný človek; dostojevovský vertikálny prúd (ide taktiež o pracovný pojem) vnímal človeka a svet v prírodno-imanentnej, sociálnej a duchovno-transcendentálnej vertikále – moderna sa ponorila najmä do ich prírodných, biologických, sexuálnych rovín. Bolo to dedičstvo (vplyv) fyziky a biológie elementárnych častíc, ktoré však sociálno-ideologické kontexty 20. storočia prinútili slúžiť svojim zámerom a cieľom. Literatúra ako krížová cesta ľudstva k pravde, dobru a kráse (Aristoteles), slobode, tvorbe a láske (Puškin) sa zmenila na poskoka sociálno-politických vlkov (kto poskokom nechcel byť, bol likvidovaný, umlčaný, podceňovaný, odsúvaný).
   A tieto „tradície“ trvajú istým spôsobom dodnes. Vertikálny prúd literatúry, ktorý sa pokúšal odhaliť dno a vrcholy človeka ako tajomstva, sa ponára predovšetkým do jeho biologického dna, horizontálny prúd kĺže po povrchu (kuchynské a panelákové klebety, pubertálne šarvátky, vraždy a krádeže, idealizácia smotánky a podobne). Koncepčným dielam, ktoré kráčajú v šľapajach horizontálnych a vertikálnych zlatokopov literatúry, sa takmer nevenuje pozornosť. Žijeme v zajatí reklamy, smotánky, bánk, tovarov, mobilov, zlodejov a vrahov...
   Z tohto humusu vzniká PRÚD KONZUMNO-REKLAMNÝ. Listujem bulvárne časopisy, vidím usmievavé tváre manažérov ľudského tela, sexbômb, šoumenov, biznismenov, zbohatlíkov. Namiesto estetiky a etiky, duchovnosti a metafyziky, ktorú by som od umenia očakával, ponúkajú mi anketárstvo, kriminalitu, reklamu, sexualitu. Na človeku ich zaujíma jeho oblečenie, fyzické tvary, jednorazové pikantérie, erotika, konzum, v medziľudských vzťahoch manželské a milenecké trojuholníky, mafiánske dohody. A reklama, reklama, reklama... Berte si za vzor kecošov (ktorí hlásajú novú kultúru tela), ryžovačky zlata (ktoré sa špecializujú na uchytenie boháča, z ktorého sa dá žiť ako v rozprávke), alfasamcov a alfasamičky (ktoré nám predvedú fyzický imidž, etiku erotiky a sexu), hrdinov filmových bestsellerov typu Nevera po lamačsky (kde patologickú erotomániu odhaľujú kupliari a provokatéri), cukríčkárov (ktorí majú kontá v svetových bankách), babičky (ktoré na udicu eur chytajú mladých samcov), filmových hľadačov krimihrdinov, zlodejov, vrahov. Že Vesmír, Príroda, respektíve Boh stvorili Adama a Evu ako dvojjedinnú podstatu Bytia, ako dvojjedinný rezervoár stvoriteľskej energie všetkého, čo Homo sapiens zmajstroval? – taľafatky! Párte sa, užívajte výdobytky civilizácie – navštívte desať najkrajších reštaurácií na svete, desať najhonosnejších nevestincov, desať najvynaliezavejších sex shopov. Človek je dieťa prírody – má svoje eroticko-energetické cunami, zemetrasenia, vulkány, využívajte ich. Učte sa žiť tak, ako to robia televízni smotánkári... Ak sa náhodnou dostane na obrazovky nejaká Šeherezáda, ktorá začne lámať všetky rekordy sledovanosti (nie však preto, že je dobrá, ale preto, že je iná, ako nás kŕmia naše televízne obrazovky), zdiskreditujeme ju a odradíme televíznych záujemcov po prvé tým, že ju rozkúskujeme na časti (10 minút film – 10 minút reklama), čím ju zavraždíme ako umelecké dielo, a po druhé, vyfabrikujeme takých, ktorí budú posielať esemesky a žiadať stiahnutie takej sentimentálnej limonády, ktorá nemá nič spoločné s naším moderným životom v modernej dobe... Človek ako tajomstvo je rozlúštený – tajomstvo človeka tvorí vizáž (preto kupujte gély, spreje), žalúdok (preto kupujte naše sendviče, kolu, hamburgery) a medzinožie (preto navštívte naše sex shopy, kupujte to i to). Tisícročia sa hlásalo, že existujú tri základné funkcie umenia a literatúry (gnozeologická, etická a estetická), dnes hlásame umenie ako tovar, pre ktorý platí iná triáda (funkcia informatívna, zábavná a ekonomická).
   Stačí. Zatváram oči a po čase vidím Avakuma (zostaňme na ruskej pôde, aj keď sa to dnes nenosí, ale platí to aj pre iné národné literatúry), Radiščeva, Gribojedova, Puškina, Lermontova, Gogoľa, Turgeneva, Gercena, Černyševského, Dostojevského, Tolstého, Bunina (a v 20. storočí to boli stovky), ktorých doboví mocipáni tak alebo inak zlikvidovali, pretože odhaľovali zlo, krutovládu a ponižovanie človeka, vidím ich i počujem: Sme šťastní, že nás v mene umeleckej pravdy stihol osud Krista. Ale vidím aj tých, ktorých doba vyznamenávala (zostaňme aj tentoraz na ruskej pôde – Bulgarina, Greča, Furmanova, Ažajeva, Nikolajevovú) a počujem ich kvílenie: Buď prekliata doba, ktorej sme posluhovali, a teraz sa smažíme na pekelnom pekáči...

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]