V predsieni demokracie

   Pavol Janík, tajemník Spolku slovenských spisovatelov a šéfredaktor Literárneho dvojtýždenníka, čestný člen Unie českých spisovatelů, oslaví 15. října 55. narozeniny. Srdečně blahopřejeme!

   Bratislavský rodák Karl František Köcher pôsobil v CIA ako agent ŠtB a KGB. Po jeho odhalení v USA ho 11. februára 1986 dve minúty pred jedenástou hodinou stredoeurópskeho času na Glienicker Brücke vymenili za sovietskeho disidenta a agenta CIA Anatolija Ščaranského. Po návrate do vlasti pôsobil v centrále československej kontrarozviedky v oblasti zameranej na činnosť amerických spravodajských služieb. Následne pracoval v Prognostickom ústave Československej akadémie vied, kde sa stal osobným priateľom viacerých ponovembrových politikov posttotalitnej demokratickej éry, vrátane súčasného prezidenta Českej republiky Václava Klausa. Spolu s nimi v novembri 1989 zakladal pražské Občianske fórum, ktoré s bratislavskou Verejnosťou proti násiliu prevzalo dovtedajší mocenský monopol KSČ. Jeho manželka Hana Köcherová bola ešte začiatkom ďalšieho desaťročia pracovníčkou britskej ambasády v Prahe. Karl František Köcher neraz zdôraznil svoj významný podiel na zákulisnom odovzdaní moci v rámci procesu, ktorý do československých dejín vošiel pod názvom revolúcia – v Čechách zamatová a na Slovensku nežná.
   V knihe životopisných interview Víťazi? Porazení?, ktorú vydal Ústav pre súdobé dejiny Akadémie vied Českej republiky v roku 2005, člen Predsedníctva ÚV KSČ a vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán uvádza, že keď sa dajú dohromady fakty okolo prípadu Karla Köchera, možno zistiť, ako sa vtedy vytvárala predsieň novej spoločenskej skutočnosti. Na Štepána sa obrátili riadiace sovietske orgány (bez vedomia generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša), aby Köchera urýchlene zamestnal v Prognostickom ústave ČSAV. Köcher mu pri tejto príležitosti daroval knihu Spy vs. Spy (Špión proti špiónovi, New York, Scribner’s, 1988), do ktorej mu po anglicky vpísal venovanie obsahujúce informáciu, že do konca roka 1989 bude československým prezidentom Václav Havel.
   FBI začiatkom roka 1982 dostala informáciu, že zmluvný zamestnanec CIA Karl František Köcher pracuje v prospech československej spravodajskej služby ŠtB a sovietskej výzvednej organizácie KGB. Podľa oficiálnej interpretácie americká kontrarozviedka zistila pri štandardnom sledovaní pracovníkov ŠtB legalizovaných v diplomatických funkciách na československom veľvyslanectve, že agenti z Prahy s ním mali v hlavnom meste USA letmý kontakt. Táto verzia FBI však slúžila iba na odpútanie pozornosti od ozajstného zdroja, ktorý USA prezradil Köcherovu spravodajskú misiu. Skutočným pôvodcom informácie bol zástupca náčelníka amerického odboru československej rozviedky Jan Fila s krycím menom Šturma, ktorý jedného dňa záhadne zmizol z Československa a neskôr sa v USA pokúšal získať pre spoluprácu so CIA dôstojníkov ŠtB pôsobiacich pod diplomatickým krytím. Sám Köcher je presvedčený, že ho zradil generál KGB Oleg Danilovič Kalugin. Podľa verejne vhodnejších vyjadrení ho začal FBI sledovať, pričom vlastným vyšetrovaním zistil, že tento človek odovzdáva dokumenty agentom ŠtB.
   Karel František Köcher sa narodil 21. septembra 1934 v Bratislave, v roku 1971 sa stal občanom USA a od roku 1973 zamestnancom CIA na plný úväzok, neskôr zamestnancom tejto kľúčovej výzvednej agentúry USA na čiastočný úväzok. Jeho manželka Hana emigrovala z Československa spolu s ním 11. septembra 1965 do Rakúska, kde boli na návšteve jej strýka. Na územie USA vstúpili 4. decembra 1965. FBI zistil, že aj atraktívna modrooká blondína bola súčasťou špionážneho tímu, napĺňala mŕtve schránky ŠtB a KGB materiálmi od svojho manžela, podieľala sa na rozličných ďalších spôsoboch odovzdávania tajných informácií a dokumentov a zúčastňovala sa na inštruktážnych stretnutiach s riadiacimi dôstojníkmi. Navyše FBI prekvapilo zistenie, že Karl František Köcher sa začiatkom sedemdesiatych rokov takmer stal aj dvojitým agentom ich vlastného kontrašpionážneho úradu.
   Celé roky sa v CIA opakovane sužovali hrozbou, že v ich radoch pôsobia krtkovia z východných tajných služieb, pričom mnohí pokladali pretrvávajúcu vieru, že do Ústrednej spravodajskej agentúry USA prenikli agenti zahraničnej rozviedky len za prejavy chorobnej fóbie. Čudácky génius James Jesus Angleton, milovník poézie a pestovateľ orchideí, ktorý riadil vnútornú bezpečnostnú kontrolu CIA až do polovice sedemdesiatych rokov, pravidelne vyhlasoval, že agentúra je plná krtkov, ale nikdy sa nenašiel akýkoľvek dôkaz, ktorý by podoprel jeho tvrdenia. A tak z funkcie napokon odchádzal s povesťou psychicky narušeného človeka, postihnutého stihomamom.
   Prípad Karla Františka Köchera je klasickým príbehom úspešnej špionáže. Köchera mnohonásobne vyznamenala československá spravodajská služba ŠtB i sovietska výzvedná organizácia KGB. Bol prototypom ilegála, agenta protivníkovej rozviedky, ktorý prenikol do spravodajskej služby iného štátu, pričom sa mu podarilo utajiť všetky väzby so svojím pôvodným zamestnávateľom.
   V Köcherovom príbehu bolo veľa toho, čo nedávalo zmysel. Špión, ktorého životným poslaním je ostať neodhalený, by sa mal podľa všetkého správať nenápadne, mal by viesť ten najprozaickejší a najbezúhonnejší spôsob života, aký si len možno predstaviť – zo strachu, aby na seba zbytočne neupozorňoval. Nie však Karl František Köcher. Pred svojimi priateľmi, kolegami a študentmi, ktorým prednášal, keď bol vysokoškolským pedagógom, sa predvádzal ako fanatický antikomunista. Jeho predstieraný odpor vo vzťahu k vládcom v jeho pôvodnej vlasti bol taký vášnivý, že dokonca protestoval proti tomu, aby si slávny tenista Ivan Lendl kúpil byt v tom istom dome na East Side v New Yorku, kde býval Karl František Köcher so svojou manželkou Hanou – a to len preto, že Lendl pochádzal z Československa.
   Niektorí priatelia Karla Františka Köchera pokladali za Žida, ale iní sa naopak nazdávali, že je antisemita. V prihláškach do zamestnania v USA sa on sám označoval za rímskeho katolíka. V skutočnosti mal Karl František Köcher matku Židovku, otca katolíka a on sám nie je nijakého konkrétneho náboženského vyznania, hoci uznáva historické, kultúrne a mravné hodnoty židovstva i kresťanstva a európsku civilizáciu definuje ako židovsko-kresťanskú.
   Köcher podľa niektorých prameňov pôsobí oveľa emotívnejšie, keď hovorí o svojom židovskom pôvode, najmä v súvislosti s tragickou skúsenosťou, že jeho matka tajila svoj židovský pôvod v snahe uniknúť perzekúcii počas nacistickej okupácie Československa. Pochopiteľne veľmi bolestne nesie skutočnosť, že rodičov jeho matky zavraždili v koncentračnom tábore. Podľa vlastného vyjadrenia napísal aj do izraelského Výskumného strediska holokaustu, aby získal záznam o smrti svojich starých rodičov, ale odpoveď nikdy nedostal.
   Podľa jeho názoru niektorí ľudia zrejme nadobúdajú dojem, že by mohol byť antisemitom na základe jeho kritických poznámok na adresu amerických Židov, ktorí zlyhali, keď mohli pomôcť európskym obetiam holokaustu, no možno zohráva svoju úlohu aj fakt, že Karl František Köcher nepodporuje Izrael ako domovinu pre Židov. Keď pozval svojich amerických hostí v Prahe na prechádzku po židovskom cintoríne, kde je pochovaný aj Franz Kafka, Karl František Köcher im aj sebe zaobstaral jarmulky, ale odmietol pózovať pri náhrobku s jednou z nich na hlave, pretože si neželal, aby fotografia vytrhnutá z kontextu vyznievala v tom zmysle, že je akokoľvek religiózne orientovaný.
   Karl František Köcher hovorí štyrmi jazykmi a v USA získal doktorát v odbore filozofie na Columbia University, čím si rozšíril svoje vedecko-akademické tituly, pretože doktorát získal už aj v Prahe na matematicko-fyzikálnej fakulte. Okrem toho v Prahe absolvoval anglickú základnú školu, francúzske gymnázium a vysokoškolské štúdium v odbore dramaturgie a scenáristiky na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení.
   V Združení mladých hebrejských mužov (YMHA, Young Men Hebrew Association), si niektorí o ňom mysleli, že nie je Žid, ale Nemec – predovšetkým vzhľadom na prízvuk, ktorý nemali radi. Nepáčilo sa im aj to, že do asociácie chodil pravdepodobne najlepšie oblečený. Jeden chlapík sa ho pokúsil šikanovať, čomu však Karl František Köcher v zárodku zabránil. Najprv ho tri alebo štyri razy varoval, potom hodil činky tesne vedľa neho a napokon ho dal na súd. Aj jeho manželka Hana Köcherová si o ňom myslí, že je netrpezlivý a vie sa ľahko rozčúliť.
   Azda najnezvyčajnejším manierom špióna, ktorý principiálne túži nevystrkovať zbytočne rožky, neupozorňovať na seba a ostať za každých okolností pod hlbokou prikrývkou všeobecného nezáujmu, bola Köcherova záľuba v neviazaných sexuálnych zábavách. Minimálne raz alebo dva razy do týždňa si Karl František Köcher so svojou očarujúcou manželkou pozvali jednu alebo dve dvojice na večeru, alebo šli k nim domov, aby si v rámci spoločne strávených večerov vymieňali manželských partnerov. Týmto spôsobom sa okruh ich priateľov značne rozšíril. Köcherovci sa dokonca stali členmi exkluzívnych klubov so zameraním na podobné erotické veselosti. Často boli vo Washingtone a v New Yorku aktívnymi hosťami bujarých večierkov, ktorých charakter by najpresnejšie vystihlo označenie sexuálne orgie. Suverénne vplávali do rušného nočného života v Plato’s Retreat a Hellfire, dôverne poznali slávne strediská sexu v New Yorku, ktoré môže navštíviť ktokoľvek, ak je ochotný zaplatiť vstupné. Príležitostne priviedli niekoho z Haniných príbuzných do Plato’s Retreat, keď ich navštívili z Európy, aby sa na vlastné oči bližšie zoznámili s dekadentnými atrakciami amerického životného štýlu.
   Okrem toho obaja udržiavali ďalšie vedľajšie erotické vzťahy a Karl si krátil dlhé chvíle dvadsaťročného špionážneho pobytu v USA aj tým, že odpovedal na inzeráty osamelých žien.
   Pri spätnom analytickom pohľade na erotické výstrednosti Köcherovcov, na ich systematické prekračovanie tradične rešpektovaných mravných konvencií, ako aj na Karlovu výbušnosť a zdanlivú emocionálnu nestabilitu, treba konštatovať, že nešlo o celkom náhodné a spontánne prejavy čudáctva, ale o skvelé spravodajské krytie. Veď komu by už len zišlo na um, že majster špionáže je taký kuriózny a pojašený? A ako niekto dokáže extrahovať pravdu z niekoho, kto sa správa ako hádanka dokonca aj pre seba samého? Niekedy to vyzeralo, že Köcher musí byť schizofrenik, pretože ako inak by mohol tak presvedčivo robiť zo seba niekoho, kým nebol? V skutočnosti, ak by niekto chcel zosumarizovať tajomstvo Köcherovho špionážneho úspechu, bolo by to cieľavedomé prijatie úplne opačných pravidiel zaužívanej spoločenskej hry, Karl František Köcher stvárnil úlohu kohokoľvek, o kom by sa všeobecne predpokladalo, že čímsi takým špión nikdy nemôže byť.
   Väčšina poznatkov o spravodajskom pôsobení Karla Františka Köchera ostane zrejme navždy skrytá, zahalená vrstvami profesionálnych poloprávd a lží, ktoré by ani on nedokázal demaskovať, keby sa na to odhodlal. Taký je svet špionáže. V roku 1984 sa priznal, že CIA spôsobil nevyčísliteľnú škodu, ale FBI je presvedčený, že celý príbeh Karla Františka Köchera sa nikdy nedozvieme. Potvrdzuje to fakt, že Sovietsky zväz ho pokladal za natoľko významného, aby ho vymenili za kľúčového sovietskeho disidenta a agenta CIA, ktorý dnes v USA používa meno Nathan Sharansky. Ale z výsluchov, ktoré viedli agenti FBI, z elektronických záznamov odpočúvaných rozhovorov Köcherovcov s priateľmi a s bývalými kolegami, z kópií diárov úspešnej špionážnej dvojice, z ich listov a prihlášok do zamestnania v USA a napokon aj zo série exkluzívnych rozhovorov, ktoré Köcherovci po návrate do Prahy poskytli americkému novinárovi Ronaldovi Kesslerovi, sa dá zložiť pestrofarebná mozaika výnimočnej osobnosti a hľadať odpoveď na otázku, kto je vlastne špión z Bratislavy Karl František Köcher a ako sa mu podarilo prejsť cez rozum najvýkonnejšiemu spravodajskému trustu v USA, ktorý sa skrátene nazýva CIA.
   Pre ilegálov je typické, že pri tvorbe legendy na zakrytie svojej špionážnej činnosti sa pridržiavajú väčšiny faktov zo svojej minulosti, aby sa zbytočne nedostali do pomykova, a vynechajú len tie detaily, ktoré by mohli naznačiť, komu sú v skutočnosti lojálni. Tak to bolo aj s Karlom Františkom Köcherom. Nepochybne v jeho osobných údajoch, ktoré v roku 1972 predložil CIA, bolo pravdivé všetko, čo v nich uviedol – chýbala v nich však akákoľvek zmienka o tom, že v roku 1960 vstúpil do komunistickej strany a že v roku 1962 ho začala československá kontrarozviedka trénovať ako agenta, ktorého poslaním bude preniknúť do americkej štátnej administratívy, najlepšie priamo do CIA. Táto myšlienka vznikla na základe zistenia, že Karl František Köcher sa v Prahe zúčastnil na prednáškach profesora Zbygniewa Brzezinského a osobne sa s ním zblížil, pričom ŠtB predpokladala profesorovu väzbu so spravodajskými službami USA. Brzezinski bol neskôr poradcom prezidenta Jimmyho Cartera pre otázky národnej bezpečnosti.
   Köcherova špionážna bilancia vyzerá asi nasledovne: poskytol ŠtB a KGB podrobnosti o desiatkach prísne tajných operácií CIA, ktorých cieľom boli nielen krajiny bývalého sovietskeho bloku, ale aj spojenci USA v NATO. Zásoboval ich dôvernými dokumentmi CIA, zoznamami a fotografiami zamestnancov CIA v USA a v zahraničí, ako aj menami vyšších úradníkov americkej vlády, ktorých bolo možné vydierať a získať pre spoluprácou s rozviedkami východnej aliancie.
   Len čosi vyše roka po historickej výmene na Glienicker Brücke sa v Československu päť dní rozprával s bratislavským rodákom a dlhoročným československým krtom v CIA Karlom Františkom Köcherom a jeho manželkou prominentný americký novinár Ronald Kessler, čo je – mimochodom – tiež staré bratislavské priezvisko. Köcher pred ním netajil skutočnosť, že je špión, a povedal mu, že nijaký pracovník východnej spravodajskej služby by nikdy nesúhlasil s rozhovorom pre západné médiá. Hoci istotne v rozhodnutí poskytnúť rozhovory dopisovateľovi The Wall Street Journal a The Washington Post zohral určitú rolu aj pocit osobnostnej výnimočnosti a dôležitosti, špión z Bratislavy predstavil americkému žurnalistovi i širšie koncipované racionálne dôvody svojho súhlasu. Vyslovil predpoklad, že exkluzívne interview môže len prispieť k prekonávaniu atmosféry nezmieriteľného nepriateľstva medzi východom a západom, k objasneniu vzájomných súvislostí a historického významu spravodajskej činnosti, k lepšiemu chápaniu a poznaniu rivalov studenej vojny, čo by mohlo v konečnom dôsledku viesť aj ku kvalitatívnym zmenám v oblasti medzinárodných vzťahov a k postupnému nahradeniu dovtedajšej konfrontácie novým priateľstvom a spoluprácou. Bola to veľká profesionálna výzva aj pre popredného autora bestsellerov orientovaných na činnosť spravodajských služieb a na mechanizmy rozhodovania na najvyšších mocenských priečkach svetovej politiky. Historické rozhovory Kesslera s Köcherom nevdojak predznamenali reálny spoločenský vývoj, ktorý nedal na seba dlho čakať.

Autor: PAVOL JANÍK


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)