Ani stále sofistikovanejšia kulturológia nemôže poprieť fakt, že najväčším výdobytkom osvietenstva bol a je vznik národného štátu. Pochybovačnosť sa azda rodí len v hlavách prehnaných euronadšencov, ale keby sa hlbšie zamysleli nad týmto vážnym tvrdením, museli by priznať, že by dnes nemali ani čo spájať, ani za čo často hystericky horliť. Dokonca, nejestvovali by hodnoty, ktoré by takúto integritu legitimizovali. Totiž k všetkému tomu, čo dnes nazývame hodnotami európskej kultúry by sme s veľkou pravdepodobnosťou ešte ani nedospeli. A v značnej miere by sme práve z dnešného hľadiska boli doslova a do písmena nedospelí.
   Veď do značnej miery aj sme. Zatiaľ nás v prenesenom zmysle totiž stále spája železo a uhlie aj keby sme k tomu vedeli celkom určite pridať aj iné komodity. Tovary a platby veľkých korporácií predbežne vládnu nad všetkým. Deus ex machina je ten tmeľ, to bahno, posvätené glejom peňazí, čo nás drží pohromade. Stále viac sa vyprázdňuje duchovný priestor, na ktorom sa malo predovšetkým všetko postaviť. Nečudo, že za takýchto okolností sa veľké korporácie smejú politikom, ktorí práve v nimi vytvorenom bahne strácajú reálnu moc. Zákony sa šijú na mieru lobistom, ktorým dýcha na krk nenásytný pažerák monopolov. V džungli euroúradníkov sa okrem života darí vari všetkému. A celkom prirodzene, nedarí sa a sotva sa dariť bude kultúre. Tak ako všetkému, čo nie je priamo biznis. Pre biznis je aj kultúra iba biznis. On dnes totiž vládne všetkému. Je určujúcim faktorom aj v slovotvorbe, teda v posvätnej doméne kultúry. A kultúra sa podriaďuje. Prostituuje sa! Privyká si na „workshopy“, „happeningy“, „show“ a iné nezmysly, pochádzajúce v lepšom prípade z jazyka reklamy a v horšom z jazyka toho najprízemnejšieho obchodu. Jazyk kramárov, čiže kupcov prenikol z chrámu do iného chrámu, aby ho zbulvarizoval, aby zajal do svojho stredu iný stred, aby zvulgarizoval všetko na obchodne sčítateľné položky: dal a má dať!
   To sa, celkom samozrejme, týka európskych kultúr ako celku. Azda okrem Angličanov, a keby sa ich to aj týkalo, myslím, že sa to nikdy nedozvedia. Nebudú však preto nešťastní. Nikdy neboli, keď sa vďaka ich úmyslu civilizovať iné národy, brodili hoci aj v krvi. Predovšetkým v cudzej. Ale aj ona tiekla v rámci pokroku a civilizácie. Hoci práve vďaka výroku klasika anglickej literatúry vieme, že Angličania sa vydávali na svoje dobrodružné koloniálne výpravy na more z dvoch dôvodov: kvôli kráse svojich žien a kvôli anglickej kuchyni. S prílivom krások z bývalých kolónií a verím, že nie kvôli sieti McDonaldu, najväčší európsky kolonizátori sa ako tak usadili s rozličnými podmienkami a výhodami – vrátane jazyka! - v EÚ. Trh je trh, najmä, keď vďaka akoby nanovo sa otvorenej možnosti, novo skolonializovanému trhu bývalého Ostbloku, netreba stavať ani nové lode, ani púšťať vlastnú krv. Ak len letmo vymenujeme štáty staručkej Európy, ktoré sa ani netrápili s národnostnou krásou vlastných žien, ani s ich kulinárskou zručnosťou, ale napriek tomu kolonizovali, čo sa kolonizovať dalo. Treba povedať, že brutálne a nekompromisne, musíme jedným dychom zdôrazniť aj to, čo sa bez akéhokoľvek zlého úmyslu natíska, že v súčasnom ako-tak pospájanom svete spája tieto štáty oprávnený pocit spoluviny, lebo pred tvárou globalizovaného sveta stojí do dôsledkov obnažený svet chudoby, vydrancovaných a kedysi kolonizovaných štátov. A zatiaľ čo bohatstvo vtedajších kolonizátorov bolo nedeliteľné, o chudobu týchto štátov by sme sa mali deliť mierou, takpovediac, nerozlučnou. Ale myslia na to v NATO? Myslia na to povedzme Angličania, Belgičania, Holanďania, Španieli, Portugalci a iní bývalí kolonizátori, keď dnes vyzývajú, aby sme pomáhali tzv. tretiemu svetu? A keď na to myslia, ako to vlastne myslia? A ako to všetko súvisí s témou multikulturalizmu? Akú to má súvislosť s často neprimeranými právami menšín v Európskej únii, kde sa dosť často a neprimerane zdôrazňovala i presadzovala tzv. pozitívna diskriminácia? Domyslel vôbec niekto do bezpečnej miery jej možné dôsledky? Len si spomeňme na Kosovo a terajšiu rozpínavosť tamojších Albáncov, ktorá smeruje k vytvoreniu ďalšieho Albánskeho štátu, zaiste, na úkor srbských historických území. Len preto, lebo neschopný komisariát Európskej únie senilne pozabudol, že jedno Albánsko už v Európe máme. Akosi sa len málokto pýta Srbov, ktorí neraz chránili európsky západný zadok pred nájazdmi hôrd, či sa aj ich nároky na štátne usporiadanie považujú za spravodlivé. Nikto nevznáša podobné otázky ani smerom k Macedónsku, ktoré tak veľkoryso, ale bez vďačnosti poskytlo svoje územie práve kosovským Albáncom... Carla del Ponte má oči previazané térovým papierom, ale zdá sa, že to tak má byť, aby spravodlivosť bola naozaj slepá! Odklon od pozitívnej idey osvietenského modelu štátu, ukazuje sa rovnako bezcenný ako vynález hranatého kolesa. A zdá sa, že tento vynález stál Radu Európy a všetky jej komisariáty nemálo úsilia. Možno by stálo za zmienku, prečo kedysi dávno niekto vynašiel okrúhle koleso. Najmä, prečo ono aj ako koleso funguje? Osvedčilo sa! Dosť presvedčivo... Ale to obvykle býva ťažko vysvetliť. Najmä ak si niekto vzal do hlavy, že koleso musí byť nevyhnutne hranaté.
   Práve z tohto dôvodu sa prezentuje multikulturalizmus ako niečo celkom samozrejmé, čo padlo z podošvy čižiem eurokomisárov. Nevedia síce vysvetliť, či je to aspoň blato, alebo niečo čo by mohlo zúrodniť pôvodné kultúrne nivy. Vedia pravdepodobne iba to, že keď to striasli z vlastnej čižmy, malo by to všetkým vyhovovať. Ale nevyhovuje. Udalosti z rokov 2005-2006, ktoré dosť otriasali Francúzskom, dajú sa interpretovať všelijako, ale nijako nie zjednodušene, hocijako by komisári podupkávali vo svojich čižmičkách! Multikulturalizmus v praxi nie je vec celkom prirodzená a jeho dôsledky ešte len budú vážne. Nie preto, o čom by mal byť, ale preto, o čom je!
   O čom by byť mal, vieme. Teoreticky celkom určite, lebo bezpečne vieme, že kultúra patrí medzi tzv. otvorené systémy. Ale súčasne aj systémy schopné rozlišovať, čo prijímajú a čomu sa musia brániť. Ak sa im snažíme niečo umelo oktrojovať, môže dochádzať a zrejme aj dochádza k ich vnútornej i vonkajšej recidíve, ale i k rozvratu, ktorému ako varovanie predchádza séria konfliktov na rozličnej úrovni. „Previerka“ stálosti kultúrneho systému pripomína hru s ohňom, ktorá môže byť v konečnom štádiu nezvratná a podobá sa „vyhoreniu“, o ktorom ako o kolapse osobnosti hovoria psychológovia v súvislosti s osobnosťou v individuálnej rovine. Ak totiž môže dôjsť k preťaženosti systému s jeho následným zlyhaním, môžeme si byť istý, že k nemu aj dôjde. Lebo zatiaľ čo zatvorené systémy kolabujú do svojho vnútra, unavujú sa, otvorené systémy zlyhávajú na svoju nekontrolovanú priepustnosť. Kultúra však nie je nekontrolovaný otvorený systém, pravdaže, kým túto nekontrolovanú priepustnosť umelo nenavodíme. Keď hovorím umelo, nemyslím tým celkom to, čo by sme nutne museli nazvať cielene! Práve v tom sa skrýva veľké nebezpečenstvo ohrozenia existencie každej autochtónnej kultúry. Možno to bol prvotný zámer už spomenutej pozitívnej diskriminácie menšinových kultúr. Ale dopadol veľmi hlúpo, priam tragicky... Za Kosovo sa bude Európska únia hanbiť najmä v tej chvíli, keď raz dospeje k vlastnej kultúrnej identite, o ktorej zatiaľ ani netuší, čo by malo tvoriť jej podstatu. Zatiaľ sa ňou totiž nijako zvlášť nezapodieva. Všetky jej hlavné ciele a smerovania sú ekonomické. A preto sú tie kultúrne len parciálne. Kto z koho a na koho úkor. Práve to je oná hra s ohňom, kde podpaľač môže prstom ukázať na kohokoľvek, hoci sám ešte drží fakľu v ruke. Žiaľ, to sú predbežné dôsledky nedomyslenej politickej tézy, ktorá je hodná prívlastku idiotská a so znalosťou podstát kultúry a kultúrnych procesov má asi toľko ako reality šou s umením.
   Historické kolapsy nás učia, že možno dlhodobo klamať, ale nemožno klamať donekonečna. Napokon všetky naoktrojované pravdy sú hlboko vo svojej podstate lžou. Biblický príbeh o stavbe babylonskej veže by sme pri úvahách o multikulturálnej spoločnosti mali vnímať veľmi pozorne, ako memento. Kultúra, civilizácia, svet, ovláda sa aj dnes jazykom. Ale nie je to jazyk univerza. Je to jazyk ešte nedávnych kolonizátorov a dnešných dobyvateľov nerastného bohatstva sveta. V tomto zmysle je jazyk nebezpečný. Pre všetky ciele, ktoré majú ambície byť cieľmi spoločnými. Jazyk je totiž nielen prostriedkom dorozumenia, ale môže byť aj zdrojom neporozumenia. Neviestkou babylonskou!
   Nehovorím to ako človek predpojatý voči Angličanom. Iba konštatujem fakt, ktorý zvýhodňuje priemerného britského občana aj voči nadpriemernému inému občanovi EÚ. Takto sa totiž stáva multikultúrna Európska únia jazykovým vazalom ešte donedávna koloniálnej veľmoci, a to, ako sa práve Angličania v mnohých štátoch EÚ správajú, nevzbudzuje v nikom žiadnu veľkú dôveru. Inak je to veľký a obdivuhodný národ, ktorý na rozdiel od ostatnej Európy nepociťoval ani potrebu tvorby trestného zákonníka a vystačil si s vlastnými precedensmi. Čo je na jednej strane obdivuhodné a na strane druhej dosť zúfalé. Lebo aj to všetko je súčasťou kultúry, ak chcete multikultúry, ktorej by sme ako Európania mali byť súčasťou. V každom prípade aj toto je okrem jazyka vážna diskrepancia. Je šťastím pre Európanov, ktorí nie sú ostrovania, že si zatiaľ na svoje právo siahať nedajú...
   Ale prečo hovorím v súvislosti s multikulturalizmom práve o Angličanoch? Ubezpečujem všetkých, že v tom nie je ani prehnaná láska, ani predpojatosť a rozhodne nie nenávisť. Takáto pochybovačnosť v rovine kulturologického uvažovania je opodstatnená a logická. Jazyk v rovine kultúry predstavuje totiž základ jej bytia. Podmieniť toto bytie akousi zámenou alebo premenou jazyka môže byť pre autochtónnu kultúru smrteľné. Mali by sme si byť totiž vedomí nedostatočnosti každého jazyka, jeho nevyhnutných obmedzení ako istého nosiča prejavov mentality a myslenia. Ani materinský jazyk nedokáže presne a bezo zvyšku sprostredkovať to, čo chceme vyjadriť. A už vonkoncom nie to, čo naozaj myslíme. Slovesné umenia, ale aj veda, o tom vedia svoje. Práve z tohto základného dôvodu vznikajú napriek bohatstvu rodného jazyka aj v literatúre aj vo vede tzv. metajazyky. Ale napríklad poézia často vracia do živého jazyka slová akoby už dávno zabudnuté, prináša ich v novom kontexte a vdychuje im nový život. Nimi poskytuje mysleniu nový priestor, na upresnenie toho, čo myslenie myslí. Z tohto hľadiska je poézia podstatou exaktnosti a rozhodne to nie je nejaká popoluška, sediaca v slonovinovej veži. Je základným predpokladom jasného myslenia, jej hodnota je nevyčísliteľná! Bez kolobehu slov, ktoré vnáša do života aj sprostredkovane, môže časom celá spoločnosť degenerovať. A to priamo v rovine svojho poznatkového rozmeru. Inak práve v tomto rébuse je zakliaty aj zmysel literatúry pre spoločnosť a národ ako celok. Naši politici by si aspoň v pude sebazáchovy mali všimnúť koľko pozornosti národnej literatúre venujú ekonomicky vyspelé štáty Európy. Nie iba preto, že sú ekonomicky vyspelé, ale preto, lebo sú vyspelé... A to naše večné potom, môže znamenať vo všetkých smeroch: nikdy a v ničom!
   Ak som v tejto súvislosti hovoril o angličtine, ktorá má svoj dlhodobý záujem stať sa multikulturálnym komunikačným prostriedkom treba povedať, že je to jej legitímna ambícia. Či aj pre všetkých zúčastnených v tomto pestrom gulášovom kotlíku, to je tretia vec. A celkom vážne sa táto tradičná ambícia Angličanov spochybňuje aj na pôde samotnej EÚ. A myslím, že z tohto pohľadu sa javí ako celkom legitímna požiadavka návratu k latinčine práve na pôde EÚ, na ktorú ma nedávno listom upozornil pán emeritný profesor Peter Kuklica. Nakoľko ide o „jazyk dnes nepatriaci nikomu a všetkým“. Dodal by som, že vďaka nemu by nikto nemusel mať pocit znásilňovania vlastného duchovného priestoru, lebo ten, čo tu zanechala kultúra Rimanov, je tak či onak živou súčasťou kultúr takmer všetkých európskych národov.
   A keď sme už pri tomto substráte kultúr, treba povedať i to, že všetky národné kultúry Európy sú práve v tomto bode multikulturálne. Viac alebo menej. Napriek tomu, vyznačujú sa silnou autochtónnosťou. A do akej miery si túto autochtónnosť budú schopné v čase zjednocovania uchovať, do takej miery osvedčia svoju kvalitu. Tento proces „uchovania sa“ v nijakom prípade nemôže dané spoločenstvo vnímať ako niečo, čo sa má odohrať pasívne, čo by sme mali len zaznamenávať bez aktívnej kritickej účasti. Naopak, v tomto procese bude veľmi záležať na tom, ako sa štát bude angažovať v záujme zachovania vlastnej identity. V opačnom prípade sa aj moc, pochádzajúca z jednotlivých živých prvkov, pochová v troskách nebytia. Bez kultúry niet života. Teda toho života, o ktorom by sme mohli povedať, že je to život vedomý si samého seba.
   Takáto výzva stojí najmä pred málo početnými národmi, presnejšie, národnými štátmi. Napokon, aby bolo jasné, prečo som do svojej úvahy začlenil Veľkú Britániu. Nemienim skrývať, že je to najmä kvôli jej koloniálnej minulosti, ku ktorej neprechovávam nijaký pozitívny obdiv. Ale nepochybne nemienim skrývať svoj obdiv voči tomu, ako britské obyvateľstvo postupom času akceptovalo a prijalo do (akoby vlastného chradnúceho tela!) príslušníkov kultúr, ktoré dlhodobo kolonizovalo. Nie na ujmu, ale na rozvoj vlastnej kultúry. Ale či naozaj na rozvoj, či naozaj na prospech, ukáže sa ešte len v budúcnosti... Súčasne chcem upozorniť aj na fakt, ktorý sa v súvislosti s Veľkou Britániou vnímajú akosi samozrejme a to práve v rovine akceptácie iných kultúr. V tejto súvislosti sa akosi zabúda na fakt, že Briti aj mali čo vracať... A to, čo vracali, viac-menej vynútenou toleranciou, bude zrejme postupom času stále menej akceptované. Aj keby sa im to akokoľvek nepáčilo, ani tí iní nie sú bez pamäti a aj tí iní sú len ľudia a adresa všetkých, ktorí ich zdierali z kože a „civilizovali“ je verejne známa. Istým aspektom deštrukcie sa nebude dať vyhnúť! Zástupcovia okradnutých, klamaných a použitých už dlhodobo žijú v strede a centre vlastného podrobiteľa... Niekomu sa to môže vidieť neuveriteľné, ba mohlo by to byť aj vyslovenou hlúposťou, ale svojho času, Rím bol rovnako krutým vývozcom vlastnej predstavy o živote, a to aj medzi takých barbarov, akí obývali vtedajšiu Britániu. Po zániku mal ešte jeden reparát, ale jediné, čo z neho zostalo a čo je naozaj najviac, to je a zostane jeho dnes už mŕtvy, jazyk a torzo umeleckej kultúry... A rovnako sú to ešte torzá gréckej filozofie, ku ktorým sme sa nedostali cez Rím, ale vďaka nepomernej vzdelanosti a prekladom učených Arabov. V čase po rímskom rozvrate, bola to nespochybniteľne arabská vzdelanosť, ktorá sprostredkovala základné poznatky z oblasti filozofie, matematiky, astronómie a na nich vtedajšia vzdelávajúca sa Európa stavala svoj rozrumený základ. To by sa z našej kultúrnej pamäti jednoducho nemalo vytrácať, aby sme sa nepozerali tak zvrchu na všetko, na čom stojí dnešný svet. To by mohlo totiž tvoriť aj základ vedomia a „zvnútornenia“ multikulturalizmu, ktorý sa prirodzene nijako nerozvinie na základe oktrojovaných výziev eurokomisárov.
   Zaiste, želal by som si, aby súčasná civilizácia mala lepší osud ako Rímska ríša. Ale život veľkých celkov, pripomínajúcich ríše, skracuje sa práve postupujúcim časom. Veľkú Britániu dnes za takéto spoločenstvo nemožno považovať prinajmenej od konca druhej svetovej vojny. Po páde ZSSR by takéto ašpirácie mohla mať Čína, ale správajú sa tak predovšetkým USA, pričom im členky nostalgicky neustále olizuje práve Británia. (Azda by sme sa preto predsa len v EÚ mali začať učiť ďalší budúci mŕtvy jazyk a nemusela by to byť práve latinčina?) Pravdaže, ak sa kvôli umelo naordinovanej starostlivosti o multikulturalizmus podcení starostlivosť o autochtónne kultúry, môže byť v Európe časom práve kultúrnych mŕtvol viac ako by sa na prvý pohľad mohlo niekomu vidieť. Čas v tomto prípade nie je milosrdný a ani zďaleka nepracuje v záujme tých, čo zostanú voči vlastnému bytiu (teda kultúre!) ľahostajní. Lebo práve ľahostajnosť k tejto forme bytia, znamená smrť. Keď ide o bytie kultúry, malo by byť z pohľadu vedenia štátu jasné varovanie: ide o krk!
   Prakticky len s vedomím tohto vedomia môžeme prijať sprievodné javy, sprevádzajúce multikulturalizmus bez zbytočných obáv. Môžeme a v istom zmysle aj máme voči vlastnej kultúre „vykročiť“ k nim ústretovo. Ako k javu, čo môže našu vlastnú kultúru obohatiť. Lebo osudom európskych kultúr, nespochybniteľne je a bude kooperatívnosť. Napokon, ekonómovia nás v tejto súvislosti upozorňujú, že ekonomická spolupráca na globálnej úrovni ruší naše pôvodné predstavy o tom, že zahraničný investor dosadí do firmy v hostiteľskej krajine iba pár špičkových manažérov, ukazuje sa stále viac nereálna (P. Stanek). Ako to vidieť na ostatných investíciách (KIA), vzniknú na území Slovenska (a nie iba tu!) ucelené komunity s vlastnými školami a kultúrnymi zariadeniami. A je zrejmé, že časom bude treba myslieť aj na interakciu s nimi. Inak to nepôjde, ale nepôjde to ani bez zvýšenia starostlivosti o vlastnú kultúru. Nie potom, keď budeme bohatí, ale teraz, keď ešte bohatí sme, aspoň vlastnou kultúrou, ktorá nás priamo vyzýva ku kooperácii. Rozhodne nie však iba na úrovni ekonomickej. Samotná ekonomika nemôže predsa byť cieľom sama sebe. Aj keď cieľom ekonomiky je zisk, tento nemôže byť v spoločnosti zacielený sám na seba. Jeho zmyslom by mala byť úroveň bytia spoločnosti. To, čo zisk uspokojuje, odohráva sa v priestore hodnôt a ich podstata nie je, a ani by byť nemala, číro ekonomická. Práve výzva multikulturálnej Európy nás nabáda stavať si ciele vo sfére nespočítateľných hodnôt. K nim patrí predovšetkým kvalita ľudského života, kultúrna vyspelosť, lebo práve v týchto dvoch faktoroch, generuje sa princíp ľudského spolubytia (aj sociálnej solidarity) ako základnej podmienky spoločenstva schopného garantovanej kooperácie s inými kultúrami, národmi a štátmi. Najmä v tomto duchu možno o multikulturalizme hovoriť ako o vážnej výzve. A predovšetkým bez vážnych výhrad a predpojatostí...


   Autor je prozaik a esejista, nositel Řádu Ľ. Štúra (uděluje ho prezident SR) a Medaile ministra kultury Bulharské republiky za rozvoj kulturní spolupráce, předseda Spolku slovenských spisovateľov a předseda Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva

[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK  |  NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK  |  NÁVRAT NA OBSAH  |  FORMÁTUJ PRO TISK ]