Na otázku: „Čo je poézia?“, napriek všetkým definíciám neexistuje jednoznačná odpoveď. Zrejme treba poznamenať, že v súvislosti s niektorými autormi a ich dielami si spomínanú otázku nevdojak kladieme, ale v spojitosti s inými nie. Zbierka básní Rudolfa Hauzera AKO ZA SRARÝCH ČIAS (H Effect, Bratislava) patrí do kategórie knižiek, ktoré čitateľa s dostatočnou literárnou skúsenosťou provokujú k tomu, aby sa predsa len spýtal, či skutočne ide o lyrické artefakty. To však neznamená, že útly súbor veršov treba automaticky a en bloc odsunúť za hranicu poetických úsilí.
Autor (*1966) v roku 1988 absolvoval špeciálnu a liečebnú pedagogiku na univerzite Komenského v Bratislave a v roku 1998 postgraduálne trojročný tréning v hlbinnej psychoterapii. Poéziu, prózu, recenzie, fejtóny i odborné články publikoval vo viacerých periodikách. V predchádzajúcom období vydal dve knižné kolekcie básní Iba matematika? (2003) a v Tme rozoznám Pinocchia (2006). Mimochodom, ale nie bezdôvodne pripomeňme, že v Obchodnom registri Slovenskej republiky ho nájdeme ako majiteľa a konateľa H Effect, spol. s r. o., a vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby Podvinný mlýn Slovensko.
Zdanlivo nesúrodé údaje neuvádzam náhodne či samoúčelne, lebo majú na podobu lyrickej výpovede podstatný vplyv. Po prvé – texty prirodzene prezrádzajú, ale neraz i okázalo demonštrujú autorove intelektuálne schopnosti, špecifickú erudíciu a univerzálny rozhľad. Jednoducho ide o tvorbu rozumného, kultivovaného a vzdelaného človeka. Po druhé – spojená pozícia autora a vydavateľa, čo dnes už nie je prinajmenšom na Slovensku ojedinelý úkaz, zaraďuje publikáciu do sféry vydaní na vlastné náklady.
Anotácia knihy sa, pochopiteľne, usiluje zhustene poukázať na prednosti autorových literárnych výkonov, hoci opäť ide – vzhľadom na uvedené skutočnosti – o reklamnú či propagačnú samoobsluhu. V publikácii sa tiež oznamuje, že rukopis prešiel jazykovou úpravou, čo však nezabránilo niektorým sporadickým gramatickým problémom. Tesne pred záverom sa vráťme k prvotnej a základnej otázke: „Obsahuje zbierka naozaj básne?“ Všeličo svedčí o opaku – jednotlivé verše sú skôr len krátke riadky ako samostatné významové jednotky; zmyslová konkrétnosť je minimálna; prevažujú publicistické vyjadrovacie prostriedky, esejistické fragmenty i zminiaturizované rozprávačské postupy. Napriek konštatovaným okolnostiam z posekaných záznamov a poznámok presvitá nielen myšlienková nástojčivosť a osobnostná naliehavosť, ale aj akási nepriama obraznosť a sprostredkovaná emocionálna pôsobivosť. Preto som ochotný pripustiť, že je to jedna z možných, hoci krajných či okrajových lyrických polôh. Napokon – posúďte sami.
Autor: PAVOL JANÍK
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)