Spisovateľ Miroslav Pius jubiluje

   Šestnásteho februára sa básnik, prozaik a autor literatúry faktu Miroslav Pius dožil sedemdesiatich rokov. Maturoval na Pedagogickej škole Leviciach a pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Starom Tekove. V rokoch 1963-68 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v literárnom časopise Mladá tvorba uverejnil svoje prvé básnické pokusy. V roku 1966 debutoval zbierkou básní Pyrománia, za ktorú mu vydavateľstvo Smena udelilo cenu. V obrodnom procese prispieval do vysokoškolského časopisu Echo. Angažoval sa za Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. Po skončení štúdia nastúpil ako literárny redaktor do Československého rozhlasu. Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy sa zúčastnil ilegálneho vysielania rozhlasu pod krycím menom Mesto na Dunaji. Po nástupe normalizácie bol nútený na konci roku 1969 z rozhlasu odísť. Označili ho za protistranícky, protisocialistický a protisovietsky živel. Mal problémy nájsť si prácu a ocitol sa na čiernej listine nežiaducich autorov. Pôsobil ako osvetár, korektor, náborár v podniku CHZJD v Bratislave. Počas „nežnej revolúcie“ ho plne rehabilitovali a stal sa riaditeľom Školskej správy Bratislava 7. S odstupom dvadsiatich rokov vydal všetky zakázané básnické a prozaické diela. V roku 1996 ho minister kultúry vymenoval za generálneho riaditeľa Národného osvetového centra v Bratislave, neskôr vykonával funkciu riaditeľa Domu Matice slovenskej v Bratislave.
   Pred desiatimi rokmi sa presťahoval do Levíc, kde vytvoril knihy literatúru faktu, odrážajúce staré dejiny Pohronia a Požitavia. Oprášil archeologické artefakty, ktoré nepriazňou osudu a ľudí upadli do zabudnutia.
   V súčasnosti žije v rodnom dome v Nemčiňanoch pri Zlatých Moravciach. Je autorom 4 zbierok poézie, 2 kníh pre deti, 2 publikácií z oblasti literárnej histórie, 2 prozaických diel a 7 kníh zo sféry literatúry faktu. Získal vydavateľské ceny a čestné uznania. Je nositeľom Veľkej medaily sv. Gorazda (Ministerstvo školstva SR), medaily Daniela Licharda (Ministerstvo kultúry SR), predseda vlády SR mu udelil pamätný list a obec Nemčiňany medailu za kultúrny rozvoj. Jubilantovi úprimne blahoželáme.


   MIROSLAV PIUS
   Pravidlá hry

   Ty sa mi schováš pod jazyk
   a ja ho vypálim žeravým uhlím

   Ak skočíš do zvonov vody
   vyčkám na brehu
   a večer budem kresať hánkami o kamene

   Ak sa učupíš do márnice
   s obnaženou hlavou
   zapálim tymian

   A tak postupne dynamom vyhodím
    les
    piesok
    džbán
    trávu

   Keď už budeš celá horieť
   potom sa ti načisto stratím
    a hra začne od začiatku


   Prísť k tebe nečakane
   Prísť k tebe nečakane,
   ale ani neprísť, len veľmi chcieť
   a lámať v slabinách kameňolom mužnosti.

   Zaklínať klin za klinom.

   V čase veľkého slnka,
   od steny k stene ťahám bielu čiaru.
   Aby bol nejaký aut.
   Aby sa dalo vypadnúť z hry.

   V čase veľkého slnka
   pod zeleným stromom puká tvoj tieň,
   a nad ním ja so zaklonenou hlavou
   padám späť,
   k mäkkému chlapčenskému plaču,
   k nevinným kvapkám krvi,
   ktoré zaschli na ostriach vidieckych tráv.

   Ale už za mojím chrbtom
   súmrak maľuje lunu na červeno.

   Odlož tvár do toho najhlbšieho zrkadla.

   Po celú noc ťa budem smädiť...

   Slováci
   V mojej pamäti sú vaše ťažké bosé nohy,
   ktoré ste kládli na zem tak opatrne,
   jednu po druhej,
   akoby mali preraziť povrch
   a po nich pramenne čisto vykríknuť.

   Nohy v deputátnických bagančiach,
   nohy v ručne šitých nedeľných čižmách,
   ktoré kedysi zvierali boky divokých koní
   bez sediel,
   kopali ich pätami do slabín tak silne,
   až sa ich krv miešala s vašou.

   V mojej pamäti je vaša koža,
   napnutá liadkom po nedeľnej britve,
   ktorú ste ponúkali teplému letnému dažďu
   i plnokrvnému voňavému víchru,
   schádzajúcemu z Bočovky do vašich záhrad.

   V mojej pamäti sú vaše ruky krútiace žarnovy,
   včas ráno kujúce kosy do májovej trávy,
   pletúce koše,
   strhujúce kôru zo stromov a sukne zo žien
   na drevených starootcovských posteliach.

   Vystúpili ste zo mňa ako z lesa,
   kde zver každú noc hľadala vašu teplú krv,
   ktorá stekala z dopukaných úst,
   do vašich divokých hustých brád.
   A vaše ženy z rozdriapanými prsníkmi padali od únavy.

   Vystúpili ste zvierací z divého lesa.
   Privyknutí na tmu a neprivyknutí na bolesť svetla.

   Skryli ste pred ním oči pod viečka,
   ale o chvíľu ste ich zdvihli a ponúkli mu svoje ruky,
   ktoré zvierali kamenné sekery.
   A jeden z vás priložil ucho k zemi,
   aby kamenným nožom uvoľnil cestu vode.
   A vtedy ste sa hodili tvárami na zem
   a ďakovali svetlu nad vašimi obnaženými hlavami.

   Na druhý deň ste z blata
   a rákosia začali stavať domy,
   zatiaľ čo ženy na váš príkaz
   nosili na oheň suché drevo.
   A keď vám raz napoludnie,
   uprostred teplého svetla,
   vaše deti priniesli za hrsť divého žita,
   vyhnali ste z úst chuť zvieracej krvi
   a oštepy s kamenným hrotom
   ste zamenili za drevené radlá.

   Tak vás mám v pamäti,
   ktorá nie je ničím iným,
   ako vaším radostným spevom a medovinou,
   ktorú ste liali z hlinených džbánov do hrdiel,
   keď vám deti po prvýkrát priniesli za hrsť
   divého žita.

   Reč mojej matky
   Keď ma Boh prepustil nahého
   do sladkých plodových vôd
   matkinej ťarchavosti
   bola tu REČ - PIESEŇ.

   To sa v matkinom hrdle rozožali ľalie.

   A padali SLOVÁ ako anjelské perie do jej lona,
   padala REČ skrze SPEV ako klopanie,
   padal HLAS skrze MELÓDIU do mojej duše,
   tam na druhej strane lona.

   Keď mi Boh ráčil udeliť všetky zmysly
   a vo vysokých trávach sa mi ukazoval
   v prestrojení za:
   semienko agátu,
   piestik stračej nôžky,
   brúsenú čiapočku žaluďa,
   bola tu REČ - ROZPRÁVKA.

   To mojej matke na jazyku rozvoňal med.

   A padali SLOVÁ ako jabĺčka do jej zástery,
   padala REČ skrze POVESTI,
   tak, ako padá zelený vietor z Hôrky na náš dvor,
   padalo dobro na priečelia našich domov.

   Keď ma Boh vyškolil v pravde
   a za naším domom v medzierke,
   keď blízke Inovecké vrcholy horeli
   v nebeskom ohni, mi ukázal peklo,
   bola tu REČ - CHLIEB.

   To sa pod mojimi nohami rozhučalo dávnoveké more:
   zlomené meče vody,
   prítmie jaskynných predkov
   a nekonečná trpezlivosť soli.

   To sa vo mne roztrhla krv ako:
   REČ - PIESEŇ,
   REČ - ROZPRÁVKA,
   REČ - CHLIEB.



Autor: PAVOL JANÍK


Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)