Slovné spojenie v titulku na prvý pohľad možno v niekom vzbudzuje rozpaky. Mohli by byť oprávnené, keby oba pojmy nesúviseli s tretím, zamlčaným, ale imanentne prítomným, kľúčovým pojmom: sloboda! Všetky tieto tri kľúčové pojmy nevyhnutne implikujú ďalšie. A priamo súvisia s vnútorným i vonkajším svetom človeka. Podmieňujú kvalitu jeho bytia. Teda človeka ako objektu i subjektu kultúry. Tak či onak musíme uznať, že s kvalitou slova sa zmenšuje alebo zväčšuje priestor ľudskej slobody. A bez slov slobodu ani nemožno definovať. Dokonca ani v situácii, ktorú možno označiť za neľudskú. Mám na mysli extrémne situácie: hromadné vyhladzovania, vojnové konflikty a iné iracionálne konania minulých a súčasných politikov. Lebo práve vo sfére moci, nech by bola akokoľvek veľká, je vždy zadefinovaná aj veľkosť tohto priestoru. Všetko, čo je za ním, považuje sa za oblasť inej moci: kooperujúcej alebo nepriateľskej!
V každom prípade čím viac razancie konkrétna moc má, tým menej je náchylná spolupracovať s iným priestorom moci. A ak spolupracuje, tak len po nevyhnutnú mieru zachovania vlastného vplyvu. Slová vo sfére moci majú inú sémantickú hodnotu ako v bežnom používaní jazyka. V istom zmysle sú takmer všetky tajné, hoci ich nositelia moci vyslovujú nahlas a verejne. V tomto prípade sa onen povestný hrach z úst politikov nehádže na stenu, ale pod nohy obyvateľstva, aby sa malo po čom šmyknúť. V tomto klzkom slovníku moci si pravda vždy natrhne zadok.
Tí čo v ňu dlho verili si postupne začnú uvedomovať, že k nim vystiera ľadové ruky stará známa lož, ktorá preoblečená za pravdu niesla na ich rukách na piedestál nimi delegovanú moc. To je častá prax tzv. demokratických štruktúr. Nie je to prípad nejakej konkrétnej moci, je to skôr všeobecný jav, odohrávajúci sa v priestore politiky „slobodného“ sveta. Zatiaľ čo sa moc v priestore „neslobody“ mohla o negatívnych skutočnostiach rozhodnúť mlčať, urobiť z nich tabu, a doslova ich pochovať, v priestore „slobody“, v liberálnych demokraciách dnešného sveta si moc túto mlčanlivosť dovoliť nemôže, musí teda klamať... A pravdaže aj klame!
Priestoru na klamstvo je v liberálnych demokraciách toľko, že jednotlivé slová i celé kontexty sa jednoducho strácajú v sebe. Teda vo vlastnej lži. Zbavujú sa pôvodných konotácií. Blúdia v priestore ako ohraničené bubliny z „lacných“ komiksov. Je to možné aj preto, ako správne tvrdí Terry Eagleton, lebo: „Zatiaľ čo literárni kritici (a literatúra) kultivujú senzibilitu menšiny, celé mediálne odvetvia majú plné ruky práce s jej devastáciou u väčšiny.“
Keby sme tak v našich podmienkach prostriedky venované tejto kultivácii porovnali s prostriedkami na devastáciu, moc by mohla s uspokojením konštatovať, že pokiaľ ide o priestor na klamstvo, môže sa spoľahnúť na dostatočne skyprenú pôdu, kde sa lož zaručene ujme. Vedomie nekritického prijímania akýchkoľvek informácií začína byť spoločnosťou s ručením neobmedzeným. A keď hovoríme o slove, sme vždy aspoň čiastočne na pôde literatúry, môžeme s hlbokým pochopením porozumieť súčasnej moci, prečo nemá ani najmenší záujem, ani chuť podporiť ju. Pokojne by som mohol obísť už citovaného autora, lebo neraz som na to nezávisle od neho upozorňoval vlastnými slovami, ale prečo by som nevyužil jeho dlhšiu skúsenosť s dôsledkami moderného kapitalizmu. „Nemohúcnosť liberálneho humanizmu je symptómom jeho bytostne rozporuplného vzťahu k modernému kapitalizmu. Aj keď liberálny humanizmus vytvára časť „oficiálnej“ ideológie spoločnosti a humanitné vedy sú tu na to, aby ju reprodukovali – nevenuje mu spoločenské zriadenie, v ktorého rámci existuje, veľa pozornosti. Koľko ľudí na ministerstve zahraničia alebo v správnej rade Standard Oil sa asi zaujíma o jedinečnosť osobnosti, o nesmrteľné pravdy ľudského bytia či o zmyslové tkanivá žitej skúsenosti? Úctivý obdiv kapitalizmu voči umeniu je evidentne pokrytecký, s výnimkou prípadov, keď sa dá umenie zavesiť na stenu ako výhodná investícia.“
Na rozdiel od statočného a vzdelaného Brita, máme za sebou aj inú skúsenosť. Slovo, literatúra a literárna veda boli v nej do značnej miery inštitucionalizované. Inak previazané so spoločnosťou, s osobnou zodpovednosťou, ale aj s pokrytectvom celkom iného charakteru. Napätie medzi mocou a literatúrou, teda medzi mocou moci a mocou slova, odohrávalo sa v tom istom priestore. Kolbište moci a literatúry je vždy totožné, rozličné bývajú iba dôsledky ich stretov. Pre tých, čo by mi náhodou nerozumeli, vyslovím otázku: Aký je objektívny rozdiel medzi skutočnosťou, keď nemôžete niečo vysloviť, lebo moc sa obáva, že by vás všetci počúvali a skutočnosťou, keď môžete vysloviť všetko, ale nik vás nepočúva?
Zaiste. Každá skutočnosť má najrozličnejšie odtiene. Nemožno ju celkom paušalizovať. Skúsenosť literatúry je prísne individualizovaná. Paradoxne však vo svojej individuálnosti práve túto presahuje. Moc naopak, zasahuje veci všeobecné, ale umŕtvuje individualitu. Berie priveľa, dáva primálo a len málokedy prináša šťastie, takmer nikdy to, o čom hovorí najčastejšie: skutočné a všeobecné blaho.
V tejto súvislosti, žiada sa mi pripomenúť varovné Freudove slová: „Pokiaľ sa spoločnosť nerozvinie ďalej než do bodu, keď spokojnosť jednej skupiny jej členov závisí od utláčania inej skupiny, je pochopiteľné, že utláčaní budú v sebe intenzívne živiť nenávisť voči kultúre, ktorej existenciu svojou prácou umožňujú, na jej bohatstve však majú príliš malý podiel. Netreba zdôrazňovať, že civilizácia, ktorá ponecháva toľko svojich členov neuspokojených a pomkýna ich k revolte, vyhliadku na trvalú existenciu ani nemá, ani si ju nezaslúži.“
Je to konštatovanie tvrdé, ale súčasne aj delikátne. Freud tu nemá ďaleko od Marxa, len používa iný slovník. Tak ako nemajú súčasné sociálne demokracie ďaleko od principiálnej apologetiky kapitalizmu, len ich slovník je založený na podstate utrpenia, ktoré z buržoázneho usporiadania spoločnosti logicky vyplývajú. Slovne sa snažia zmieriť rozpory, ktoré vôbec nie sú slovné, ale vyplývajú priamo z povahy veci, teda zo štruktúry spoločnosti, z jej problematicky zmieriteľných podstát. Preto sa všetky týkajú skôr bytia ako slov. Slová by ich však mali aspoň pomenúvať. Keď ich však nepomenúvajú, vonkoncom to neznamená, že podstaty javov nejestvujú. Jestvujú a súčasne paralelne s nimi prichádzajú na svet aj pojmy, ktoré niečo iné hovoria, a niečo celkom iné vyjadrujú. Niekedy dochádza vyslovene ku komickým situáciám. A to najmä v prípadoch, ktoré sú vo svojej podstate tragické!
Je to najmä vtedy, keď sa tzv. demokratická moc snaží odhlasovať, že niečo je alebo nie je pravdivé. A v našom parlamente sa to už neraz udialo. Sokrates by sa pri takomto spôsobe hľadania pravdy určite smiechu nezdržal.
Víťazná pravda mala vždy len obmedzenú platnosť a budúcnosť jej dáva záruky len po nasledujúcich majiteľov ďalšej víťaznej pravdy. Vtedy sa tá porazená stane celkom určite lžou. Politický analfabetizmus na Slovensku zapúšťa hlboké korene, ale aj tie sa raz musia dotknúť zdravej skepsy. Ona nikdy nebude živnou pôdou rýchlo použiteľných právd. Sféra moci sa v ich záujme bude čoraz viac snažiť strihať na svoju mieru krídla Pegasovi. A keď ten prestane lietať, môže začať kopať! Ešte sa na svete nezrodila moc, ktorá by zabránila jeho volnému letu v priestore slova. Môže mu však zvierať hrdlo. Ale aj tu platí pravidlo, podľa ktorého slávik spieva najkrajšie, keď ho tŕň bodne priamo do srdca.
Z krutej bolesti moci rodí sa smrť. Ale súčasne so smrťou začínajú žiť ideály, ktoré žiadna moc nedokáže trvalo pochovať. Naopak. Ich potláčaním, úsilím zabiť, zničiť, oživuje ich. Zosmiešňuje sa. A tak sa komédia stáva posledným dejstvom moci, lebo tá včas nezvládla samu seba. Kvalifikovaní hlupáčikovia zosúvajú sa zo stoličiek, ktoré ich úradným zadkom prepožičali spolu s úradom obmedzený rozum, aby ním obmedzovali priestor slova, teda aj jeho slobody, zo dňa na deň sa z nich stávajú nikomu nepotrební kibici a pretierajú si karpavé očká, aby sa zo zdesením pozreli na realitu. Zrazu si musia uvedomiť, že najživšou časťou toho, čo ich zrazu obklopuje, tvorí to, čo najtvrdšie prenasledovali, ničili, zabíjali a pochovávali!
Glotové rukávce úradníkov moci na najrozličnejších poschodiach moci vykopali nejeden živý hrob slovám, veciam, osobám. Zakryli hlinou mlčania nejeden talent, rodiace sa dielo. Ale svojou mlčanlivosťou a nedvižnosťou privalili tvrdou krutosťou fumigovania aj nespochybniteľné hodnoty súčasnosti. Stačí nám siahnuť do tzv. čítaniek slovenskej literatúry aké dnes produkuje SAV a aj menej rozhľadený čitateľ sa môže presvedčiť na akej cenzorskej úrovni dnes politickým skalpelom operuje značná časť tzv. oficiálnej literárnej vedy. Z literatúry sa amputujú ( a to dosť často z politických dôvodov) celé kvádre národnej spisby. Račí obrat niekdajších strážcov socialistického realizmu tvrdo hryzie žily a tepny živého organizmu literatúry. V mene novej neľudskosti, v mene novej falošnej pravdy, ktorá na Slovensku nemôže mať viac podôb, lebo tu, zdá sa, treba nevyhnutne a včas prisahať iba na tú jedinú, ktorú napokon vždy ako prví opúšťajú i vyznávajú tí, čo nikdy nijakej pravde neverili. Preto sa aj najrýchlejšie preorientujú na tú, ktorá najviac vynáša. Prispôsobiví prežijú všetko bezbolestne. Nikdy totiž nijaké presvedčenie nemali. Neboli majiteľmi názorov, iba vždy včas priskočili a zabezpečili sa správnymi legitimáciami, tak ako ich vždy včas a demonštratívne odhodili.
Smola však je pravdepodobne v tom, že každá národná kultúra a literatúra má len jedno telo. Aby žila, aby dokázala oživotvoriť vlastný priestor, nemôže sústavne plniť svoju funkciu, keď ju raz zbavíme rúk, inokedy nôh alebo srdca. Ona aj v rámci svojho normálneho života utrpí nejeden šľah, nejednu ranu, lebo názorové strety sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Literárny vedec by však akosi prirodzene mal držať v ruke pero, nie korbáč, nie skalpel. Patológovia v literárnej vede môžu byť ešte ako tak znesiteľní, ale hrobári by sa mali skôr zamestnať v pohrebnej službe, keď už silou mocou je ich životným cieľom pochovávať... A hoci dnes už v našej dennej tlači – tak ako to bolo aj na Slovensku zvykom a ako to funguje vo vyspelých demokraciách – literárna kritika nejestvuje, niet v tejto situácii za čím smútiť, lebo aj tu sa dá dostatočne predpokladať, že by fungovala v duchu Mináčovho bonmotu: „V nijakej oblasti nášho života sa nedá tak ľahko a vytrvalo klamať verejnosť ako v komunálnych službách a v umeleckej kritike.“
Dnes by sme zaiste takýchto oblastí našli oveľa viac, ale tu by som si pomohol Ockhamovou britvou z filozofie, tak ako ju vyjadril Abélard: „Entity by sa nemali zmnožovať viac, ako je nevyhnutne nutné.“
Mnoho vecí je dnes priemerne rozhľadenému človeku jasnejšie ako je priemerným politikom a ľuďom zodpovedným za stav vecí verejných milé. Ako som uviedol vyššie, nemôžu o nich len sústavne mlčať, môžu však namiesto nich hovoriť o iných veciach. Lebo klamstvo, teda zjavné klamstvo, mení sa na nepríjemné Prokrustovo lôžko. Aby na ňom človek neprišiel o nohy alebo ruky, musel by sa aspoň cítiť maličký... Ale pripustil by politik čo len v mysli, že nie je veľký? To radšej pozotína ruky, nohy, hlavy všetkým naokolo. Ono je to v politike našich končín dosť rozšírený dialóg. Jeho zjavný priebeh bohato ilustrujú naše národné dejiny. Nič na tom nemení ani fakt, že tvorcovia týchto žánrovo ponurých „malieb“ neboli vždy Slováci. Ich krv je v nich všade prítomná.
Veď vždy netreba zabiť. Ľudský život sa dá zničiť na tisíce spôsobov. Ako sa hovorí: do „zniku“! Bez chladu ocele, bez páľavy ohňa. Slovom... Alebo jeho absenciou. Mlčaním! A nová politická situácia už mnohých naučila mlčať. Pochopili (na môj vkus až príliš rýchlo) ako sa vykolíkovala nová záhradka povolených a nepovolených slov. A tak sa potom paradoxne stretáme aj pri zdanlivo neškodných témach s do neba volajúcimi hlúposťami. So šliapaním historickej kapusty v sude historického vedomia, ktoré málo statočným historikom dovoľuje nám tlačiť túto kapustu do hláv namiesto neodškriepiteľných faktov. Potom sa človek nemôže ani trochu začudovať, keď sa s rovnakými nezmyslami stretneme v iných súvislostiach, kde ako v každej inej ľudskej činnosti, dialo sa a bude sa diať veľa hlúpostí. Azda za mnohé z kvietkov tejto pestrej záhradky nezmyslov spomeniem jeden, ktorý azda nikoho zvlášť nezraní, ale pomôže nám pochopiť mizériu, v ktorej sme sa ocitli. V istej nemenovanej verejnoprávnej slovenskej televízii sa začali v ostatnom čase venovať reminiscenciám z oblasti našej beatovej scény. Musím povedať, že ma tento projekt potešil. Tým skôr, že v relácii vystúpilo viacero tvorcov, schopných priblížiť atmosféru šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov uplynulého storočia sviežo a v podstate i objektívne. O to viac človeka potom zasiahne, keď istý hudobný režisér (vtedy Československého rozhlasu) vytisne zo seba perlu, ktorá má s myslením len toľko spoločné, že je nedomyslená a nezmyselná súčasne: „Bola to zaujímavá práca, vieš, cítil som, že je to proti všetkému!“ Z kontextu bolo samozrejme jasné, že to bolo proti všetkému v rámci vtedajšieho režimu. Tak akosi sa tu pri všetkom obdive a obdive ku kopírovanej muzike vtedajšej beatovej hudby z tzv. Západu náš človek ako už toľkokrát pokúsil o hlúpu ideologizáciu problematiky a zabudol, že práve reakcia beatnikov (nielen v hudbe) vo vtedajšom Západe neznamenala nič viac a nič menej ako negatívnu reakciu voči tomuto Západu. Presnejšie voči neslobode, agresivite a krutosti tzv. slobodného sveta. Nezapodieval by som sa touto očividne chudorľavou vetičkou, keby sa ona v takej či onakej forme nevyskytovala ako povinná výbava súčasných katechétov umenia najrozličnejšej dignity. Jej najvážnejším výstupom totiž je, že len tu, v tomto našom priestore, nebolo, a nemohlo byť, nič celkom čisté. Lebo tu sa človek rodil, akože ináč, od začiatku špinavý! A ak sa aj rodilo niečo čisté, našou prvoradou úlohou bolo, je i bude všetko vlastné pošpiniť! Veľmi čudne sa správame k rodnému hniezdu, k vlastnej histórii, k podstatám i prítomnosti vlastnej kultúry. Akoby sa toto hniezdo malo stať čistým zásluhou našej sluhovskej špinavosti. Akoby sa podstaty našej kultúry prehlbovali jej komolením. Akoby sme vrcholky súčasnej kultúry dosahovali jej degradovaním na nepodstatný, podenkový fenomén. Sme si primálo vedomí faktu, že už takmer dvadsať rokov sa tu politicky a ideologicky systémovo nastoľuje diktát rozvratu. Nesolidarizujú sa ľudia v mene spoločných hodnôt ale v mene meny. Slepota politikov otvára ľuďom oči, triedne rozdiely (kvôli tomu netreba čítať zrovna Marxa!) sa prehlbujú. Kamufláže sociálnej politiky sú rovnako nepríťažlivé ako neúčinné. Deklarovaná demokracia EU a najmä Rady EU sa priveľmi často prejavuje ako dobre zohraný súbor zlých strýčkov s tvrdou dirigentskou paličkou, ktorá je schopná v ktorejkoľvek chvíli premeniť sa na tvrdý obušok a ten iste nedopadne na hlavy vodcov nadnárodných koncernov, lebo si vždy nájde zohnutý chrbát radového občana. Svet je síce na jednej strane globálnou dedinou, ale je to dedina kooperujúca skôr v lúpežných vojnách ako v mieri. Preto to ani nijako dobre nevyzerá v oblasti priestoru slova. V literatúre. Nie v jej kvantite. Ale v tom, o čom je! Inter arma silent musae!
Tragédia je však v tom, že mnohé (aj tie literárne múzy) začali mlčať predovšetkým o sústavne prebiehajúcich vojnách. O zverstvách, ktoré vždy boli a budú ich sprievodným znakom. O pochybných dobyvateľských a doslova koristníckych výbojoch, ktoré sú čoraz okatejšie. Na ktorej strane dnes stojí spisovateľ a umelec vôbec, keď sa v lepšom prípade zatvára do pomyselnej slonovinovej veže tzv. čistého umenia alebo keď celkom vedome jatrí v človeku brutalitu, tvrdý sex a útek od reality? Estetické koncepcie podporujúce kvázi nezávislosť umenia a jeho iracionálne segmenty sa tiež ocitávajú v priestore bludného kruhu, z ktorého napokon nebude úniku. Nie sú totiž ani zďaleka také nevinné ako na prvý pohľad vyzerajú. Tým, že (spolu)rozbíjajú celistvosť vnútorného sveta človeka sú spoluzodpovedné za jeho vonkajšiu brutalitu a ľahostajnosť k nej. Či sa nám to páči alebo nie, v takto projektovanom svete sme aj kvôli tejto konštrukcii jeho zvrátených hodnôt napokon nútení žiť!
Štát, ktorý nás nezvyklo ostražito sleduje na každom kroku (dômyselnými kamerovými systémami), štát, ktorý nás odpočúva, meria naše očné pozadia, určuje nám prídely tekutín na letiskách, skúma našu genetickú podstatu (pripravovaný odber DNA), štát, ktorý na jednej strane obmedzuje našu kreativitu skresávaním nevyhnutných prídelov na kultúru sotva možno nazvať demokratickým a priestor slova, ktorý je cenzurovaný peniazmi nemá ani náhodou nijakú afinitu so skutočnou slobodou. Ak by sme to pripustili, musíme súčasne pripustiť aj to, že to nie je sloboda ducha, ale sloboda peňazí. Literatúre v nej ide o krk!
Autor je prozaik a esejista, nositel Řádu Ľ. Štúra (uděluje ho prezident SR) a Medaile ministra kultury Bulharské republiky za rozvoj kulturní spolupráce, předseda Spolku slovenských spisovateľov a předseda Mezinárodního fóra Vyslanci Slovanstva
Autor: JÁN TUŽINSKÝ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |