Na otázky Vladimíra Stibora odpovídá básník PAVOL JANÍK
Narodil jste se v metropoli na Dunaji. Jak plynulo vaše dětství, jako vody ještě nedávno československé řeky?
Dunaj tiekol nielen počas existencie Československa, Rakúsko-Uhorska, Veľkej Moravy a Rímskej ríše, ale aj v časoch, keď ešte ľudstvo nežilo v štátnych útvaroch, ba ešte sme nedospeli ani do vývojového štádia homo sapiens. Mimochodom – T. G. Masaryk projektoval Československo v tvare písmena T a z Bratislavy sa mal tiahnuť koridor, ktorý by jednak definitívne oddeľoval Rakúsko od Maďarska a zároveň by Československu umožňoval prístup k Jadranu, konkrétne k významnému prístavu Terst. Táto predstava sa napokon neuskutočnila, ale Československu sa podarilo získať aspoň prístup k medzinárodnej európskej rieke Dunaj. V čase môjho detstva sa tri kilometre od historického centra Bratislavy nachádzala hranica medzi Východným a Západným blokom. Výletné lode mohli plávať proti prúdu iba po Park kultúry a oddychu, lebo ďalej bol už Dunaj hraničnou riekou. Ale fakt je, že v mojom veku už detstvo naozaj dosť dávno uplynulo, hoci básnici sú navždy zakliati v ranom období svojho života.
Prošel jste, jak se obrazně říká, řadou zaměstnání. Jaké z nich vás nejvíce ovlivnilo?
Každú z mojich profesií pokladám za ďalšiu vysokú školu, ktorú som absolvoval po skončení Vysokej školy múzických umení. Ako mladý človek som na ministerstve kultúry získal nezanedbateľné administratívne, organizačné i právne skúsenosti. V médiách a v reklame som sa zbavil zvyškov autorskej naivity. Od roku 1998 som tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov (s výnimkou obdobia 2003–07, keď som bol jeho predsedom). Navyše od roku 2010 som paralelne šéfredaktorom časopisu SSS Literárny týždenník. Na budúci rok si pripomenieme 90. výročie založenia Spolku slovenských spisovateľov. Podstatnú časť svojho života som teda spojil s najvýznamnejším, najstarším a najpočetnejším združením literárnych tvorcov na Slovensku.
21. srpen 1968 vás zasáhl coby školáka. Měl odezvu i ve vašem dalším vnímání světa a lidských hodnot?
V roku 1968 som mal 12 rokov a medzinárodnému i vnútropolitickému dianiu som rozumel na úrovni svojho veku. S odstupom 44 rokov je to už dnes história a svet sa, žiaľ, nestal bezpečnejší či mierumilovnejší. Len máme zatiaľ šťastie, že sa ozbrojené konflikty neodohrávajú na našom území. Navyše – opäť s poukázaním na môj pokročilý vek – už dosť dobre chápem logiku veľmocenského súperenia, v ktorom ľudské životy majú mizivú hodnotu a malé či stredné štáty sú vždy chladnokrvne ovládané v rámci geopolitických gravitačných polí a bezpečnostných záujmových sfér globálnych hráčov.
Týden co týden publikujete v českých novinách. Jsou čtenáři ve vaší vlasti jiní než v českých zemích? Nebo je trápí obdobné starosti a problémy?
Pravidelne publikujem v literárnom periodiku Unie českých spisovatelů Obrys-Kmen. Spolu s niekoľkonásobným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, vynikajúcim prozaikom a esejistom PhDr. Jánom Tužinským, PhD., sme členmi redakčnej rady OK a čestnými členmi UČS. V rámci úzkej spolupráce sú vedúci predstavitelia našej partnerskej organizácie v ČR členmi redakčnej rady Literárneho týždenníka a čestnými členmi SSS. S predsedom UČS a vedúcim redaktorom OK, významným českým básnikom európskeho formátu Karlom Sýsom sme si vzájomne preložili aj reprezentatívne knižné výbery poézie. Ak v čase internetu je svet globálna dedina, tak ČR a SR sú v EÚ súrodenci, ktorí celkom prirodzene držia spolu v rámci kontinentálnej rodiny. Hoci koncept EÚ má vážne trhliny a evidentne oddeľuje slovanské štáty, bez ktorých historického, duchovného a jazykového kontextu by sa naše národné kultúry ocitli vo vákuu. Áno, trápia nás rovnaké ťažkosti, najmä sociálne, ale aj etické a estetické.
O slovenské literární scéně se toho u nás v Čechách mnoho neví. Mohl byste se o ní zmínit alespoň několika slovy?
Českú i slovenskú literárnu scénu postihli zhodné útrapy všeobecnej komercializácie, v rámci ktorej sa zábavný priemysel usiluje vytesniť na okraj spoločnosti skutočné myšlienkové a umelecké hodnoty. Na Slovensku vznikol zaujímavý, hoci desivý úkaz, keď sa najčítanejšími knihami stali kuchynské a posteľné klebety podpriemerných autoriek i autorov. Ich gýče úspešne konkurujú aj braku západnej a osobitne americkej proveniencie. Serióznej literatúre v ČR i v SR chýba všetko okrem talentu tvorcov. Predovšetkým si nemožno nájsť optimálnu cestu k čitateľovi, keď absentuje marketing a distribúcia. Na Slovensku po atomizácii niekdajšej celoplošnej štátnej siete podniku Slovenská kniha už nastala opäť koncentrácia vplyvu na knižnom trhu, ktorý pre zmenu ovládajú tri súkromné distribučné firmy vo vlastníctve zahraničných majiteľov.
Jste představitelem Spolku slovenských spisovatelů již řadu let. Proč jste mnohem úspěšnější než Obec spisovatelů v Praze, kterou zlí jazykové přirovnávají k Titaniku?
Na sklonku roka 1989 sa mal v ČR i v SR uskutočniť rovnaký scenár. Obec spisovatelů v Prahe a Obec spisovateľov v Bratislave mali ovládnuť dovtedajšie Zväzy českých a slovenských spisovateľov a zmocniť sa ich majetku. Na Slovensku však zlyhala transformačná réžia a nástupcom Zväzu sa stal obnovený Spolok. Ten vznikol – ako som už spomínal – v roku 1923. V roku 1949 sa stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov – ako jeho slovenská sekcia. Potom nasledovali známe i menej známe organizačné metamorfózy. Obec spisovateľov na Slovensku je jedným zo šiestich kolektívnych členov Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS). Spolok zostal suverénnym subjektom, ktorý korektne a kolegiálne spolupracuje s AOSS, vrátane správy spoločného majetku v pomere 1/2. Nepokladám za vhodné komentovať situáciu Obce spisovatelů v Prahe. Naším partnerom v ČR je a bude Unie českých spisovatelů.
Dožijeme se někdy v budoucnu společného setkání česko-slovenských spisovatelů? Vždyť je více toho, co nás spojuje a ne rozděluje nějakou pomyslnou čárkou...
Je charakteristické, že Ministerstvo kultúry SR už niekoľko rokov – napriek striedaniu pravicových a ľavicových vlád – neposkytlo Spolku slovenských spisovateľov nijaké dotácie na medzinárodné vzťahy s partnerskými organizáciami v zahraničí, vrátane spolupráce s Unií českých spisovatelů. Tak je to aj tento rok. Napriek tomu s našimi partnermi, vrátane UČS, spolupracujeme. Minulý rok získal jednu z výročných cien UČS predseda SSS Ján Tužinský. Boli sme v Prahe spolu a stretli sme sa s našimi českými kolegami a priateľmi. Nebolo to prvý ani posledný raz – či už v Prahe, Brne alebo v Bratislave. Naše kontakty nepochybne budú pokračovať a možno raz na ne opäť prispeje aj MK SR.
Dodnes jsem nezapomněl na toulání po Vysokých Tatrách, kam jsem kdysi jezdíval po několik let. Určitě také znáte naši krajinu jako své boty...
Musím skonštatovať, že otec mojej mamy Ferdinand Lintner pochádzal zo Soběslavi. Bol riaditeľom Slovenskej banky a Figara v Trnave. Bol aj členom Matice slovenskej, ktorá sa počas I. ČSR pokladala za štátotvornú organizáciu. Zomrel v roku 1937. Moja stará mama – ako vdova po českom občanovi – nemala počas vojnovej Slovenskej republiky štátne občianstvo, ale pracovala – ako doktorka prírodných vied – v oblasti rakovinového výskumu. Môj otec pochádzal z Liptovskej Tepličky, ktorú v roku 1634 založili Gorali zo severnej Oravy. Ide o etnickú skupinu s nárečím poľského pôvodu, ale s hlbokým pocitom spolupatričnosti k slovenskému národu. Ako pracovník ministerstva kultúry a neskôr tajomník Zväzu slovenských dramatických umelcov som bol v Prahe minimálne každý druhý týždeň. Plus Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch, ako aj kinematografické , televízne a divadelné podujatia v Prahe, Mladej Boleslavy a v Ostrave. Niekoľko rokov som pôsobil ako reklamný textár a kreatívny riaditeľ medzinárodnej agentúry GGK s materskou firmou vo Viedni, s centrálou v Bratislave a s pobočkami v Prahe a Brne, kam sme chodili každý týždeň…
Může existovat pro spisovatele nějaké téma jako tabu?
Tabu je definované najmä nábožensky, ale aj ako forma kultúrnej normy, teda prísny zákaz niečoho veľmi odpudzujúceho či krajne nemorálneho. Nie som politicky bojazlivý, ani prehnaný moralista, čo azda potvrdzuje aj moja literárna tvorba. Napriek tomu nepochybujem, že existujú hranice, ktoré sú dané zdravým rozumom a dobrým vkusom.
Myslíte si, že literatura člověka dokáže učinit lepším a šťastnějším?
Určite, lenže nie každého, lebo sú ľudia, ktorí nikdy nijakú knihu nečítali.
Koho ze současných slovenských básníků a prozaiků byste doporučil?
Už som spomínal znamenitého prozaika a esejistu s medzinárodným renomé Jána Tužinského, určite by som rád pridal mená ako básnik Jozef Čertík, všestranný autor (a matematik), slovenský docent a rakúsky profesor Andrej Ferko, básnik a prozaik Štefan Moravčík, sľubne sa vyvíjajúci básnik Boris Brendza. To by mohla byť prvá päťka, ktorá by sa mala etablovať aj v povedomí českých čitateľov.
Není-li to tajemství, mohl byste naznačit, jaká umělecká výzva před vámi dosud leží? Nebo lze popřít existenci literárních Olympů?
Niekoľkokrát som upozornil na svoj vek. Určite už nemám mať nejaké mimoriadne tvorivé plány. Literatúra nie je iba nepretržitá tvorba nových diel, ale aj sústavné pripomínanie, sprítomňovanie a sprístupňovanie existujúcich literárnych výkonov. V tomto zmysle mám pred sebou ešte veľa umeleckých výziev.
Tvrdí se, že největším bohatstvím každého člověka je rozdávání. Platí to ve spisovatelské profesi dvojnásob?
V prvom rade treba zdôrazniť, že tvorba kvalitnej umeleckej literatúry v jazyku málopočetného národa je profesiou iba v rovine odbornosti, lebo jej autori sa celkom iste nemôžu živiť písaním literárnych diel. Takže rozdávanie v našom prípade platí nielen dvojnásobne, ale trojnásobne. Po prvé – píšeme väčšmi pre radosť z tvorby ako pre radosť z honorárov. Po druhé – tvoríme pre radosť potenciálnych čitateľov, hoci si uvedomujeme ich ohraničený počet. A po tretie – rozdávame knihy zadarmo svojim priateľom, kolegom a príbuzným. Niektoré z nich si potom – aj s venovaním – kupujeme po rokoch v antikvariátoch.
S kým byste rád strávil u prostřeného stolu celou noc?
Mám zažívacie ťažkosti s konzumáciou jedál i nápojov, preto predstava prestretého stola vo mne vzbudzuje oprávnené obavy. Prebdená noc pre mňa znamená zničený nasledujúci deň. Takže si zredukujem vašu otázku do podoby – s kým by som rád strávil veľa času. Treba spresniť či rozhovorom, alebo mlčaním. Lebo práve básnici si najlepšie rozumejú aj bez slov. Ale zostaňme pri rozhovoroch. Vďaka internetu sme napríklad s Karlom Sýsom v kontakte niekoľkokrát každý deň. S Jánom Tužinským denne diskutujeme o literatúre i všeobecných spoločenských a historických témach. S manželkou, režisérkou Oľgou Janíkovou debatujeme každý večer o rozmanitých kultúrnych, filozofických, psychologických, sociologických a dejinných súvislostiach. Ak k tomu prirátam osobné a e-mailové vzťahy s mnohými domácimi i zahraničnými spisovateľmi, tak som prinajmenšom štvorfázovo komunikačne saturovaný.
Říká se, že poušť je krásná i proto, že si tam můžeme vzít sami sebe, trpět i všechno prožít znovu. Dokonce okolo pouští lze sázet stromy...
Snažím sa pochopiť vašu otázku ako básnický obraz, v ktorom púšť označuje našu bezprostrednú, aktuálnu a naliehavú spoločenskú realitu. Neviem, či literatúrou sadíme stromy v jej okolí, alebo uprostred nej. Verím však, že ich nesadíme márne a zbytočne. Ich plody možno nepatria všetkým, ale azda patria práve tým, ktorí majú vplyv aj na život ostatných obyvateľov našej planéty, z ktorej sa čoskoro môže stať púšť nielen duchovná, ale i materiálna.
Autor: PAVOL JANÍK, VLADIMÍR STIBOR
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |