Medzi knižky, ktoré sa dajú aj po častiach a opakovane čítať, patria aj eseje Jána Tužinského pod spoločným názvom BRITVA OKA KULTÚRY (CCW, Bratislava ). Žiadne nenáročné, ale časté obrazné vyjadrenia nútia prijímateľa, popri nocionálnej niti, vnímať aj asociatívny nadhľad „túžby po orosení“, ktorého sa autor domáha celým svojím zaujatím, lebo je čitateľné od začiatku až do konca. So spisovateľom tak kráčame rosou, čoby slzavým údolím, a vedno s ním sa dožadujeme rána, svetla, dovidenia do ďalších dní. Spolu s ním sme plní aj obáv, hnevu, vzdoru a rozhorčenia, lebo oko našej kultúry je zatvorené, ostré ako britva, ktorou si siahame na život.
Musíme dať za pravdu autorovi, že naša kultúrnosť, teda realizovaná kultúra, začína byť naším prvým a najväčším nepriateľom. A to nielen v kotercoch samotnej kultúry, ale pre všetky čriedy našej spoločnosti. A ak by sme chceli protestovať, nedokázali by sme viacej než paberkovať drobnými úspechmi. Pretože, v súlade s názorom autora, je nielenže zarážajúce, ale priam podozrivé, ak štát, cez nástroje svojej zákonodarnej a výkonnej moci, tupí ostrosť pohľadu na svet pred okom, ale aj schopnosť oka – dovidieť. A pritom tu nebolo takej, ktorá by sa nezaklínala pokrokovými tradíciami, či neodmietala pochybné uhly pohľadu, nevlastné našim národným buditeľom.
Tužinský prekračuje medze našich chotárov, nehrá sa na svedomie svojho národa, siaha do svedomia euroatlantickej civilizácie, ktorá sa zaprisaháva demokraciou (akoby nevedela, že parlamentná demokracia je diktatúra, občas jediného hlasu!), skladá jej pocty tými najhumánnejšími heslami. No mocné, neviditeľné ruky trhu nám skrze nedefinovanie demokracie podsúvajú len to, čo prináša zisk. A nie hocaký, len rýchly a čo najväčší. A nie každému, len vyvoleným. Práve v súradniciach trhu stráca kultúra svoj tradičný priestor, strhávajú ju trhoviská, kde len ťažko nájdeme poctivo dorobenú úrodu. Temer všetko je z dovozu, v ktorom sa strácame. A tak aj umenie sa začalo podriaďovať, ponižovať, ponúkať ako tovar. Nečudo, že za takým nestoja tvoriví umelci, ale tovariši.
Ostrý pohľad, ktorý nám podáva Tužinský vo svojich esejach, je znepokojujúci, nabádajúci k prebudeniu sa z nečinnosti, či z činenia sa proti sebe ako národu. Dvižnosť, tak príznačná pre všetky autorove texty, je postavená na odkrývaní súvislostí, na jasnom pomenovaní, uzrozumení sa s príčinnosťou, ktorá nestojí mimo nás, je súčasťou nášho času a priestoru. I morálno-vôľových vlastností.
Možno aj preto sa jeho eseje nesú v epištolárnom tóne, ktorých témy si vypýtali byť prednesené verejne. Obnažuje nás do hĺbky, oddeľuje vyžité od životaschopného. Tužinský nikdy nestratil sen, nikdy netajil svoje postoje a túžby, ani ich na želanie neupravoval. Odmieta sliedičstvo, nie je fascinovaný zabíjaním, násilím, skazou. Neprizerá sa im, protivia sa mu, stavia sa proti ním, ich presile v pokryteckých rúchach rýchleho úspechu. A nehovorí len za seba, stojí si za slovom, lebo to slovo nachádza v spoločnej reči s ľuďmi, s ktorými sa nestretáva málo. Jeho protest nie je akademický, trasie životom, chce ho meniť.
Britva oka kultúry je ponáraním sa a vynášaním na svetlo. Toho všetkého, čím sme si zapratali, zanešvárili, znečistili rieku života. Je to hlas volajúci po zmene. Tu a teraz.
Autor: EMIL HOLEČKA
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |