MILAN BLAHYNKA
Za Jánem Lenčem
Když jsme se letos v létě – Ivo Havlík a já – vypravili do Žiliny za svým přítelem prozaikem a esejistou Jánem Lenčem, který se nám po smrti své ženy Žofie (napsal mi tu smutnou zprávu čtyřmi slovy) nadobro odmlčel, našli jsme ho ponořeného do nedoberného žalu a bez odvahy, chuti a síly žít. Rád vždy fabuloval, mystifikoval, ale lhát vůbec neuměl. Ani sobě. Tak jako nebyl s to žít sám. Žil vždy lidmi, které měl rád. Byl bytostně družný a náruživě seznamoval své přátele s jinými svými přáteli, jimž důvěřoval. Snad s polovinou lidí, které jsem na Slovensku – v jeho rodné a milované Žilině, v Martině, v Piešťanech, v Bratislavě – poznal, znám díky jemu. Ale čím víc jsme si psali a občas se navštěvovali, tím méně jsem se v něm, bytosti nadmíru složité, vyznal. Vždy uměl udivit. Taky a hlavně ve svém díle. Kleopatrin milenec, Odyseuus, bronz a krev, Egypťanka Nitokris, Nebezpečná Šeherezáda, Čarovná Lucia a Svetlo Lucia, Posledný anjel, to jsou ovšem názvy některých jeho knih, ale to byl, stále vlastně je a dlouho bude i on sám. To ve skutečnosti on sám je poslední anděl i nebezpečný vypravěč, však také si tím párkrát nadrobil. Napsal ty titulní postavy a většinu i ostatních s respektem k historické a životní pravdě, ale díky své úžasné schopnosti empatie též o sobě. O starém Řecku, jež miloval a o zvláštní ideální ženě, Ženě medzi kráľmi, napsal rozsáhlý román. Jako by tam byl doma. Ženu mezi králi měl za své nejlepší dílo a vepsal do ní své poznání, jak správně žít pro svou zemi i pro své svědomí. Byl však právě tak doma i ve sborovně slovenské střední školy, na jaké tři roky učil a z níž vytěžil vše pro svůj asi nejčtivější, pro změnu rozmarný román Rozpamätávanie. To Rozpomínání vyšlo (žel – a k naší škodě – jen tři další jeho knížky) i česky. Jána Lenča si překládali i v Německu, Polsku, Maďarsku, Rumunsku, na Ukrajině, v Řecku a dokonce i v Japonsku – a sám, někdy ne sám, ale se svou ženou Žofií, naopak přeložil třináct knih. A že rád mystifikoval, napsal pod pseudonymy životopisy Napoleona a Kleopatry a pod vlastním jménem zas apokryfní velmi sarkastickou Didaktickou kroniku rodu Hohenzollernů. Jsme na prahu zimy, a kdyby se mi dostalo cti vybrat pár slov na Lenčův pomník, asi bych tam dal vyrýt jeden ze Safírů Lucie Lenčové:
„Zima, zima zober si ma, / mŕtvej lásky ušetri ma. / Sľubujem ti, sľubujem, / od samoty zamrznem.“
Ján Lenčo rád mystifikoval, ale se svým radikálním a přitom laskavým levičáctvím se netajil, naopak, rád jím provokoval, ale ctili ho i moudří názoroví protichůdci. A ještě jedna zvláštnost. Zjistil jsem, že co čtenář Lenčových knih, to každý má nejraději jinou jeho knihu. Byl přesvědčivý na několikerý způsob.
Abych nezapomněl. Slíbil jsem Jánovi, že mu seženu po antikvariátech ještě pár knih, po nichž zatoužil (byl náruživý čtenář jako málokdo, jak se dávno ví z důkladných a vnímavých kritik, jichž napsal velké množství), a že napíšu o něm monografii, když ještě žádná zatím není, jen pěkný sborník Náš jubilant Ján Lenčo (vydaný Spolkem slovenských spisovatelů, na jehož práci se dlouho podílel), a Výberová personálna bibliografia (Žilinská knihovna, 118 stran). Ty knížky z antikvariátů, jimiž jsme rádi brouzdali, obdivujíce i sličné antikvářky) do nebe, v němž jistě je, neponesu, jednak mne by tam asi nepustili, jednak tam jistě mají knihovnu všech knihoven. A tak Jánu Lenčovi, který snad nikomu nezůstal nic dobrého dlužen, pokusím se napsat monografii. Teď už „jen“ najít nakladatele lenčovské velkorysosti.
Ján Lenčo zemřel 1. listopadu.
PAVOL JANÍK
Autor experimentálnych bestsellerov
Rozmanitým aspektom i komplexným analýzam literárnej tvorby Jána Lenča dlhodobo a systematicky venovali pozornosť viacerí renomovaní odborníci, preto sa sústredím na niektoré špecifické znaky unikátnej pozície nevšedného prozaika v slovenských i v medzinárodných reláciách.
Ján Lenčo je predovšetkým pozoruhodným autorom experimentálnych bestsellerov, pretože jeho umelecky ambiciózne knihy nielen spĺňajú vysoké kvalitatívne kritériá, ale aj zväčša opakovane vyšli vo vysokých nákladoch. Je teda naozaj výnimočným príkladom dosiahnutia nesmiernej popularity bez estetických a myšlienkových ústupkov. Pravdaže – aj čitateľsky mimoriadne úspešné diela Jána Lenča po roku 1989 pocítili nepriaznivý tlak absolútne skomercionalizovaného knižného trhu, na ktorom už i v našich končinách dve desaťročia zaujímajú dominantné postavenie lacné pseudoliterárne atrakcie sprevádzané mohutnou medializáciou. A tú si môže dovoliť v podobe intenzívnej platenej reklamnej komunikácie iba niekoľko vyvolených vydavateľských domov alebo zopár autorov frekventovaných v masovo oznamovacích prostriedkoch z iných dôvodov či vzhľadom na odlišné – mimoliterárne - súvislosti.
Keď som si položil na pracovný stôl všetky knižné tituly Jána Lenča, ktoré som v rozpätí mnohých rokov postupne nadobudol do svojej súkromnej knižnice, a priložil som k nim ďalšie z verejných knižničných fondov, uvedomil som si aj náramný kvantitatívny rozsah jeho hodnotných literárnych výkonov. Pri pohľade na bezkonkurenčne impozantné množstvo Lenčových kníh som sa rozhodol pre pokornú stručnosť mojich reflexií, poznámok a komentárov. Veď napokon knihy Jána Lenča neraz vyšli s veľmi zasvätenými edičnými charakteristikami jednotlivých diel a ich usúvzťažneniami v celkových kontextoch autorových kreatívnych úsilí, ako aj v širších vývojových trendoch európskej a svetovej literatúry.
Kľúčovým slovom k pochopeniu a interpretácii tematicky polyfonických a žánrovo rozmanitých umeleckých úsilí Jána Lenča je paradox. Tým je nielen protichodné spojenie formálnej a filozofickej komplikovanosti zvolených vyjadrovacích prostriedkov so schopnosťou upútať pozornosť a udržať záujem širších vrstiev literárnych percipientov. Je ním aj protirečivý vzťah a nanajvýš produktívne napätie medzi závažnosťou autorových výpovedí a ich spravidla súbežným odľahčením v rozličných tóninách sarkastického nadhľadu či humorného odstupu od dramatických konfliktov i tragických momentov. Ján Lenčo ako brilantný akrobat balansuje na rozhraní racionality a iracionality, jeho skvelé osobnostné danosti, intelektuálne prednosti a tvorivé zručnosti sa organicky snúbia s noblesnou múdrosťou a obdivuhodnou erudíciou, ale aj s porozumením pre neľahké osudy ľudí bez ohľadu na, či sa v spoločenskej hierarchii nachádzali na vrcholných poschodiach absolútnej moci alebo na najnižších priečkach úplnej bezmocnosti.
Súčasťou veľkého paradoxu, neoceniteľného daru a uhrančivého tajomstva vzácneho literárneho talentu a hodnotnej ľudskej šľachetnosti Jána Lenča bola prirodzená tendencia zaostriť svoju prenikavú autorskú optiku na nemennú podstatu človeka a trvalé konštanty spoločenského pohybu, ktorý ustavične v kruhu či po špirále opakuje analogické situácie. Ján Lenčo vždy hovoril o súčasnosti, aj keď príbehy často rafinovane vložil do kulís dávnej minulosti, alebo prvkami science-fiction anticipoval možné alternatívy budúcnosti. Dokonca v dielach, ktoré explicitne tematicky korešpondujú s jeho osobnou skúsenosťou, zážitkovým zázemím a profesionálnym prostredím, v obligátnych úvodných formuláciách zdôrazňoval, že všetky zobrazené inštitúcie, postavy a príbehy nikdy nejestvovali a sú celkom vymyslené, čo má okrem zvyčajného spôsobu ochrany autora pred prípadnými právnymi dôsledkami, spormi, nepríjemnosťami, nezhodami a nedorozumeniami aj určité úsmevné čaro a satirický pôvab.
Spisovateľ Ján Lenčo tak v histórii, prítomnosti i v čase, ktorý ešte len príde, a v udalostiach, ktoré ešte možno len predpokladať či predvídať, sugestívne, sympaticky i súcitne rozohrával večné problémy človeka a spoločnosti, nesmrteľné ťažkosti, hriechy, chyby, omyly a nedostatky smrteľníkov. Preto v nich čitateľ vždy nachádza sám seba – bez ohľadu na zdanlivú vzdialenosť v čase či priestore. Ako vravieval náš spoločný priateľ, mysliteľ, esejista, diplomat, politik a politológ, ale aj dobre utajený básnik Štefan Murín, keby sme nemali Jána Lenča, museli by sme si ho vymyslieť.
Autor: PAVOL JANÍK, MILAN BLAHYNKA
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen (ISSN 1210-1494)