Výrazná časť českého národa a osobitne jeho intelektuálnej elity mala vždy blízo k mantinelizmu. Najprv po protektorátnom utrpení a v súlade s medzivojnovou umeleckou avantgardou v Čechách a na Morave presvedčivo zvíťazili komunisti a ich moc sa preniesla aj na Slovensko – napriek tomu, že tu zvíťazila Demokratická strana. Po prevrate v roku 1989 sa z mnohých stali zasa zarytí antikomunisti nevidiaci rozdiel medzi obdobím 50. rokov a nasledujúcimi desaťročiami.
   Najnovším príkladom politického fanatizmu bolo prerušenie spolupráce tvorcov seriálu Zdivočená země s hercom Martinom Dejdarom. Ten stvárňoval v seriáli postavu letca, ktorý trpí za účasť v západnom odboji. Scenárista seriálu hysterické rozhodnutie zdôvodnil tým, že Dejdar stvárňujúci v seriáli antikomunistu sa so svojou úlohou nemohol úprimne stotožniť, ak teraz nejde voliť Schwarzenberga, ale Zemana. Pritom sa herec nerozhodol pre nejakého extrémistu, ale pre bývalého predsedu sociálnodemokratickej strany, členky Európskeho parlamentu (aj KSČM je v Európskom parlamente a je združená v Konfederatívnej skupine Európskej zjednotenej ľavice – Severskej zelenej ľavice, pozn. redakcie). Kritikom prekáža, že Zeman bol v mladosti komunistom (podobne ako stovky tisícov ďalších Čechov, napr. aj nedávno zosnulá a zbožňovaná herečka Jiřina Jirásková) a že vo voľbách ho podporia aj komunisti. Hysterické reakcie stavajú vec tak, akoby zvolenie Zemana vrátilo Čechy pred rok 1989.
   Ak celý problém zovšeobecníme, tak si český intelektuál bude musieť opäť dávať pozor na jazyk a konať a vyjadrovať sa len tak, ako mu to jeho chlebodarcovia odsúhlasia. Sloboda prejavu platí teda len kým je v súlade s oficiálnym trendom alebo vôľou militantných antikomunistov. Ak by títo chceli byť úplne dôslední, mali by teda vygumovať z dejín českej kultúry všetky ľavicové osobnosti od Wolkra a Nezvala po Honzla a E. F. Buriana, rozšíriť zákaz vystupovania všetkým hercom, ktorí hrali v minulosti úlohy komunistických funkcionárov a po roku 1989 obrátili kabáty.
   Ešte lepšie by bolo zriadiť komisie, ktoré by preverovali spôsobilosť a bezúhonnosť umelcov. Kladne by museli odpovedať na otázky: 1. Mali ste radi prezidenta Havla? 2. Považujete Mašínovcov za hrdinov? 3. Rozpútali Druhú svetovú vojnu komunisti? 4. Na Haiti je lepší a slobodnejší život než na Kube? 5. Mali by z programovej ponuky Českej televízie vypadnúť reprízy programov vyrobených v rokoch 1948–89, vrátane rozprávok (ako bola prokomunistická Pyšná princezná) a bakalárov, ktorí uspávali český národ, aby nerebeloval? 6. Majú USA právo bombardovať každú krajinu, ktorá začne koketovať s ľavicovou politikou? Vďaka takejto previerke by sa umelecký front vyčistil od pochybných živlov, takže už nič by neohrozovalo plnenie hesla: „S liberálnym kapitalizmom a s USA na večné časy!“
   Hoci my na Slovensku sme sa nikdy nesprávali tak stádovito, aj my znova máme spisovateľov, čo píšu do šuplíka, hry, ktoré sa uvádzajú len v cudzine, a mená, ktoré vypadli z histórie našej kultúry z politických dôvodov. V tomto zmysle sa liberálna demokracia obdivuhodne zhodla s tradíciami z rokov tzv. neslobody. Smutné je, že vždy to je len sloboda pre vyvolených.

   Přetiskujeme z Literárneho dvojtýždenníka č. 5-6/2013



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)