Márne, zbytočne sa domnievame, že kde niet sudcu, nie je ani spravodlivosť, ani krivda. V hlbinách našej kultúry, spojenej s vedomou existenciu vyšších princípov, existuje niečo viac, a menej kŕčovito nastavené, ako momentálne štekanie ideovo presrstených psov, sprevádzajúcich karavány generačného vedomia, podstát vlastného bytia. Je to tajomstvo oka kultúry. Ono nás, ako ustavične vyžarujúca energia, v platónskom plavebnom priestore, obmýva živou vodou sily vlastnej kultúry. Teda jej etických a estetických korektúr. Pozornosti tohto oka nemožno uhnúť, z jeho zorného pola a presného ohniska nemožno utiecť. Priestor, čo sa zavše čistí aj slzami hanby, alebo privretím viečka, zaznamenáva rovnako bytie, ale aj jeho čas. V ňom sa vo veľkom svete, každoročne stráca a prepadá do zabudnutia niekoľko málopočetných etník, kultúr a spoločenstiev. Často len v záujme nadnárodných (čiže vo svojej podstate peňažných!) entít, ktoré obchodujú s cédrom, mahagónom, kožušinami a mäsom veľrýb, vlastne našich bratov, čo sa „zabudli“ v oceánoch.
Tak ako básnici medzi národmi, ľuďmi! Tak ako maliari, skúmajúci svet cez prizmu beľma presného oka kultúry, ako hudobníci cez „hluché“ ucho Beethovena. Tak ako herci, zavesení na pupočnú šnúru spisovateľov, zimomravo odkrývajúcich - zo seba aj zo skutočnosti - deku, pod ktorou sa v hĺbkach času skrýva zvieratko človek. A mlčanlivo múdry mím, ktorému sa ústa smejú a po šminkách mu slzy hĺbia ryhy vrások. Lebo aj jeho vycibrenú mĺkvosť tepe smútok prohibície ľudskosti. A tak začíname byť ľudskí iba potajomky. Ako tesne pred skončením a krátko po skončení nejakej veľkej vojny, ktorá tu zrejme je, ale je ešte akoby neviditeľná! Sofistikovane diabolská. Akoby ani nebola, ale predsa len je... Nepriznáme si to. Ako by sme aj mohli, keď fakticky nemôžeme takmer nič, čo sme zvykli považovať za samozrejmé!
Socializmus som považoval za zápas o samozrejmosti. Keď som to raz nahlas vyslovil na istom politickom školení, už ma na nijaké nepozvali. A bolo mi dobre. Až postindustriálna spoločnosť rozvinula tento „zápas“ do takej miery, aby v nej pre človeka takmer nezostalo miesto. A zrejme sa to tiež považuje za samozrejmosť. V tomto smere sa západná kultúra humanisticky natoľko vyprázdnila, až napokon zabudla nielen na odkaz, ale aj na príčiny holokaustu. Denno-denne, na celom svete odsudzujú bez súdov desaťtisíce nevinných detí, žien a starcov na smrť hladom. Pritom Západ stále zabúda na kauzálny nexus (teda príčinnú súvislosť) tohto neutešeného stavu. Už dvadsať rokov sa práve tento Západ teší z nášho utešovania sa o nadobudnutej slobode. A súčasne môže zabúdať, prečo sa stredná Európa vlastne dostala do stavu „neslobody“. Na neodškriepiteľný fakt vierolomnosti politiky Západu pred, počas i po druhej svetovej vojne. Tá bola jeho politicky pokryteckým produktom. Rovnako sa môže utešovať a zabúdať, čo všetko spôsobili krajiny tohto Západu krajinám, národom a štátom, ktoré si uzurpoval ako akési novodobé kolónie. Tie sa ešte aj teraz oprávnene boja jeho „pomoci“. Bolo to koloniálne zbojstvo a aj si dosť nazbíjali! Nemci, Belgičania, Francúzi, Holanďania a kráľovstvo, nad ktorým už, chvalabohu, tiež zapadá slnko – Briti. Všetci na celom svete to chápali. Vedeli, že „pijú chlapci, pijú, v kamenej pivnici...“ všetci na vlastnej koži vedeli, že v skutočnosti sú to zbojníci. Potrebovali zásterku, a tak si vyprojektovali takú nevinnú. S čipkami priamo bruselskými. A len čo sme sa ako-tak oslobodili, skryli nás pod ňu. Sme zvyknutí... Vždy nás niekto prikryje, aby nás mohol mať. Tak ako píše Štefan Moravčík: Ty lipa, holá mať, / všetci by ťa chceli mať!
A majú! Genetika asi nepustí... Ťažko je aj národom a štátom odrieknuť sa brať, kde sa len dá, kým sa ešte dá. A zrejme sa dá, keď sa všetko prikryje bruselskou fertuchou. Svojho času sa britský europoslanec vyjadril, o práve nastupujúcom a doteraz viditeľne nejestvujúcom prezidentovi EÚ ako o človeku „s charizmou vlhkej handry“. Lenže takú charizmu má aj celá EÚ. Napriek tomu práve u nás, na Slovensku má údajne práve EÚ najväčšiu dôveru obyvateľstva. Bolo by zaujímavé, kde a práve na Slovensku, zháňali takúto unikátnu výskumnú vzorku. Asi sme pokročili v klonovaní rodín europoslancov a ich rodinných príslušníkov, lebo kde sa pohnem, stále počujem (ospravedlňujem sa za výraz, ale ja som ho nevymyslel!), ani nie tak o euroskeptikoch, ale o euroseptikoch! Ľudová tvorivosť je nedostižná a neprekonateľná.
Presné oko kultúry sa síce zhovievavo priviera, ale registruje. A britva oka kultúry zostáva zatvorená, lebo z presnosti sa nereže! V každom prípade ľudia v našom priestore cítia výron starého hesla z obdobia socializmu, podľa ktorého je „na konci všetkých snažení človek“. V prvom rade „človek“ euro. Potom azda človek europolitik, europoslanec, euroúžerník a a všetci tí fidlikanti na streche eurodomu, odkiaľ naťahujú krk a dirigentskú paličku, ktorou si parcelujú priestor krajín bývalého východu. Ako lénni páni. Dediční kolonizátori si kolíkujú svoj nový Lebensraum! A naši politickí trubadúri nám vtĺkajú do hláv, že nám prinášajú pracovné miesta.
Tak nalejme si už po tisíci raz čistého vína. Prinášajú nám predovšetkým podhodnocovanie pracovnej sily, lebo mzdu, ktorú ponúkajú našim ľuďom, by v rodnej vieske europodnikateľa, tamojší „operátor“ (boja sa slova robotník!) považoval za urážlivú. Prinášajú nám možnosť poskytnúť im najrozmanitejšie úľavy, kvalitnú ornú pôdu pod fabričky a rovnako (samozrejme pre seba) vygenerovať čo najvyšší zisk. Do tlače prenikli správy, že podľa svojich vžitých kultúrnych zvykov dokonca zastrašujú a mlátia svojich „operátorov“. Ak by to bola pravda, mali by sme im poskytnúť z našich múzeí a hradných pivníc dereše a požiadať top manažérov, aby sa láskavo aspoň pridržiavali tunajších tradícií. A naši chlapci „operátori“ by si tiež potichu mohli založiť aspoň takú miestnu zbojnícku družinu. Aby boli veci na svojom pravom mieste.
Lebo tradícia má v každej kultúre zmysel. Aj keď je niekedy práve ona nezmyselná. Niekomu by sa mohlo vidieť, že sme akosi zablúdili dovnútra našej národnej slovesnosti, do starých mýtov o kapitalizme, ale treba si uvedomiť, že nie vždy sa s formou mení aj jej obsah. A zavše, keď sa zmení obsah, jeho zmysel môže byť ešte príkrejší, dokonca aj celkom krutý! Akoby ho mala jedna krutá mater...
Len sa pozrime, ako sa fidlikanti na streche EÚ s nádejou zahľadeli na pohyb v arabskom svete. Bol to tradične z veľkej časti ich rabský svet. Ožili im žilky, nie z nádeje na arabskú demokraciu, ale na arabský koláč, v ktorom je hlavnou ingredienciou ropa. A tiež lacná pracovná sila. Mnohí hrdinovia si urýchlene naleštili zbroj, aby prehĺbili jamu demokracie v Afrike. Tak ako ju vykopali na spôsob septiku v Iraku a v Afganistane. Ani Američania, ani spojenecké vojská nemôžu okrem liečebných sanatórií nikdy nikomu so štipkou súdnosti vysvetliť, prečo zrumili kvôli nafte pre celé ľudstvo posvätné „dvojriečie“. Ale ani takú prostú otázku: prečo vyhlásili teroristom vojnu, a tým ich legitimizovali ako armádu? Odpoveď je len jedna. Alebo sú Američania naozaj hlupáci, alebo im takáto situácia uľahčuje vývoz vojen.
Svet autochtónnych európskych kultúr, zdá sa, nemá proti tejto politike svoloče ani minimálnu obranu, lebo všetko, čo sa rozbehlo, pripomína odtrhnutý vagón bez brzdára.
Pozorovatelia môžu posielať iba správy vo fľaši, ako kedysi stroskotaní námorníci. Takáto síce nie je, ale mala by byť, úloha literatúry a umenia v trpne prizerajúcom sa svete. Aspoň tej jej časti, ktorú nestihla skorumpovať, alebo načisto umŕtviť, fackujúca ruka slepého trhu. Opäť (bože, už koľkokrát v dejinách!) sme v situácii, keď akosi nikto nič nevie a všetko sa tají. Lenže teraz po dvadsaťročnom mediálne intenzívnom vymývaní mozgov, môžeme smelo a vlastne aj dosť ľahostajne konštatovať, ak toto mala byť zo všetkých tribún „revolúcie“ deklarovaná zmena, potom musíme s hanbou pripustiť skôr porážku než víťazstvo. My sme teda nezvíťazili, len sme sa šmykli po klzkej rizni, na nedostatkovom tovare, akým mohla byť aj šupka od banánov. Aj preto sme európsky banánový štát. Bez akéhokoľvek duchovného zdvihu, lebo stále hrbíme chrbty, pred bezduchým a neperspektívne patologickým dirigizmom z EÚ.
Ak sa budeme takto správať aj naďalej k svojej kultúrnej podstate, sme jednoznačne určení na odpis. Veď už teraz nám vo vlastnom štáte pomaly nepatrí takmer nič. Neúprosne, ale isto, ani len tá zem, kde ležia kosti našich predkov. Takto cudzo a ľahostajne ju aj obrábame. Zničili sme si družstvá, zrodené síce aj z utrpenia, ale tie sa napokon postarali o efektivitu roľníckej práce, viac ako súčasní farmári, balansujúci na pokraji prežívania. Už sa nevieme starať o zem. A ona, postupne a vonkoncom nie náhodne, začína nás vyvrhovať... Stávame sa teda tým, čím v skutočnosti svojimi činmi sme, teda vyvrheľmi! Môžeme si predstierať, že každoročné záplavy a zosuvy zeme spôsobujú celkové klimatické zmeny počasia, ale nevymaníme sa nikdy z vlastnej ľahostajnosti voči krajine, ktorá je pôdohospodársky, melioračne nekultivovaná a vyzerá navonok tak ako naše kultúrne, presnejšie nekultúrne vnútro. Idiotská politika svojím idiotským rozhodnutím zničila celé výnosné plochy dobre udržiavanej pôdy a doteraz sa touto zmenou pýši. Bolo by zaujímavé vidieť koľko reštituentov obrába navrátenú pôdu a ako na nej gazduje. Lebo to mala byť rozumná a základná podmienka reštitúcií v pôdohospodárstve. Aj preto preklínanie ľudí na vidieku za zdevastovanú pôdu padá na hlavy hlupákov v politike. Vďační im budú iba Dáni a Holanďania a naši novodobí bíreši, ktorí sa budú hrbiť na Slovensku pred cudzími pánmi. Z dobre platených družstevníkov s primeranou kvalifikáciou stávajú sa paholci.
A zaiste sa to netýka len poľnohospodárstva, teda agrikultúry. Lenže ona je akosi neprehliadnuteľná. Lebo je aj najviac viditeľná. Práve preto, lebo začína byť takmer neviditeľná. Jej prítomnosť v našich obchodných reťazcoch pripomína špiritistickú seansu, keď každý z prítomných verí, že nejakí duchovia v miestnosti sú, ale nikto ich nevidí.
V umeleckej kultúre je to zasa opačne. Každoročne sa vydá pomerne slušné množstvo kníh, niektoré sú aj úspešné, ale ani mučením by sme sa nedozvedeli, či je to naozaj literatúra. Či sú to aspoň texty schopné človeka kultivovať. Pritom tu istá herečka rumádzgala na revolučnej tribúne nad svojou zdevastovanou dušou. Keď ju teraz v najrozličnejších polohách vidím na javisku, pripúšťam, že má naozaj zdevastovanú dušu, azda už aj všetko ostatné. Ale prečo sa teda tak intenzívne podieľa na rozosievaní devastácie duší prítomných divákov? Možno sa len cíti veľmi osamelá, chce, aby sa k jej devastácii pripojilo čo najviac duší. Asi bude naozaj úspešná a vari aj je. Systém funguje. Pod obrovským masmediálnym tlakom, v tej maxi práčke na vymývanie mozgov, perie sa nepretržito. Začína byť veľmi neisté, či človek vôbec ešte nejakú dušu má... A ak náhodou áno, či to nie je iba tá pod naším zadkom, na kolese bicykla, keď cez víkendy utekáme pred ľudskou spoločnosťou do zdevastovanej prírody.
Ale my v skutočnosti utekáme pred sebou. A od seba. Lebo k sebe sa dá len približovať, ak sme vnútorne konzistentní, s bohatými obsahmi vonkajšieho a zvnútorneného bytia vlastnej kultúry. Materiálnej i duchovnej. Toto bohatstvo je však samo podmienené historickým vedomím, mentálnou skúsenosťou celých generácií. Nevzniká automaticky, osvojením si surogátov rozličných kultúrnych paberkov, ktoré nám, ako zrebnaté kaleráby, vtláčajú do hláv najmä elektronické médiá. Pritom naše hĺbkové vedomie, založené na podstatných pilieroch našej autochtónnej kultúry, nás reže, možno aj bolí, keď sa lámeme a vytvárame zo seba rezonančnú dosku nezmyslov, a potom tomu všetkému hovoríme súčasná kultúra. A v nej rovnako súčasný človek. Vykorenený, zhlúpnutý, karikatúra samého seba. A britva oka kultúry nás obkrajuje po kúskoch do tmy zabúdania, lebo zdá sa, že siahame odrazu na všetkých sedem apokalyptických pečatí. Nik nás k takémuto činu nenúti, nútime sa sami. Chýba nám pud sebazáchovy, ktorý nás previedol dejinami. Chýba nám britva oka kultúry, ktorá by rezala presné zrkadlá nášho aktuálneho bytia. Teda, chýba nám jasná sebareflexia... Alebo ju len stále odkladáme, aby sme nezbadali, že čím ďalej tým viac živoríme, ale či aj žijeme, začína byť veľmi otázne.
Autor: JÁN TUŽINSKÝ
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |