Už v súvislosti s recenzovaním knihy Damiána Kováča Psychológiou k metanoi (Veda, Bratislava 2007) som zdôraznil niekoľko podstatných skutočností, ktorým sa nemožno vyhnúť ani pri reflektovaní jeho najnovšej publikácie UMNE STARNÚŤ (Veda, 2013). V diele rozvíja poznatky, ktoré prezentoval v štúdii Ako (múdro) prežívať starnutie? (tá tvorí súčasť kolektívnej monografie Múdrosť v kontexte osobnosti; Ústav experimentálnej psychológie, Bratislava 2011).
   Ambíciou mimoriadne erudovaného odborníka je tentoraz sprístupniť svoje dlhoročné profesionálne a životné skúsenosti širšiemu okruhu vnímavých čitateľov – najmä tým, ktorí predstavujú prirodzené mienkotvorné autority v okruhoch vlastného pôsobenia; ale aj všetkým vzdelaným ľuďom, ktorých vek prirodzene posunul do obdobia, keď sú konfrontovaní s procesmi charakteristickými pre posledné štádium relatívne krátkeho individuálneho pobytu ľudských bytostí na Zemi.
   Prof. PhDr. Damián Kováč, DrSc., symbolizuje i fakticky stelesňuje vývoj experimentálnej psychológie na Slovensku a jej postupné organické včleňovanie do kontinentálnych i globálnych trendov čoraz dôležitejšej vedeckej disciplíny, ktorá neodmysliteľne korešponduje s celou škálou výskumu človeka – aj z hľadísk biológie, sociológie, etiky a podobne. Cieľ svojho bádateľského úsilia, ktorým už pred desaťročiami získal nesporné medzinárodné uznanie, vidí v projekcii nadobudnutých poznatkov do racionálneho modelovania správania sa konkrétnych jednotlivcov i celej spoločnosti.
   Nielen s prihliadnutím na svoj fyzický vek a aktuálny demografický vývoj populácie – predovšetkým v našom civilizačnom a kultúrnom kontexte – pochopiteľne akcentuje otázku kvality finálnej etapy ľudského života.
   Musím sa (ne)skromne priznať, že ma (príjemne) šokovalo, keď som medzi citáciami z vyjadrení najvýznamnejších osobností ľudstva – počnúc najznámejšími antickými mysliteľmi až po kľúčových vedcov 20. storočia – našiel moju báseň Mame (aj so sprievodnou poznámkou o mojom vtedajšom veku – 16 rokov).
   Nechcem byť nemiestne egocentrický, ale sotva môžem neuviesť svoje lyrické posolstvo z roku 1972: „Tak si to teda zvládla. / Štyri deti a jeden život (krutý sen). / Môj bozk je dlhý, / a predsa mučivo krátky, / trýznivo nevďačný. // So zovretým hrdlom ťa prosím: / odpusť. / Odpusť mi krádeže svetla z tvojich očí, / krvi z tvojich ciev. // V duši ti staviam oltár / a farbičkami detstva kreslím nebesá. / Ó, moja bohyňa / na podstavci kŕčových žíl.“
   Ako básnika ma v najvnútornejších zakutiach neopúšťa pocit večného dieťaťa – nielen svojich rodičov, ktorých už niet, ale všetkých predkov, o ktorých viem, i tých, ktorých mená si dávno pamätajú len matričné záznamy. Pri pohľade na dve generácie vlastných potomkov si však chtiac-nechtiac uvedomujem, že z konta vlastnej staroby už rýchlo a nezadržateľne míňam prvú dekádu, pričom nikto z nás nepozná rozsah chvíľ, ktoré sú nám darované na pozemskú púť. Zmyslom najnovšej knihy Damiána Kováča – i jeho systematického výskumného úsilia – je odovzdať poznanie hodnoty každého okamihu ľudského života. Tak sa v duchu jeho výzvy prelaďme sa stanicu, ktorá vysiela možno najkrajšie harmónie vzťahov medzi blízkymi i vzdialenými bytosťami v mrazivom tichu vesmíru.



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)