Ak naozaj všetko, čo existuje, charakterizuje vznik, vývoj a zánik, dozaista sa to vzťahuje aj na literatúru, čo je – mimochodom – dnes už čoraz nejasnejší pojem. (Samo)vražedné sklony, vedúce k takej či onakej záhube, som dosiaľ badal vo viacerých ohrozeniach, ku ktorým však v mojom zornom poli z nečakanej strany pribudol ďalší a skutočne neodvratný faktor definitívnej expirácie knižnej kultúry.
   Zrejme sa patrí aspoň telegraficky zmieniť o doterajších a pretrvávajúcich kľúčových nebezpečenstvách písomníctva.
   V globálnych rozmeroch ide predovšetkým o nasledujúce neblahé trendy:
   Po prvé – chorobná túžba autorov (grafomanov) rozmnožovať a vŕšiť slovné spojenia bez ohľadu na akékoľvek kritériá, vrátane elementárnej zrozumiteľnosti.
   Po druhé – alarmujúce rozširovanie prvotnej i druhotnej negramotnosti nielen v krajinách tretieho sveta, ale aj vo výstavných štátoch súčasnej civilizácie.
   Po tretie – zjavná presila konkurenčných, najmä audiovizuálnych prostriedkov masovej komunikácie.
   Po štvrté – nahrádzanie hodnotnej umeleckej spisby polygraficky exkluzívnou, ale literárne marginálnou produkciou na úrovni hračiek a povrchných atrakcií pre dospelých.
   V lokálnych – slovenských – podmienkach k reálnym rizikám patrí už vyše dvadsať rokov ostentatívny pokles rešpektu k próze, poézii i dráme, osobitne domácej proveniencie, a to aj zo strany ľudí, ktorí svoju spoločenskú, tvorivú, diplomatickú či politickú kariéru založili práve na literatúre alebo aspoň na jej umelecko-kritickej periférii.
   Priznám sa, že nepatrím k tým, ktorí s obavami vnímajú čoraz zreteľnejší presun literárnych diel z kníh na nové technické médiá, pretože ide o prirodzený proces, ktorý vedie od papyrusov a zvitkov cez ručne prepisované bachanty, tlačiarenské stroje až po súčasné počítačové zariadenia a akékoľvek budúce nosiče.
   Momentálne sa mi však javí ako najvážnejšia ničiteľka literárnej komunikácie stará známa a sústavne sa opakujúca kríza kapitalizmu z nadvýroby. Len na našom malom Slovensku sa jedna z úspešných distribučných spoločností chváli tým, že ponúka 150 000 knižných titulov. V akých číslach sa musia pohybovať podstatne väčšie krajiny a skutočné veľmoci? Zostaňme na vlastnom nepatrnom území a použime všeobecne prístupné znalosti priemerne vzdelaného človeka.
   Vieme, že niet štandardného čitateľa, pretože sú ľudia, ktorí nečítajú vôbec, ktorí sa venujú literatúre sporadicky a ktorí knihy priam hltajú. Tak spolu chvíľu rátajme. Keby záujemca prelúskal 15 000 kníh, tak by to bolo 10 % z uvedenej ponuky; keby sa prehrýzol cez 1500, tak by to predstavovalo 1 percento. Ale poďme na to z opačného konca – keby absorboval 15 literárnych diel ročne, tak by aktuálnu ponuku zvládol za 10 000 (slovom desaťtisíc) rokov. A produkcia (na takých alebo onakých nosičoch) by sa ďalej zväčšovala.
   Áno, je to už dnes vopred prehraný zápas. A podaktorí experti o sebe trúfalo vyhlasujú, že poznajú všetko od Homéra po Heviera, pričom vynášajú kategorické rozsudky o dielach, ktoré v živote ani nedržali v ruke. V súčasnom štádiu (samo)vraždenia literatúry ťažko odhadnúť, či sa niekedy dočkáme jej znovuzrodenia. Spoliehať sa na zázraky v čase marketingových trikov je pravdepodobne veľmi problematické.



Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
(c) 2001-2014 Obrys-Kmen   (ISSN 1210-1494)