KAREL HOLUB
Cesta k úspěchu
Čím silnější pařát, větší zobák,
průbojnější elán -
tím méně můžeš být vzdělán.
Sitcom
Omáčka slov, bez děje,
nahrazuje ideje.
Lidem ale brzy
začíná být jasno:
omáčky se nenajíš,
chybí-li v ní maso!
Výběrové řízení
Dobře to dopadne,
žádné strachy!
Vyhrají
zase prachy.
Nad novým globusem
Tolik vod!
Tolik zelených ploch!
Tolik nepoznaných zemí, měst,
památek, rovnoběžek a poledníků.
A tolik gaunerů a násilníků!
MILAN RÚFUS
Takzvaná verejnosť
Tí hluční, ktorí za nič nemôžu.
Nemôžu nič vo svojej bezmoci.
Trávička dejín, nimi dupaná,
chuchvalce hnevu vrhá do nocí.
Ráno sa začne nový pochod račí:
"dosť bolo zlého!..." Tráva nebohá
chcela by vedieť, koho sú títo hráči
a či k nej budú dobrí, preboha.
Však práve to jej nikto nezjaví.
Klusajú po nej jazdci bez hlavy
a starý hlad sa novým ukája.
Sloboda, voľba, slová do hája...
Jej údel na ňu počká za rohom -
trávičku dejín, samu pred Bohom.
Kniha žalmov
Čo je v tom sily.
Biedy, slávy.
A poníženia pod mečom.
Poľaví osud, nepoľaví
pri takom víchre človečom?
Pri toľkej pokore i zvôli?
A rozsvieti sa v bremene
človeku - ak tam, kde to bolí,
vyvolá Boha po mene,
A prečo táto tmavá studňa
odvtedy vábi básnika?
Záhadná, ale nezáludná.
To vyšla z nej tá hviezda bludná
s dievčenským menom Lyrika.
Z čoho je báseň
Vy uměla jste umět neuměti
František Halas
Čo všetko básnik potrebuje vedieť
a koľko stále musí nepoznať
na jednu báseň?
Báseň - ručičku,
ktorá sa chveje medzi tajomstvom
a jeho zjavením.
Kam musí na výzvedy
skôr, než ju povie
staronovej lutne?
Kedy by menej bolo viac.
A kedy
to viac je nevyhnutné.
Song o európskej kultúre
Bývala ako mocný zvon.
Snáď stihla počuť Boha.
Dnes to už nestíha.
Tá rozumovo strohá,
ten samorodný tvar,
za ktorým chýba Tvár,
vidiace živé oko.
Aj, s čím by ešte mohla žiť,
žije tak na divoko.
Vyhnaná z helénskej,
už zabudnutej vlasti
úbytkom ducha.
Za jeho neúčasti
dejú sa deje - protuberancie,
šum pompézneho stroja.
A čas hneď všetko zarovná.
Balíš si veci, čarovná.
Odchádzaš, mocná moja.
Báseň a podvečerné svitanie
Už si ju,
ako jedľu vianočnú,
neovešiavaš ozdobami.
Pri holom strome odbavuješ
nad sily štedrú večeru.
Dýchaš ten číry strom
a konečne vieš.
Vieš veru, aká je jeho vôňa.
A že niet na ňu slov,
poslušne schádzaš z koňa
a ideš na vlastných.
Vediaci svoje o básni.
Aká že vie byť pyšná,
ako sa protiví pokore.
A tak, sám nahý v ňom,
dýchaš ten holý strom.
A slnko červené,
tam hore,
tisíce storočí rovnako,
zas visí v korune oblakov
jak veľká zrelá višňa.
Metamorfózy
Naďalej stoja,
plece popri pleci,
tie každodenné mlčanlivé veci,
o ktorých viem už,
že ma prežijú.
A hoci ma len sprevádzali bytím,
v dotyku s nimi čudný ostych cítim.
Akoby som bral do rúk Bibliu.
Chystá sa premena.
Aj slnko noci vie to,
keď lune svieti na poslednú štvrť.
Niet všedných vecí.
Každá sa stane svätou,
ak sa jej, čo len z diaľky,
dotkne smrť.
Husle
B. Warchalovi
Tak asi zunia anjelom ich krídla.
A je v tom zvuku všetko.
Život, smrť,
láska i krutosť,
i sekera i zvony.
Ale, že idú stamodtiaľ,
kde duch má svoje sídla -
tak nehou plakať vedia iba ony.
Mal rád ten mäkký hlas.
Verne a náruživo.
Bol jeho mesiáš
a darúval mu život.
Všetko raz zanemie.
No sladká bolesť huslí
aj v púzdre stále znie.
Ako znie more v mušli.
Stará pohľadnica Jánovi Skácelovi
I posielam ti z tichých brehov,
chlapecky, loďku po prúde.
Nájde si ťa v ňom, vezme z neho,
opráši chvíľku, "pobude".
Potom ťa vráti cestám zeme
a básni, čo máš v osude.
Že ešte sme a že sa vieme,
pošli mi loďku po prúde.
P. S.
Už je to, Jene, jenom sen.
Už nepošleš, už nepošlem.
Chýbaš mi veľmi.
Kto chýba živým, žije.
Ale sú - vdovské slzy poézie.
Bez názvu
Občasná úzkosť
zo šera Božej diele
melancholicky tónuje
podvečerný smútok.
A že je bytie naozaj
nezopakovateľné,
všetkému živému je nevyhnutne ľúto
pred cestou z neho.
Len čas je stále ako dieťa svieži.
Poskakuje a beží, beží, beží.
Púšťa si loďky prúdiacou živou krvou.
A posledná z tých lodičiek
sa zrazu stane prvou.
A to je všetko, čo je isté.
A že, čo bolo,
vo svojom čírom bytí
bolo presné
a stvoriteľsky čisté.
PAVOL JANÍK
Osamelý blesk
Miroslavovi Válkovi na cestu
Tak už si vzlietol
k svojim hviezdam
smrti zahryznutý do horiacich vlasov.
Noc dlhá ako limuzína
nám pláva oproti.
Zomreli vo mne
predminulé luny,
zhasli sa ruže,
rozkvitol čierny atrament.
Na západe svitá
vševidiaci laser
a vševediaci heroín.
Do záhrady duše prší krv.
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |