Logo Obrys-Kmen

 Číslo 18
Příloha internetového Obrysu - Kmene
1. prosince 2005 


J. Tuzinsky

SVRČEK
Ján Tužinský

   Krvavý chrbát slnka žiaril nad korunou dunajskej hrádze ako žeravá podkova a pomaly klesal za ňu. Lužný les už tienilo riedke šero jesenného večera. Hugo z diaľky počul pleskot rabujúcich boleňov. Driapali na franforce tichú hladinu rieky za hrádzou a hlušili svižnými chvostami, len tak, z čírej radosti, kŕdle malých rybiek. Inokedy by ho bolenia rabovačka zlákala na ryby. Zašil by sa niekde na brehu prívodového kanála a šľahal by lenivú rieku po chrbte strieborným blyskáčom. Až do chvíle, kým by ju nevykúpil zo zovretia tmy mesačný svit.
   Ale Hugovi sa po chladnom jesennom dni zažiadala človečina. Ľudské teplo. Slová, zavše teplejšie ako oheň z kozuba. Zažiaria v samote Dedinského ostrova ako plameň. Rozprúdia krv viac ako slivovica, čo vypije osamelo v chate, aby v sebe zahlušil krutý praskot konárov v korunách starých topoľov a vŕb.
   Preto spolu so zapadajúcim slnkom vychádza z chaty, prejde prikrčený hustou klenbou starých jabloní v sade a zaborí baganče do opadaného lístia agátov a topoľov na jedinej poľnej ceste Dedinského ostrova. Vtedy ho už objíma škoricové šero. Nad hlavou mu zaškrieka osamelo hradujúci bažant. A slnečná podkova zanecháva posledné kvapky krvi za korunou hrádze. Hugo chce vykročiť k Čertovi, ale z lístia sa vynorí akási haluz a ovíja sa mu okolo nohy. Chvíľu nechápavo hľadí na čiernu baganču. Potom si uvedomí, že je to had. Veľká užovka stromová. Ovinie mu prstencami lesklého tela lýtko. Huga preskočí smrtka. Ale prihne sa a zovrie hada za hlavičkou dlaňou. V šere zasvieti plamienok rozčesnutého jazyka. Zovretie na nohe povoľuje a Hugo po chvíli púšťa užovku do blízkeho lapoša. Teší sa, že bude mať Čertovi, čo povedať.
Svoboda 1    „Pomýlila si tvoju nohu s konárom,“ škerí sa Čert, keď už obaja sedia vo vykúrenom malom domci. „Ukladajú sa pod lístie. Toho roku zavčasu. Bude tuhá zima.“
   „Vždy sa ukladajú pod lístie,“ namietne Hugo.
   „Aj to je pravda,“ súhlasí Čert. „Raz je zima tuhá, inokedy je tuhá len pálenka! Kto sa má v tom vyznať? Odkedy postavili priehradu, nedá sa spoľahnúť na nič.“
   „Azda len na priehradu,“ usmeje sa Hugo. A smeje sa aj Čert. Vyceruje naňho žlté zuby. Trochu sa podobajú kukuričným zrnám. Čert ich práve mrví z klasov do smaltovanej misky. Ráno sa zrejme chystá na kapry. Ale kde, na to by sa Hugo zbytočne pýtal. Čert je rybár samotár. Kam chodí, vie iba pes Csibés, ležiaci oproti obom chlapom na stole. Oddane hľadí na Čerta a vrtí chvostom. Leží na stole už dva týždne, lebo celé brucho mu rozpáral diviak a Čert mu opäť všetko pozošíval rybárskou ihlou a vlascom, aby ako tak držal po hromade. Zdá sa, že Csibés vydrží všetko, skoro toľko ako Čert.
   „Vidí kukuricu, myslí si, že ho vezmem na ryby.“ Všimne si Čert psíka. „Ale nebude z toho nič. Ešte sa musí vylízať...“
   Csibés zakňučí.
   „Ešte bude z Ďura vojak!“ usmieva sa šťastne. „Len keby sa nepustil vždy do všetkého. Je horší ako ja, keď ide do tuhého. Nešanuje sa. Len pozri,“ ukazuje na psa. „Už ani nezbadáš, kde som ho zošil.“
   Naozaj v slabom svetle žiarovky toho veľa nevidieť. A Hugo ani nechce Čertovi brať nádej, ktorá je už očividná. Csibés je už zasa chlapík, ale Čert vie, čo môže, čo nie.
Svoboda 2    „Mohol by som ísť s tebou,“ ponúkol sa Hugo na rannú rybačku.
   „Dobre vieš, že na ryby má chodiť každý sám. Na rybách nemôžeš byť s nikým, len s rybami alebo s riekou. Dunaj je kamarát. Tí ostatní len v Hulám čárde. Pochop to raz a navždy. Inak nikdy nič poriadne nechytíš.“
   K tomu sa nedalo nič dodať. Hugo to už neraz počul, ale vždy sa snažil, akoby Čert mohol zabudnúť, čo raz povedal.
   „Viem, len som skúšal!“
   „Neskúšaj,“ ukázal Hugovi riadok kukuričných zrniek v pootvorených ústach.
   „Vždy treba aspoň skúšať,“ povedal neisto a placho sa pozrel na Čerta.
   „Zapnem radšej televízor,“ mávol nad všetkým rukou Čert. „Inak sa zbytočne pohádame.“
   Práve zabíjali Bredlyho.
   „Furt to dávajú. A keď nezabíjajú jeho, zabijú niekoho iného. Tí Američania ani nevedia, kedy má byť zabíjačka!“ smeje sa Čert. U nás najlepšie v zime. Aby prasa vychladlo. Mäso tuhne pomaly. Nič mi nehovor, Hugo. Američania zabíjajú furt! Pre tých nie je zabíjačka nijaký sviatok. Len nech tečie krv. My vieme zabíjať, keď treba. Ale to musí byť sviatok. A pasia! U nás ľudia poľujú na zver, v Amerike tuším na ľudí!“ povŕtal si malíčkom v uchu a utrel si ho do montérok. Trochu pohrkal kukuricou v smaltovanej miske, nalial do nej vodu a naširoko sa usmial. „Teraz treba kukuricu poriadne uvariť a zajtra uvidíš tie kapry.
   Keď postavil misku na rozhorúčenú platňu sporáka, pozrel sa vážne na Huga. „Vieš, čo ma na Američanoch najviac jeduje?“
   Hugo pokrčil ramenami.
   „Štve ma ich kukurica. Oklamali ňou aj našich kaprov. Šľak ma ide z toho trafiť.“ Mávol nad všetkým rukou. „Prepnem na nejakú inú stanicu, ale všetko je to na jedno kopyto. Keby som zapol žehličku, na jej rozpálenej ploche by nejakí Američania určite niekoho zabíjali, alebo by sa ho aspoň chystali zabíjať.“
   „Prečo to pozeráš?“ spýtal sa Hugo.
   „A čo mám pozerať?“ prevrátil Čert očné bielka.
   „Nemusíš predsa pozerať nič. Nestačí ti západ slnka alebo nočná obloha?“
   „Tebe tuším preskočilo, Hugo!“ pozrel naňho Čert naklonený nad televízor. Prstami čiernymi ako smola, pokúšal sa naladiť nejakú inú stanicu. „Horko-ťažko som vymenil tento televízor za štyridsať pleskáčov, a teraz sa mám pozerať na oblohu? Alebo len tak do tmy pred domom?“
   „A predtým si čo robil?“ zastavil ho Hugo.
   „Pozeral som sa na nočnú oblohu alebo do tmy pred domom,“ zaškeril sa Čert. „Lenže teraz mám televízor a chcem sa dozvedieť niečo o svete.“
Obzor    „Ale veď si sa dozvedel,“ namietol Hugo.
   „Svet nemôžu byť len Američania a ich vojny, Hugo!“
   „Ale veď ani Američania nie sú iba vojny a zabijaci!“
   „Tak prečo ukazujú a hovoria stále to isté?“ pozrel na Huga vážne.
   „To možno len ty tak vidíš!“
   „Vidím, čo vidím. Ešte nie som celkom slepý,“ odvrátil sa Čert k televíznej obrazovke. „Ladím, ladím, a čo naladím? Alebo vojna alebo bin-Ladín!“ rehoce sa, až mu po tvári stekajú slzy. „Ty, Hugo, si múdry muž. Ale si aj dosť hlúpy, lebo vidíš len to, čo ťa naučili. Alebo, čo si sa naučil. Ja vidím, čo vidím. Možno to má byť práve tak. Koľko ladím, toľko ladím, ale neviem si vyladiť poriadneho človeka. To je podľa teba v poriadku?“
   „Neviem, prečo ťa to rozrušuje, veď zajtra ideš na ryby. Varíš kukuricu, zaboha človek z teba slovka nedostane, keď ide o ryby a zrazu ti vošli do hlavy Američania. Povedz mi radšej niečo o rybách!“ lámal ho Hugo.
   „Nezahováraj,“ sústreďoval sa Čert na ladenie. „Ryby budú tam, kde boli včera, predvčerom, možno aj pred rokom. S rybami si ja rozumiem. Vyrastal som s nimi. Ale ako mám rozumieť Američanom? To mi povedz, Hugo. A potom ťa možno zoberiem so sebou.“
   Csibés sa natiahol po celej dĺžke na tvrdú dubovú dosku stola. K nízkej povale vystrel predné a zadné labky. Na riedko obrastenom brušku, v žltom svetle žiarovky, zasvietila červená jazva, prerušovaná hrubými stehami rybárskej ihly. Vyceril zuby a usmial sa na oboch mužov. Televízna obrazovka snežila a Čert ešte stále trpezlivo hľadal svoj vytúžený kanál.
   „Chcel som sa s tebou rozprávať,“ zahundral Hugo. „Nie pozerať televíziu. To môžem celý týždeň doma.“
   „Ale ja celý týždeň driem ako kôň. A na televíziu sa chcem pozerať akurát teraz. Každý od boha deň, prídem z lesa a zvalím sa do postele. Ty si jakživ nebol taký ustatý, aby si to pochopil. Ja chcem vidieť svet!“ takmer kričal.
   Csibés zahrabal prednými labkami do prázdneho priestoru nad sebou. Dokonca nadvihol hlavičku a začudovane sa pozrel na Huga. Nemohol pripustiť, aby zdrojom nedorozumenia oboch chlapov bol Čert. Ale Hugo sedel pokojne, ani sa nepohol. A tak Csibés zneistel. Zavrčal smerom k povale, aby sa ani jedného z chlapov nedotkol, a privrel múdre žlté oči.
Hradby    „Čert,“ stíšil Hugo hlas, aby opäť nevyrušil Csibésa. „Svet je predsa všade. Aj ty si svet!“
   „Ja?“ zasvietili pred zasneženou obrazovkou bielka Čertových očí. „Ale ja?“
   „Ty!“ potvrdil Hugo.
   „A čo si potom ty?“ podišiel k stolu a sadol si vedľa Huga.
   „Ja som tiež svet!“
   „A on?“ ukázal na Csibésa.
   „Myslím, že aj on!“ trochu zneistel Hugo.
   „Vieš, alebo myslíš?“ pozrel mu Čert do očí.
   „Myslím,“ odvetil Hugo.
   „Teda nevieš!?“
   „Nie, neviem!“
   „Aby ťa čert vzal!“ vykríkol Čert. „Čo vieš, keď skoro nič nevieš?“
   „Skoro nič,“ smial sa Hugo. „Ale v jednom som si istý: každá živá bytosť je svet.“
   „Z teba, Hugo, by sa jeden načisto zbláznil.“
   „Chceš, aby som ti klamal?“
   „Len sa opováž!“ škeril sa Čert. „Radšej nehovor pravdu. Aspoň si budem môcť namýšľať, aký si prefíkaný.“
   Hugo zosmutnel. Poznal Čerta. Môže sa zaťať, a nepovie už ani slovo. Keď s niekým nesúhlasil, vždy hovoril o pravde. Ale teraz sa Hugo mýlil. Čert mal očividne zhovorčivý večer.
   „Cez pravdu sa najistejšie klame, Hugo.“ Vyslovil gnómickú vetu a pohládzal Csibésa po brušku. Pes od rozkoše ticho skučal a olizoval Čertovi zápästie. Vystrel ruku k zasneženej obrazovke a doložil: „Toto je najpravdivejšia chvíľa, akú môžeš pri televíznej obrazovke zažiť.“
   „Ale prečo sa teda na televíziu pozeráš, keď ničomu neveríš?“ hodil Hugo do Čertovho chrbta otázku, keď sa už opäť skláňal nad zasneženou obrazovkou.
   „Aby som sa nasral!“ zarehotal sa Čert a ladil ďalej.
   „Ale prečo?“ čudoval sa Hugo.
   Čert nepúšťal z hrubých popraskaných prstov ladiaci kolík. Stále ním pomaličky krútil. Na chvíľu sa však otočil, pozrel sa začudovane na Huga a nechápavo zakýval hlavou. „Prečo?“ prehodil si na jazyku otázku akoby ju chcel vzápätí vypľuvať. „Prečo?“ prudko potočil kolíkom a vytiahol ho z ladiča. „Preto, Hugo, lebo sa mi protiví chodiť po svete ako krotká ovca. Jeduje ma to! Keď ma niekto dobre naserie, aspoň viem, odkiaľ pokiaľ! My sme tu taký zabudnutý kút sveta. Ale vždy, aj keď pomaly, k nám prišlo napokon všetko.“
   Hugo sa nechtiac usmial. Nemyslel to zle, ale Čert sa nahneval. Zjavne pochopil Hugov úsmev ako výsmech.
   „Sa smeješ,“ zasyčal ako užovka, keď ju stisol za hlavičkou. „Ale vždy k nám všetko prišlo.“
Hráz    „Nesmial som sa,“ namietal Hugo.
   „Dobre, nesmial si sa. Asi nie náročky!“
   „Len som sa usmial.“
   „Dobre,“ usmial sa Čert a za ním na obrazovke sa zatiaľ ešte bez zvuku objavili bizarné obrázky. Ani jeden z mužov ich však zatiaľ nevzal na vedomie. „Nemusel si sa smiať, ale mňa to vždy pri takom úsmeve zabolí.“
   „A čo ťa zabolí?“
   „Všetko. Celý svet!“
   „Tu? Na Dedinskom ostrove?!“ Hugo by si najradšej zahryzol do jazyka. Vedel, že vyslovil takmer samovražednú otázku. Ako rád by bol svoje slová vzal späť. Ale už bolo neskoro. Otázka visela vo vzduchu, akoby ju niekto priklincoval na hradu. Odrážala sa v Csibésových žltých očiach. Zamŕzala v Čertových bielkach. Napĺňala do prasknutia všetky decilitre vzduchu v miestnosti, kde sa ako tak vmestili tri živé bytosti, sporák a televízor s váľandou. Hugo nemal kam uhnúť pred naliehavosťou Čertovho pohľadu. Mohol čakať aj jeho fyzický útok. Ale toho by sa ani neobával.
   „Ako si mohol?“ vyleteli z Čertových úst slová ako zranené vtáčatá. „Mal by si už o nás vedieť viac. Neprišiel si sem ani včera, ani predvčerom. Ale stále ešte nie si tu dosť. Vkročil si na ostrov len jednou nohou. Prídeš a odídeš, kedy chceš. My sme tu stále. Odjakživa! A ja sa odtiaľto ani nemienim pohnúť. Kde by som šiel? Ani nemusím. Všetko príde sem ako veľká voda z Dunaja. Keď príde čas, bude tu. Aj voda, aj špina, čo donesie so sebou.“
   „Nechcel som sa ťa dotknúť,“ hľadal Hugo zmierlivé slová. „Vieš, ako to tu mám všetko rád.“
   „Áno, viem. Ale ja tu žijem! So všetkým, čo máš i nemáš rád!“ povedal Čert už miernejšie. Asi chcel ešte niečo doložiť, ale s náhlym zaujatím sa sústredil na televíznu obrazovku. Hogo aj bez sprievodného komentára pochopil, že práve dávajú akýsi dokument o Ufonoch. Čert horúčkovito vsunul ladiaci kolík do televízora a jemným otočením doladil obraz aj zvuk na prijateľnú úroveň. Prisunul si stoličku k Csibésovi, a zatiaľ čo sa mu prehrabával prstami pravej ruky v hrdzavej srsti, upieral oči na obrazovku.
   Hugovi náhle pripomínal dychtivého chalana. Priam sa očami vpíjal do televízneho monitoru. Svet okolo neho prestal existovať, hoci komentár bol v celku nielen primeraný téme, ale Hugovi sa javil ako neobvykle vecný. Film prinášal výpovede očitých svedkov z oblasti americkej Zóny 51, kde pozorovatelia zaznamenali zvýšený počet neidentifikovateľných telies. Potom ešte ukázali zopár nákresov postavičiek, pripomínajúcich práce postmoderných maliarov, balansujúcich medzi naivitou a nezvládnutou remeselnou zručnosťou. Komentár sa skončil bez akéhokoľvek záveru, ale s prísľubom pokračovania na budúce.
   „Ale kedy?“ zúfalo odtrhol Čert oči od obrazovky a s nádejou ich uprel na Huga.
   „Neviem,“ odvetil s čudným pocitom viny.
   „Lenže ja to potrebujem vedieť!“
   „Prosím ťa, také...“ Hugo už mal na jazyku nezmysly, ale uvidel v Čertových očiach odzbrojujúcu bezradnosť. „Také veci sa predsa dajú zistiť.“
Dalešice    „Ale ako?“
   „Pozrieme si program a uvidíme!“
   „Ale ja nemám program,“ vzdychol Čert.
   „Pozri, ja nemám ani televízor, ale vidí sa mi, že to nejako prežijem.“
   „A program, program máš?“
   „Dobre vieš, že v každých novinách je program!“
   „To sa mi uľavilo, Hugo! Ty si poklad! Pôjdem s tebou a dáš mi noviny.“
   „Nemôžem ti dať noviny, Čert.“
   „Prečo by si mi nemohol dať noviny, Hugo?“
   „Podkuroval som s nimi, rozumieš?“
   „S dnešnými novinami?“
   „S dnešnými...“
   „Čo si zošalel? Kde si to videl, aby človek podkuroval s dnešnými novinami?“
   „Iné som nemal. Prečítal som ich a podkúril som s nimi. Načo by mi už boli?“
   „Mohol si mi ich nechať. Ja som dnešné noviny nečítal, Hugo.“
   „Nabudúce ti ich nechám.“
   „Lenže ja ich potrebujem dnes!“
   „Ale už som s nimi podkúril!“
   „Bože! Ja zasa neuvidím, čo chcem vidieť!“ buchol Čert zovretou päsťou po stole. Csibés sa neuveriteľne rýchlo postavil na všetky štyri, otriasol sa a zaplieskal ušami. Otriasal sa, akoby naňho niekto vylial vedro vody.
   „Čert, ty predsa nepotrebuješ dnešné noviny, ani dnešný program!“
   Chvíľu klipkal očami pod ostrým svetlom netienenej žiarovky a jeho tvár sa rozjasňovala. Csibés vycítil jeho meniacu sa náladu. Prv, než zmäkli črty Čertovej tváre, dôverčivo si ľahol na chrbát.
   „Máš pravdu, Hugo. Potrebujem zajtrajšie noviny.“
   „Budeš ich mať!“
   „Ráno sa u teba zastavím,“ hladkal šťastného Csibésa. Neveril by si, čo všeličo sa tu deje. Ten film musím vidieť. Lebo niekedy ani neviem, či vidím, čo vidím.“
   „Ale kto to vie?“ pýtal sa Hugo sám seba, keď prehrabával uprostred noci pahrebu v kozube. Spod vrstvy hnedého popola vyletovali do komína žeravé iskry. Keď hodil do kozuba niekoľko rozštiepených polien agátového dreva, zapraskalo ako pod náporom silného vetra. Vyšľahol plameň a oblial mu tvár horúcim okrom. Vyšiel do tmy a priniesol ešte niekoľko polien. Ľahol si na rozostlaný gauč.
   „Musím to vidieť, aby som videl, či som videl, čo som videl!“ uspával ho mihotajúci oheň a Čertove slová. Jeho tichý šepot v tme, keď ho odprevádza k chate: „Nikomu okrem teba, Hugo, by som to nepovedal. Na tom filme niečo bolo. Keby si videl čo ja... Keby si to niekedy videl!“
   „Čo?“
Stožáry    „Videl som to všetko,“ šepkal Čert. „Aj tých mužíčkov... aj tie svetlá... A také zvuky. Hrôza pomyslieť! Csibésovi sa normálne ježila srsť. Ani zaspať som nemohol.
   „Mal si prísť ku mne,“ povedal Hugo.
   „Mal. Ale ty si tu nebol!“ a potom ešte tichšie akoby len sebe a šuštiacemu lístiu pod nohami dodal: „ Len my sme tu, čo sme tu, keď nás potrebujete, vy, čo občas prídete.“
   Hugo ležal na gauči a sledoval, ako plamene trhajú na zdrapy tmu okolo neho. Biele steny v tom mihote raz padali naňho, raz odskakovali od neho, až ho napokon premohol spánok. Ako zvyčajne prebudil sa až vtedy, keď z kozuba prestalo sálať teplo. Obvykle v akomsi polosne prihodil do pahreby niekoľko polien a spal ďalej. Niekedy ani nevedel, či bol v noci prikladať. Ale keď vyšľahli z kozuba plamene a chcel sa opäť schúliť pod paplón, čosi ho vyrušilo.
   „Niečo nesedí,“ zašepkal.
   Mal pocit, akoby v chate nebol sám. „Je tu niekto alebo niečo,“ pomyslel si a spomenul si na užovku, čo sa mu večer ovinula okolo nohy. A na pravom lýtku naozaj zacítil niečo chladné. Rýchlo odhodil zo seba paplón, ale po hadovi nebolo ani stopy.
   Vstal, zažal svetlo a pozorne prezrel celú chatu. Bola to vlastne iba jedna miestnosť s kozubom, malá kuchynka, chodba a kúpeľňa. Keď presnoril všetky kúty, odložil paplón a vankúš z váľandy a začal prezerať priestor pod epedami. Ale nikde nenašiel nič. Uložil teda všetko namiesto, zhasol svetlo a zahľadel sa do oživených plameňov v kozube. Napokon si ľahol a bezmyšlienkovito civel na protiľahlú vybielenú stenu miestnosti. Sledoval fľaky tieňa a svetla na bielom podklade. Takto obvykle najrýchlejšie zaspal. Ale teraz sa do poskakujúceho svetla a tieňov miešalo čosi rušivé. Neuvedomil si hneď čo, ale namiesto obvyklého upokojenia cítil akési napätie. Hugo sa posadil na váľande a pozrel sa na okno zastreté riedkou záclonou. Spoza nej vychádzalo akési zvláštne, studené svetlo. Prešiel do kuchynky, pritisol tvár k malému obloku a zahľadel sa do sadu. V prvej chvíli v ňom všetko stuhlo. Nad korunou hrádze prebleskovalo studené belasé svetlo. Oblievalo temné kmene starých jabloní a sliviek. Potom po korune hrádze prebehlo niekoľko postáv. V belasom svetle vyzerali ako vymodelované z čiernej hliny. Ale skôr ako si ich Hugo stihol poriadne prezrieť, stratili sa v belasom svetle za korunou hrádze. A s nimi náhle zmizlo aj svetlo. Z tmavého sadu skúpo vystupovali temné kmene jabloní a sliviek. Hugo si napokon nebol istý, či vôbec niečo videl.
   Na dúšok vypil pohár minerálky a ľahol si opäť na váľandu. „To všetko ten film a Čertove reči o Ufónoch!“ pomyslel si. „Keby som to niekomu povedal, vysmial by ma.“
   Privrel oči a pokúšal sa opäť zaspať. A vtedy sa ozval ten čudný zvuk. Pripomínal tón podobný počítaču, keď sa pripája do internetovej siete. Ale Hugo nemal na chate ani počítač, ani mobilný telefón. Nijaké zariadenie, ktoré by mohlo vysvetliť pôvod toho čudného zvuku. Nepripomínal však nič, čo poznal. „Možno ho vydáva horiace poleno,“ pomyslel si. „Niekedy sa v dreve vytvorí vzduchový kanálik a v ňom sa nahromadí plyn. Áno, to by mohlo byť ono.“ Snažil sa vec vysvetliť prirodzene. Ale keď sa zvuk ozval opäť, vyskočil z váľandy a zažal svetlo. V chate sa rozhostilo ticho. Drevo v kozube ticho praskalo. Ponaprával kliešťami žeravé polienka, poprezeral si všetky výklenky a kúty, ale nenašiel nič. Potom skúsil opäť zhasnúť svetlo. Zostal však stáť pri vypínači, aby mohol zažať hneď, ako sa ozve ten čudný zvuk.
Dukovany    A naozaj. Netrvalo azda ani minútu a ticho v chate prerušilo niečo podobné, ako keď sklenár reže diamantom sklo. Hugo bleskovo priskočil k oknu. Odhrnul záclonu, ale za ňou sa zjavila iba čistá plocha skla. Zvonka sa na ňu tlačila modrá tma končiacej sa noci. Rovnako skontroloval aj okno v kuchynke, ale aj to bolo v poriadku. Chvíľu načúval, ale všade bolo ticho. Zvuk sa však opäť ozval, keď zhasol svetlo.
   Napriek úsiliu nedarilo sa mu zistiť, odkiaľ prichádza. Na korune hrádze sa však opäť krátko mihlo zopár temných postáv. Vyzerali skôr ako tiene ľudí. A vari to aj boli tiene. Skôr ako opäť zmizli za hrádzou, Hugo si spomenul na dokumentárny film o tajomnej Zóne 51 a po celom tele mu prebehla náhla triaška. Rýchlo sa zababušil do paplóna a ako malý chlapec tuho zovrel viečka. Lenže opäť ho zasiahol ten čudný zvuk. Mal pocit, akoby sa mu niekto pokúšal rozrezať hlavu na dve polovičky. Premkol ho strach. Nezvyčajne silný pocit osamelosti. Akoby okrem neho, neznámych bytostí na korune hrádze a toho nezvyčajného zvuku, nejestvovalo nič. Len akési veľké a nedefinovateľné prázdno modrej tmy za oblokom.
   Keď ju konečne vytlačilo svetlo nového rána, ozval sa britvovo ostrý zvuk znova. Hugo bol presvedčený, že tentoraz naozaj prichádza z kozuba. „Predsa to len bude poleno!“ pomyslel si. Odhrnul zo seba paplón a priskočil k mriežke kozuba. Schytil do ruky kutáč a poprevracal žeravé polená. Ale plameň z nich vychádzal rovnomerne. Dokonca už ani nepraskali. Zavesil teda kutáč na železný stojan a zahľadel sa cez okno do sadu, kde sa už na opadanom lístí a suchej tráve vystieralo svetlo nového rána. Od hrádze, smerom k sadu, pomaly sa blížila zhrbená postava. Obrysy tmavého, pravdepodobne gumového plášťa ožarovalo ostré svetlo. Všetko, čo bolo v týchto ostrých kontúrach, strácalo sa v lesklom a rozochvenom tieni. Hugo odstúpil od okna a rýchlo sa začal obliekať. Poskakoval na jednej nohe a druhú sa snažil dostať do nohavíc. Ale veľmi sa mu to nedarilo. Pošmykol sa na linoleu a spadol tesne vedľa spodnej rímsy kozuba. Zdvihol sa na lakťoch a v ľahu si navliekol konečne nohavice. S uspokojením vzdychol a chcel vstať, lebo si spomenul na muža, kráčajúceho od hrádze k chate. Ale v uchu ho opäť porezal ten šialený zvuk. Bol presvedčený, že mu praskne bubienok. Mimovoľne otočil hlavu v smere zvuku, a vtedy ho zbadal.
   Vylihoval na spodnej kozubovej rímse, vystieral nožičky a pôžitkársky sa vyhrieval na teplých šamotových tehličkách. Náhle rozvibroval svoje zdanlivo nemotorné nôžky a vylúdil ten príšerný zvuk. Hugo ho rýchlo prikryl dlaňou a skryl ho v hrsti.
   „Všivavý svrček,“ zasyčal, keď ho vonku pri plote odhodil do černičia.
Spící dítě    „Čo nemôžeš spať?“ ozval sa mu za chrbtom Čert a striasal si z vlhkého gumového plášťa rosu.
   „Celú noc som nespal,“ priznal sa Hugo.
   „Ani ja,“ vzdychol Čert. „Ale to si ich potom musel vidieť!“
   „Už som myslel, že som sa zbláznil,“ zašepkal zúfalo, ale s úľavou.
   „Tentoraz sa nehrali. Policajti prišli aj s kukláčmi. Priamo za hrádzou chytili niekoľko pytliakov. Skončili sa čierne rybačky so žiabrovými sieťami. Celú noc kontrolovali úsek za hrádzou. Mal som šťastie, Hugo. Zbadal som ich prv ako oni mňa.“
   Zrazu bolo všetko jasné. Cez riedku hmlu jesenného rána sa začalo predierať slnko a oblievalo tváre oboch mužov do bronzova.
   „Tie noviny nenos,“ obliekal si Čert gumový plášť. „Všetko je inak... ako som si myslel.“
   „Vždy je všetko inak,“ hodil mu do chrbta Hugo skeptickú vetu a v ostrom svetle mladého rána bezradne hľadel, ako mizne za bránou pozemku. Už ho nevidel, ale z poľnej cesty počul pravidelný šuchot jeho krokov v opadanom lístí. Akoby niekto kosil čerstvú trávu. Ale všetko bolo naozaj inak.
   Svrček v chladnom lístí černíc už ani nehlesol.

Na všechny materiály prezentované na serveru obrys-kmen.cz se vztahuje zákon o autorských právech.
Jakékoliv jejich další šíření či využití bez výslovného souhlasu redakce nebo autora je zakázáno.
Optimalizováno pro Internet Explorer 4.x, rozlišení 800x600
© 2001 - 2005 Obrys-Kmen