Pavol Janík
V ten deň sa dr. Grossmann zobudil úplne nesvoj. Jeho pani ešte spala. Niečo nebolo v poriadku. To bolo jasné na prvý pohľad, ktorým uzrel úsvit v ovocnej záhrade za bohato riasenými záclonami. Mohol sa spoľahnúť na okamžitý dojem. Ešte ho nesklamal. Nikdy doteraz. V celom-celučičkom živote. A to nie v hocijakom živote, ale v jeho živote - v živote dr. Grossmanna. Tí, ktorí trochu poznajú svet, v ktorom dr. Grossmann prežil šesť zmysluplných desaťročí a jedno harmonické manželstvo, by mali vedieť, čo to znamená. Dr. Grossmann nemal vo zvyku mýliť sa. Dá sa povedať, že sa spravidla nemýlil, hoci je pravda, že sa nemýlil vôbec - zo zásady. Túto jeho vzácnu vlastnosť oceňovalo viacero spomienkových predmetov, ktoré mu venovali vďační bankoví zamestnanci.
Dr. Grossmann si prehodil lesklý župan s erbom Krásnohorských, ktorý tak znamenite dokladal šľachetnosť jeho milovanej manželky. Bol hrdý na jej urodzený pôvod. Equis hungaricus - to vždy povznášalo jeho praktického ducha do hviezdnych výšav. V týchto chvíľach chápal rytierskosť svojho životného zápolenia, uvedomoval si historicitu svojho bytia. Mal rád vzletné myšlienky, ale všetko s mierou - to bolo jeho prvoradé presvedčenie.
Stál pod ťažkým lustrom, chrbtom k brieždeniu, nevšímavý k úžasne spiacej Elvíre, a myslel na to, že je to už týždeň, čo ráno neodchádza do banky. Bolo mu z toho nanič. Nemal sa kam ponáhľať, nemal byť prečo nervózny. O nič nešlo, ani o majetok, ani o česť, ani len o ten úbohý karafiát v klope saka. Nezáležalo na tom, akej farby si zvolí oblek. Jeho život stratil pravidlá. Chýbali oporné body v kalendári, ktorými tak úspešne ovládal čas. Nedokázala ho nadchnúť ani predstava popoludňajšieho stretnutia s priateľmi v hoteli Carlton. Tešil sa naň - to áno, ale to predsa nemôže byť jediná vyhliadka do budúcnosti.
Zrazu sa pohol bez toho, aby zazvonil na Manciku. Nevedno, či na ňu nezazvonil z nejakej príčiny, alebo len preto, že nechcel zobudiť Elvíru, možnože preto, že to už vyšlo z módy, alebo Mancika už nie je medzi živými.
Pozdĺž steny oproti oknu stál rad mohutných skríň z tmavého dreva. Dr. Grossmann po mnohých rokoch celkom nevysvetliteľne pristúpil k tej v kúte. Skrývala rozmanité pamätihodnosti. Bolo tu sklené oko po starom otcovi, ktoré dr. Grossmann v čase, keď ešte nebol doktor, ale iba bystrý chlapec, vzal svojmu predkovi z nočného stolíka, takže si ctený magister farmácie musel obstarať novú protézu. Bol tu čierny maturitný oblek, v ktorom sa tak neuveriteľne rýchlo stal z oktavána dospelý muž a vážený pán. Boli tu stovky neužitočných vecí, na ktoré nemal nikdy čas. Do tejto skrine si postupne uložil svoj rušný život, aby raz skriňa vydala svedectvo, aby odhalila odvrátenú tvár čulého žitia, aby odzrkadlila mysliteľskú dušu, utajenú v sláve chýrneho peňažníka. Spomedzi osudných vecí iba ľúbostné listy neboli v skrini. Tie nepatrili do spálne. Ležali na dne spodnej zásuvky písacieho stola, previazané hodvábnou stužkou. Ako vidno, dr. Grossmann venoval citovému životu toľko pozornosti, koľko si zaslúžil. Dr. Grossmann mal zmysel pre duchovné hodnoty, i keď služba hospodárstvu, národu a vlasti ich odsunula do pozadia, do malého domáceho múzea, do súkromnej rezervácie spomienok. Aj v emóciách mal dr. Grossmann poriadok a štýl.
Krátko sa zahľadel na cenný kus nábytku, aby na ňom vzápätí rázne otvoril dvere. Príšerne zakvílili. Elvíra sa strhla.
Elvíra: Preboha! Čo je?!
Gross.: Prepáč, drahá! Spi.
Elvíra: Čo sa deje?! Nestalo sa nič?
Gross.: Nič. Buď pokojná.
Elvíra si sadla a rozhliadala sa po miestnosti.
Gross.: Už nebudeš spať? Mám ti zaželať dobré ráno?
Elvíra: Dobré aj tebe, miláčik. Ty niečo hľadáš?
Nechápavo sa pozerala na otvorenú skriňu. Dr. Grossmann bezradne pokrčil ramenami.
Gross.: Myslím si, že by som to tu mal dôkladnejšie usporiadať.
Elvíra: Urob, ako myslíš.
Vzdychla a opäť si ľahla. Dr. Grossmann s úctou vybral ligotavé hodinky. Rýdze zlato sa trblietalo v jemných rukách. Zrak majiteľa zrkadlil lesk ušľachtilého kovu. Ruka priložila hodinky k uchu. Nešli. Mlčali. Nezáležalo im na čase, ba dá sa povedať, že ním pohŕdali. Potom prišiel na rad tuhočierny maturitný oblek. Dr. Grossmann si s láskou prezeral a ľahučko hladil tkaninu temnej farby. Znenazdajky si zložil župan a náhlivo si naťahoval vetché sako. S ťažkosťami, ale poradilo sa mu to. Vhupol aj do pamätihodných nohavíc. Podišiel k veľkému nástennému zrkadlu a obdivoval svoj obraz. Bol nadšený tým, ako si po celý život uchoval svoju tvár i postavu. Pokladal to za významné. Veril, že je to nielen výrazom jeho správnej životosprávy, dobrého vkusu a zdravých návykov, ale bol presvedčený aj o tom, že to je tiež znakom jeho osobnosti, pevnej vôle a zásadovosti. Pokúsil sa previesť posledné úpravy odevu, keď zistil, že sa nohavice nedajú zapnúť, pretože práve na týchto miestach je látka rozpadnutá, znehodnotená ničivými účinkami textilného hmyzu. Veľmi ho to zarmútilo. Neváhal a o chvíľu už bol opäť v bezpečí županu. Teda aj pamiatky vedia človeka sklamať. Dr. Grossmann maturitný oblek nedbalo hodil na koberec. Gombíky pri páde ticho zašťukali. Elvíra sa prebudila.
Elvíra: Potrebuješ niečo, drahý?
Gross.: Naopak, drahá. Práve že nepotrebujem.
Elvíra: Ani len moju pomoc?
Gross.: Ani len tento nepotrebný maturitný oblek.
Elvíra: A čo s ním chceš urobiť?
Gross.: No... Čo ja viem... Vyhodíme ho, nie?
Elvíra: To je dobrá myšlienka. Máš pravdu. Nevyhodíme ho.
Gross.: Tak ho vyhodím ja sám.
Elvíra: Mýliš sa. Ten oblek zavesíš naspäť. Do skrine. Na jeho miesto. Tam, kam patrí.
Gross.: Ale, drahá, veď si súhlasila, aby som to tu dal trochu do poriadku.
Elvíra: Istotne, lenže to predsa neznamená, že budeš márniť náš majetok.
Gross.: Však to nie je nijaký majetok. Je to obyčajný maturitný oblek.
Elvíra: To nie je obyčajný maturitný oblek, ale tvoj maturitný oblek.
Gross.: Pravdaže, môj štyridsať rokov starý neobyčajný maturitný oblek.
Elvíra: Som rada, že si to konečne pochopil. A teraz ho pokojne zaves tam, kam patrí.
Gross.: Patrí do smetí. Je úplne nanič.
Elvíra: Ešte sa ti zíde.
Gross.: Prosím ťa, veľmi pekne ťa prosím, nebuď sentimentálna. Nebudeme kvôli spomienkam odkladať nepotrebné veci.
Elvíra: Prečo kvôli spomienkam?
Gross.: A na čo iné by mohol poslúžiť takýto neužitočný oblek?
Elvíra: Na obliekanie, pochopiteľne.
Gross.: Prosím ťa pekne, kde by som sa mohol ukázať v takomto starodávnom obleku?
Elvíra: Na pohrebe.
Gross.: Na koho pohrebe?
Elvíra: Na koho pohrebe?
Gross.: Na koho pohrebe?
Elvíra: Môžeš hádať.
Gross.: Neblázni. Nemám tušenia. Niekto zomrel?
Elvíra: Niekto určite.
Gross.: A my mu pôjdeme na pohreb?
Elvíra: Ty chceš chodiť len tak niekomu neznámemu na pohreb?
Gross.: Ja? Ja nechcem ísť na žiadny pohreb. To ty si vymyslela takú skvelú príležitosť na využitie maturitného obleku.
Elvíra: A čo sa ti na nej nepáči?
Gross.: Všetko.
Elvíra: To si celý ty. Nič sa ti na mne nepáči.
Gross.: Kto hovorí o tebe, prosím ťa?
Elvíra: Ty. Kto iný by ešte zväčšoval moje trápenie?
Gross.: Hovoríme predsa o obleku, a nie o tebe.
Elvíra: To by si nebol ty, keby si mi neprotirečil.
Gross.: Hovoríme o obleku?
Elvíra: Áno.
Gross.: Som rád, že sme našli spoločnú reč.
Elvíra: Potešenie je na mojej strane.
Gross.: A pravda na mojej.
Elvíra: Čo ma je po tvojej pravde. Vravíme o obleku.
Gross.: Vravíme o obleku a smetiach.
Elvíra: Omyl. O obleku a pohrebe.
Gross.: O akom pohrebe?
Elvíra: Veď som ti už povedala, že máš hádať.
Gross.: Niekto umiera, alebo čo vlastne?
Elvíra: Raz každý zomrie, nie?
Gross.: Áno, to je čistá pravda.
Elvíra: Som rada, že si mi dal za pravdu. A teraz môžeš s čistým svedomím ten oblek odložiť do skrine.
Gross.: Počúvaj!
Elvíra: Počúvam.
Gross.: Dobre počúvaj!
Elvíra: Samozrejme, dobre počúvam.
Gross.: Dobre počúvaj, čo ti poviem.
Elvíra: Dobre počúvam, čo mi povieš, ale zatiaľ si mi nič nepovedal.
Gross.: Povedz mi...
Elvíra: Poviem ti.
Gross.: Povedz mi, na koho pohrebe by som sa ja mohol ukázať v tomto maturitnom obleku?
Elvíra: Ty si sa ešte nedovtípil?
Gross.: Predstav si...
Elvíra: Predstavujem si.
Gross.: Predstav si, že som sa ešte naozaj nedovtípil.
Elvíra: Tak ako som ti už povedala: predstavujem si. A vôbec ma to nenadchýna. Daj sa mi svete. To má byť nejaká predstava, čo stojí za nejaké predstavovanie. Predstavujem si, že si sa naozaj ešte nedovtípil. A čo má byť?
Gross.: Tak mi už povedz, prosím ťa, na koho pohrebe by som sa mohol ukázať v tomto zničenom obleku?
Elvíra: Na svojom vlastnom.
Nástenné hodiny práve odbili štvrť. Dr. Grossmann sa neisto pozrel na Elvíru, na oblek, do zrkadla a na pozlátený ciferník pondusoviek. Slová jeho milovanej ženy zneli tak prirodzene. Bolo v nich veľa pravdy. Bola v nich takmer celá pravda a takmer všetky boli pravdivé. Elvíra bola vždy pravdivá, pravdovravná a úžasná. Na tom nebolo nič zvláštne. Ale všetko ostatné bolo od základu nové, čudné. Nehodilo sa to do ich bytu, nepristalo to k farbe ich nábytku. Nad záhradou sa slnko rozpíjalo v mokrej oblohe.
Gross.: Tak ty si vážne myslíš, že ja pôjdem na svoj vlastný pohreb v tomto maturitnom obleku, však?
Elvíra: To neviem, či pôjdeš. Dokonca o tom pochybujem, ale nejako sa tam už len dostaneš. Nemusíš sa ničoho obávať. Nebudeš prvý nebožtík. Nechaj to na pozostalých. To je ich starosť.
Gross.: Jednej veci však vôbec nerozumiem. Nechápem, prečo si myslíš, že ty prežiješ mňa. To mi nie je jasné.
Elvíra: No vidíš, koľko nejasností je ešte v našom dokonalom rodinnom živote.
Gross.: Vidím.
Elvíra: Vždy si mal zrak úplne v poriadku.
Gross.: To je fakt, ale aj tak mi nie je dostatočne jasné, prečo sa nazdávaš, že ma prežiješ.
Elvíra: No vidíš, a pritom je to také jednoduché.
Gross.: Jednoduché?
Elvíra: Jednoduché.
Gross.: Tak mi vysvetli, prečo si to myslíš.
Elvíra: Lebo je to také jednoduché.
Gross.: Ale ja to napriek tomu nechápem.
Elvíra: Nič si z toho nerob, ani ja to nechápem.
Gross.: Tak to je skutočne jednoduché. Teraz už tomu konečne rozumiem aj ja.
Elvíra: Čomu rozumieš?
Gross.: Vieš, že ani neviem.
Elvíra: Viem.
Gross.: Vidíš, aké je to báječné, že si takto rozumieme.
Elvíra: To je dobrý predpoklad, aby si pochopil, že tento oblek patrí do skrine.
Gross.: Tak to zasa nie. To je vylúčené.
Elvíra: Tak v čom ťa teda podľa teba mám pochopovať? Buď taký láskavý a povedz mi, v čom ťa ja vlastne mám pochovať. Hádam si nemyslíš, že...
Gros.: Hádam si len ty nemyslíš, že ma pochováš v mojom maturitnom obleku, ktorým sa celé desaťročia živili mole.
Elvíra: Pravdaže si to myslím. Hádam si len ty nemyslíš, že ti dám ušiť nový. Zvlášť na takú slávnostnú príležitosť, akou je pohreb. Na mieru, aby ti bol pohodlný, nie?
Gross.: Na mieru? To nehovorím...
Elvíra: A čo hovoríš?
Gross.: Hovorím, že nemusí byť na mieru. Môže mi byť úzky v ramenách.
Elvíra: Pozri sa...
Gross.: Pozerám sa.
Elvíra: Pozri sa, drahý!
Gross.: Pozerám sa, drahá.
Elvíra: A čo vidíš?
Gross.: Ako obyčajne.
Elvíra: Pozri sa, drahý! Vieš ty vôbec, koľko je starostí s jedným obyčajným pohrebom? Nevieš si to ani len predstaviť. A nie to ešte s pohrebom bankového guvernéra vo výslužbe!
Gross.: S tým, že som vo výslužbe, mám starosti už dnes.
Elvíra: Tak maj trochu uznania aj pre mňa. Jednoducho nebude čas na také zbytočné úkony, ako je obstarávanie nového obleku pre zosnulého.
Gross.: Ale veď načo nový oblek? Kto tu hovorí o novom obleku? Mám predsa celý rad reprezentatívnych čiernych oblekov, ktoré sa ešte nestihli dožiť nejakého úctyhodného veku.
Elvíra: Vari si nepraješ byť nedôstojne pochovaný v obleku, ktorý sa ešte nestihol dožiť alebo aspoň dočkať úctyhodného veku? Pochováme ťa v tomto pamätnom a priam historickom odeve, pripomínajúcom tvoju večnú mladosť a nehynúce vzdelanie.
Gross.: Vylúčené.
Elvíra: Mýliš sa, drahý. Pochováme ťa v tomto maturitnom obleku. Tak to bude správne a hospodárne. Sám najlepšie rozumieš otázkam hospodárnosti.
Gross.: Tak to je pravda, ale nie všade a za každých okolností možno šetriť. Sú také chvíle v živote, keď treba byť veľkorysý, keď nie sú práve hospodárske záujmy prvoradé.
Elvíra: Ja ťa nepoznávam. Keby som ťa za tie roky nepoznala, aj by som ti uverila. Lenže ja viem, že sú to len zaklínacie slová, ktorými sa otvára verejná pokladnica.
Gross.: Krivdíš mi. Ubližuješ mi. Je mi to naozaj ľúto.
Elvíra: Vedel by si mi vysvetliť, načo sme tu celé tie dlhé roky opatrovali tvoj slávnostný maturitný oblek? Načo si si celý život upieral najrozmanitejšie radosti, len aby si si zachoval nezmenenú štíhlu postavu?
Gross.: To sú predsa celkom iné veci. To sú hodnoty, za ktorými si človek stojí, o ktoré človeku v živote ide.
Elvíra: Máš pravdu. Mne teraz ide o to, aby si pochopil, akú hodnotu predstavuje práve tento maturitný oblek. Svedomie mi nedovolí len tak z roztopaše, či chvíľkovej nevôle ho vyhodiť. Celý život som strávila v spoločnosti tvojho obleku. Kým si bol preč, bol on pre mňa všetkým. Nahrádzal ťa. Zastupoval ťa.
Gross.: A preto ma v ňom pochováš? Nebolo by vari správne, aby si si ho odložila na pamiatku? Ako spomienku na mňa.
Elvíra: Nič si nepochopil. Striedali ste sa v mojom súkromnom živote. Ty a tvoj maturitný oblek. Až raz odídeš navždy, odídete obidvaja. V mojich očiach a v mojom srdci vás spájajú putá, ktoré nemôžeš pochopiť. Kým ty si trávil čas v bankových kanceláriách, ja som žila svoj život s tvojím oblekom.
Gross.: Tak preto ma v ňom pochováš. Aký je len osud nevyspytateľný. A do vrecka mi vložíš sklené oko po starom otcovi, aby bol môj odchod úplne dokonalý, dá sa povedať, aby som zmizol bez stopy. Aby ti ma nič nepripomínalo. Ako keby som ani nikdy nebol. Tak s tým si nerob starosti. Tohto obleku sa zbavíme hneď.
Elvíra: Pochovám ťa v ňom.
Gross.: Kedy? Kedy ma v ňom pochováš? Hneď? Nech sa ti páči! Už si líham na koberec. Umieram na tvoj jediný pokyn. Stačí naznačiť a som hotový.
Elvíra: Len pokojne počkaj. Všetko má svoj čas. O to sa ty neboj. Tak je to v prírode zariadené.
Gross.: Čo ma je po tvojej prírode?! Ja sa ti do nej nestarám, tak sa láskavo ani ty nestaraj do môjho maturitného obleku. Ja ho teraz bez mihnutia oka vyhodím. Rozumieš? A ty ma potom - raz v budúcnosti - v poriadne vzdialenej budúcnosti - pochováš v niektorom z mojich reprezentatívnych čiernych oblekov. Je ti to jasné?!
Elvíra: Áno. Je mi to jasné. Úplne. Pochovám ťa, v čom uznám za vhodné.
Gross.: Konečne rozumná reč.
Elvíra: A ty dobre vieš, že ja pokladám za vhodný práve tvoj maturitný oblek.
Gross.: Ty si proste úžasná!
Elvíra: To si mi predsa vravieval celý život. Takže aj ja som už o tom presvedčená. Nie je to nepríjemné presvedčenie. Naopak. Človeka to povzbudzuje, lepšie ako káva, či mentolové cukríky. V každej situácii sa človeku môže zísť takéto presvedčenie.
Gross.: Som rád, že sa takto pozeráš na môj vklad do tvojho života, že takto úprimne oceňuješ môj skromný príspevok.
Elvíra: Načo toľko skromnosti?! Tvoje zásluhy sú oveľa väčšie, než si myslíš.
Gross.: Nezveličuj. Všetko s mierou - to je základná múdrosť.
Elvíra: Ani netušíš, ako ma hrejú tvoje srdečné slová.
Gross.: Som rád, že začínaš takto triezvo nazerať na toto nedorozumenie, ktoré si vyvolala.
Elvíra: Tak to je úžasné! Ja som vyvolala nedorozumenie?
Gross.: Prirodzene. Čo je na tom také nepochopiteľné?
Elvíra: Nechce sa mi veriť vlastnému sluchu. To by si ty predsa nikdy v živote nemohol povedať. Ba ani len vysloviť. Veď to by si si ty nikdy ani len nepomyslel.
Gross.: Máš pravdu. Nikdy dosiaľ som nemohol nič také povedať ani zamlčať, pretože až dodnes si fakticky nijaké nedorozumenie nevyvolala. To nič, začať možno v každom veku.
Elvíra: Mal by si si zachovať takýto nestranný pohľad aj na otázku svojho maturitného obleku a pohrebu tiež, samozrejme.
Gross.: Odkedy je môj pohreb tiež maturitný?
Elvíra: Nezahováraj. Nejde ani tak o samotný pohreb, ako o tvoj pohľad - nestranný pohľad naň.
Gross.: O môj pohľad sa ty nestrachuj, Ja vidím veci až priveľmi zreteľne, jasne a ostro. Väčšmi by sa oddalo skúmať tvoj zrak, keď nevidíš, že ten starý oblek nie je už dávno na nič súci a nie to ešte na takú príležitosť, akou je pohreb a môj pohreb vo výslužbe zvlášť.
Elvíra: Na tvojom pohrebe nebude ani natoľko dôležité, že si vo výslužbe, ako práve to, čím si bol pred výslužbou.
Gross.: Nemusíš sa namáhať. Ja ti dobre rozumiem. Viem, čo mi chceš naznačiť, či lepšie povedané povedať. Áno, nie som už tým, čím som bol doteraz. Ani v spoločnosti, ani v rodine. A ak to chceš počuť celkom otvorene: ani v banke, ani v spálni. Ale to ešte neznamená, že ma treba za trest úplne znemožniť - bez hanby sa mi pomstiť priamo na mojom pohrebe. Pred celou verejnosťou, v očiach mojich priateľov a spolupracovníkov.
Elvíra: Zvláštne, aký si odrazu podozrievavý. Nikdy si taký nebol. Prekypoval si dôverou, a dnes mi neveríš. Prisudzuješ mi nečisté úmysly. Odvolávaš sa pritom na svojich priateľov a spolupracovníkov, ktorí sa pravdepodobne tvojho pohrebu vôbec nedožijú. Len si ich predstav so všetkými tými ich chorobami a neduhmi.
Gross.: Zvláštne, ako odrazu všetkých pochovávaš. Nikdy si taká nebola. Prekypovala si chuťou do života, a dnes vravíš už len o smrti. Ani sa pri tom na nikoho neodvolávaš.
Elvíra: Omyl! Nevravím o smrti. Vravím o živote, ktorý bude plynúť aj po smrti tvojich priateľov a spolupracovníkov.
Gross.: Nehnevaj sa na mňa, ale ja sa nemienim s tebou škriepiť, a už vôbec nie o takýchto samozrejmých veciach. Mne ide o princíp. Ten oblek poputuje do smetí. Nikoho to nebude bolieť. Ver mi. Nik nebude smútiť. Ani ty. O to sa postarám. Už týždeň predsa nikam neodchádzam. Som vo výslužbe, čo je to isté ako na odpočinku, a ten budem tráviť spolu s tebou v harmonickom súžití. Ten oblek, iste uznáš, nemá viac miesto v našej domácnosti. Som tu ja - osobne. Nemá koho zastupovať. Nemá koho nahrádzať.
Elvíra: My dvaja sa nikdy nedohodneme. Prežili sme každý celkom iný svoj vlastný život, aj keď do značnej miery čímsi spojený. Žili sme blízko seba, veľmi blízko, ale predsa len vedľa seba. Aj tak si dovolím tvrdiť, že sme sa nikdy neprestali a ani sa nikdy neprestaneme ľúbiť.
Gross.: V tom ti nemôžem protirečiť. Protirečil by som sám sebe.
Elvíra: Som nesmierne potešená, že si takto, aj keď okľukou, dospel k nezmeniteľnému rozhodnutiu zavesiť oblek do skrine.
Gross.: Prepáč mi moju príkrosť, ale povesť muža, ktorý za každých okolností presadzoval a vždy aj presadil správnu mienku, mi nedovolí v tomto prípade s tebou súhlasiť. Ten oblek zásadne patrí do smetí. A nebudeme to predsa my, ktorí by sme sa priečili tejto každému zrejmej logike. Vyhodíme ho.
Elvíra: Môžem ťa ubezpečiť, že to nebude oveľa odlišnejšie, keď ten oblek zodvihneš a vložíš do skrine.
Gross.: Neboj sa, nebude to priveľmi nepodobné, keď ten oblek vyhodím.
Elvíra: To nie je možné.
Gross.: Je to nevyhnutné. Na tomto obleku sa totiž nedajú zapnúť nohavice, pretože ich práve tam zničili mole.
Elvíra: To nie je predsa nijaká prekážka. Pokiaľ viem, nebožtíkom spínajú ruky, takže na tom, či budeš, alebo nebudeš mať v rakve zapnuté nohavice, vôbec nezáleží.
Dr. Grossman sa zamyslel a po chvíli zádumčivo prehovoril.
Gross.: To je fakt. Vlastne máš pravdu.
Musel uznať, ako človek obdivujúci reč faktov a rozumných argumentov, že v Elvíriných slovách je neúprosná, ale čistá pravda. Spýtal sa svojej milovanej ženy, čo by si želala na raňajky, a opustil miestnosť. Maturitný oblek bezducho ležal na dlážke. O chvíľu sa dr. Grossmann nepochybne vrátil do spálne s raňajkami pre Elvíru. Celkom ako za študentských čias. Nevedno len, či ten maturitný oblek putoval nazad do skrine, alebo či ho stihol nejaký iný osud. Ľahko si domyslieť, ale ťažko s určitosťou tvrdiť. Ale to predsa nikdy nebolo dôležité. V ovocnom sade dr. Grossmanna medzitým svitol jasný deň a pootvorenými oknami dovnútra povieval svieži vetrík. Príroda človeka zvyčajne dojíma. Je v nej niečo neprekonateľne sentimentálne.
Popoludní sa v hoteli Carlton konalo milé stretnutie starších pánov, ktorých spájalo nerozlučné priateľstvo, spoločne prežité roky, nezmazateľné spomienky a najmä ich vznešené povahy. Schôdzky sa dozaista zúčastnil aj dr. Grossmann. Dá sa dokonca povedať, že to bolo veľmi pravdepodobné.
NÁVŠTEVA
Očakávali sme jeho príchod. Manželka, naše dve deti a ja. Čas sme využili hospodárne. Nariadil som synovi, aby si zopakoval posledné klavírne cvičenie. Už som ho dosť dlho nepočul hrať, čo ma znepokojovalo. Mechanika trčala druhý týždeň v opravovni. Pravdaže som mu nepovolil dotýkať sa klávesov. Podľa odborného výkladu sa tým ničia akési súčiastky vo vnútri nástroja. Som toho názoru, že je to tiež otázka úcty k hudbe.
Ticho, ktoré nastalo, sme spočiatku, na môj podnet, využili na smútočnú spomienku na zosnulých. Keď mi hlavou prebehli najbližší a medzi nimi i živí, usúdil som, že dcéra by nám mohla spestriť čakanie prednesom veršov. Nebola to zlá myšlienka. Z úsporných dôvodov som žene odporúčal popri vyšívaní prelistovať dennú tlač, a pripraviť si tak vhodnú tému na rozhovor, ktorému sa asi po príchode hosťa nevyhneme. Vzhľadom na dobrú povesť našej rodiny som jej navrhol venovať pozornosť predovšetkým kultúrnym rubrikám, pretože v tejto oblasti som u nej videl najväčšie nedostatky.
O chvíľu sa ozval cengáč. Vydal som niekoľko zvyčajných príkazov a osobne som šiel otvoriť. Na moje rozčarovanie bola to susedka Miladová, ktorá viedla bohémsky život. Chcela si požičať škatuľku cigariet, čo odôvodňovala tým, že u nás sa nefajčí, a tak nám to nebude natoľko chýbať. Vyhovel som jej želaniu. V záujme dobrých vzťahov. Požiadal som ju však o diskrétnosť, pretože pred deťmi sme existenciu cigariet, ako aj iných škodlivín dôsledne tajili.
Keďže čas pokročil, pristúpili sme k ukladaniu ratolestí do postieľok. Tento obrad sa mi páčil. Narýchlo som im pripomenul stručný obsah akejsi známej rozprávky a popriali sme si dobrú noc. Manželka to chápala ako výzvu a i sama sa začala chystať na prenocovanie. Neodporoval som, situácia sa tým skutočne zjednodušila.
Vtom pri vchode ktosi opäť zazvonil. Nenútene som uviedol do nášho účelne zariadeného bytu spolupracovníka Jaromíra Bombu. Bol starým mládencom, a tak som považoval za primerané, že ho prijmem a jeho návštevu absolvujem samostatne.
Je vecou cti, keď na tomto mieste úprimne priznám, že nadišla chvíľa v rámci našej domácnosti historická. Prvá návšteva. Uvedomil som si, že neúčasť ostatných rodinných príslušníkov ma zbavila obávaných povinností, mne cudzích a dosiaľ nepoznaných – zoznamovania a riadenia viacčlennej rozpravy.
- A milostivá pani? – znela jeho otázka.
- Irenka?... – zdúpnel som. Je chorá, či odcestovala? Neprichádzalo mi na um nič rozumné.
Za mňa však rozhodla manželka, ktorá verne bdela v susednej spálni a spolu so mnou dýchala vzrušujúce ovzdušie prvej návštevy. Moju krátku rečnícku otázku si vysvetlila ako pokyn a v okamihu sa zjavila len tak napochytro upravená v prijímacom salóne.
Krištáľový luster akoby hanblivo zmatnil osvetlenie a takmer nečujne zazvonil.
- Prosím? – chápavo, vľúdne nás oslovila.
Z jej pier som po prvýkrát začul čosi ako kúsok vzdialenej a nedosiahnuteľnej hudby.
Vzácne predmety, uložené vo vitrínach, stratili svoj niekdajší lesk a tiež sa nepostrehnuteľne zachveli. Zazdalo sa mi, že Irenina pleť odráža trocha ospalý svit mesiaca, ktorý sa nám odrazu nástojčivo pritískal na obločné sklá. Neznesiteľne ma dráždila vanilková vôňa jej parfumu. Čoraz väčšmi som myslel na vzdušnosť jej vlasov a práve tak na dokonalosť tvarov, zahalených saténom, donekonečna padajúcim, ticho a vždy rovnako náhle ako nejaký nočný vodopád.
Úctivo a zároveň omámene sme povstali.
- Dobrý večer, madam! – riekli sme odrazu.
- S dovolením, môj priateľ... – pokračoval som.
- Viem, - prerušila ma.
- Moja manželka, - dodal som.
- Teší ma, - povedali pomerne zaujato.
- Som rád, drahý kolega, - začal.
Drahý? To ma urážalo vzhľadom na moje dlhoročné nezištné a obetavé účinkovanie v správe vecí verejných.
- Obdivujem vás, pani Tichá. Cítil som vašu prítomnosť vo všetkej kráse a usporiadanosti vášho príbytku, - ďalej jej dvoril.
Cítil som sa nepríjemne dotknutý a zaskočený tým, ako ľahkomyseľne prehliadol môj rozhodujúci podiel na poriadku a celkových výsledkoch dosiahnutých v našej domácnosti, zašiel priďaleko. Rozčúlil som sa.
- Dáte si kávu? – rázne som zasiahol v snahe s konečnou platnosťou uzavrieť túto trápnu scénu.
- Ak smiem poprosiť... – povedal bezducho.
- Irenka, buď taká láskavá, - ujal som sa opäť svojej vedúcej úlohy.
- Nebude vám prekážať hudba? – navrhol som.
- Zbožňujem ju, - trúfol si.
Ako vyrovnaný a istý muž som zámerne nespozoroval dvojznačnosť jeho odpovede.
Spoza čierneho poťahu rezonančnej skrinky sa ozvali nevtieravé tóny.
Zhovievavým pohybom ruky som ho usadil. Nepatrnú chvíľu som sa kochal v účinku svojho gesta a tiež som si sadol.
- Goya! – ukázal som smerom k stene, na ktorej visela naša svadobná fotografia.
- Totiž, - poopravil som sa a namieril prst na iné miesto.
- Úžasné! – vypadlo z neho.
- Isteže. Tento človek vniesol do storočí zmätok a dejiny umenia zmenil na nezmysel, - vhodne som pripomenul.
- Skvelé, majstrovské dielo, - spamätával sa.
- Reprodukcia, žiaľ, len reprodukcia, - lamentoval som.
- Lenže ako živá, teda chcel som povedať, že ide o veľmi kvalitnú reprodukciu, - zajakával sa.
- Chápete, moje finančné možnosti mi nedovoľujú nijaké výstrednosti. A som toho názoru, že technicky vydarená reprodukcia veľkých diel prekoná pôsobivosť priemerných, peňažne prístupných, pôvodných prác súčasných autorov.
- Máte pravdu. Skutočne máte pravdu, i keď... – márne sa usiloval ujať slova.
- ...áno, dalo by sa namietať, ale proti gustu nijaký dišputát, - umlčal som ho.
- Vy čítate moje myšlienky! – ohradil sa.
- Nech sa páči! – vstúpila Irena.
Mimovoľne som jej pomohol so strieborným podnosom z dedičstva po strýkovi Jozefovi a ponúkol som jej miesto pri stole.
Káva opojne rozvoniavala. Otvoril som príručný bar.
- Koňak, whisky? – spýtal som sa.
Všetci sme sa správne rozhodli pre koňak. Nalial som.
Skôr než sme si pripili, hosť vytiahol škatuľku cigariet a obrátil sa s ňou na nás. Manželka zbledla.
- Pokojne si zapáľte. My ďakujeme, nefajčíme, - riekol som.
Po úsečnom škrtnutí zapaľovača sa vo vzduchu zvíril modravý dym. Irena s námahou premohla kašeľ. Nezazlieval som jej to až natoľko, ako by sa dalo očakávať.
- S prepáčením, - pootvoril som okno. Dnu vhupol osviežujúci chlad a vôňa atramentovej tmy. Žasol som nad svojimi novými, doteraz nepoznanými schopnosťami a pevne som sa rozhodol nevyhýbať sa viac spoločenskému životu, ku ktorému sme už hádam po ôsmich rokoch starostlivo usmerňovaného rodinného súžitia dospeli. S utajovanou závisťou som sledoval eleganciu, s akou hosť fajčil, a ubezpečoval som sa, že pôsobím mužným dojmom aj bez cigarety. No pochybnosti a neistota, ktoré sa ma zmocnili pri pohľade na krčenie prázdneho cigaretového obalu, ma opäť prinútili zamyslieť sa.
- Na zdravie! – ozval sa hosť.
- Na šťastie a radosť! – usiloval som sa zachovať si prestíž.
- Na zdravie! – zašepkala.
Poháre zacengali. Tento efekt sa mi zapáčil a premýšľal som, aké je dôležité vedieť ho vhodne a v pravý čas použiť.
Krátko som sa ospravedlnil a nenápadne sa vzdialil.
Môj svižný krok sa rozliehal chodbou. Posmeľovalo ma to. V duchu som bol povďačný výrobcom zvučnej obuvi, ako aj stavbárom schodiska vzácne umožňujúceho skvelé šírenie zvuku. Ozvena, ponášajúca sa na echo príznačné pre katedrály, primerane zdôrazňovala slávnostnú atmosféru.
Zašiel som k dverám už spomínanej susedky. Zhlboka som sa nadýchol, dodal si odvahy a zazvonil. Prv než sa ktokoľvek nazdal, domáca zľahka pootvorila dvere. Z prítmia sa vynorila jej drobná ušľachtilá postavička a úzka tvár, ktorej niekdajšie dôstojné črty poznačilo časté hýrenie.
- Ruky bozkávam! – začal som nepresvedčivo.
Mimovoľný pohyb ruky, ktorý som našťastie včas spozoroval, si vyžiadal odo mňa prejav nežnosti. Neobyčajne opatrne, ale predsa rozhodne, som ju pobozkal čosi povyše chúlostivo ošetrovaných prstov.
- Ach, vy ste báječný muž. Proste úžasný! – z jej slov sa dali vytušiť mierne účinky alkoholu.
Jemne a dobromyseľne ma udrela do pŕs.
- No poďte, len poďte, čo stojíte?
- Prepáčte, ale rád by som hovoril len s vami, ak mi to umožníte... – vystupoval som už isto.
Z najbližšej izby bolo počuť hlasy živo sa zabávajúcej spoločnosti. Cez medzeru medzi nedoliehajúcimi časťami závesu bolo možné vidieť cigaretový dym, krútiaci sa v nejasnom viacfarebnom osvetlení. Z tohto obrazu vystupoval duch znaleckého fajčiarskeho pôžitkárstva.
Cigarety som prezieravo nespomenul.
- Dobrý večer, vážení! – predniesol som slávnostne v okamihu, keď ma pani Miladová zaskočila odtiahnutím ťažkého zamatu.
V impozantnom prostredí, ktoré vzniklo spojením troch bytov, som sa mlčky rozhliadal.
- Pán Reimund Tichý, - predstavila ma hostiteľka.
- Nastalo ticho, ktoré som považoval za symbolické.
Zároveň sa ma zmocnila zlá predtucha. Rozumne som zvážil, že ide o priamy dôsledok prudkej zmeny v postavení: veď zo mňa, ako všestranne pripraveného hostiteľa, sa náhle, znenazdajky stal obyčajný hosť, ba čo viac – hosť nečakaný, a teda pravdepodobne i nevítaný.
Bezprostredne po prevedení bežného ceremoniálu som požiadal Kamilu Miladovú, umelkyňu, vdovu po ministrovi a nadovšetko príjemnú susedku, o chvíľu osobnej pozornosti. Prešli sme do vedľajšej miestnosti. Pristúpil som k jednému z najväčších obrazov a práve tak, ako som to poznal z literatúry a filmu, luskol som prstami.
- Neuveriteľné! Tie hrozivé predstavy. Zánik a márnosť! – vzdychal som.
- Môžem vás ponúknuť? – spýtala sa.
- Ďakujem, nerobte si starosti, skutočne vás nebudem zdržiavať, - bránil som sa.
- A propos, tá plocha je záznamom očisty a radosti z nej... – odporovala.
- ...chápem. Záporný odraz vznešenosti a krásy. Ale, ak nemáte nič proti tomu, sadnite si, - navrhol som.
Naklonil som sa k nej.
- Budete ma považovať za blázna. Ospravedlňte, prosím, moje vzrušenie, - mysliteľsky som sa zahľadel do neurčita.
Bolo sa na čo a kam pozerať. Jej široký výstrih síce veľa prezrádzal, nechával však aj priestor pre fantáziu. Rovnako i skvostné zariadenie, pozostávajúce z darov venovaných nebohému ministrovi. Každý z nich pripomínal nejaký životný príbeh, podnecoval k úvahám o neznámych ľudských osudoch.
- S dovolením, - siahol som po predtým našej dôsledne utajovanej škatuľke cigariet, ktorá teraz ležala na stolíku. Ponúkol som ju a pripálil som jej. Umne a nepozorovane som strčil zvyšok tabakových výrobkov do vrecka. Vzpriamil som sa.
- Skutočne vám to nedokážem vysvetliť.
Vstal som a odišiel. Ostala sedieť v rozpakoch. Koniec koncov nesklamal som jej dôveru a dodržal som slovo. Iste ma považovala za blázna.
Na schodisku bolo prítmie. Z okien dopadalo na bohato kované zábradlie mäkké svetlo. Uľavilo sa mi. Takmer veselo som sa priblížil k svojim dverám. Pokochal som sa pohľadom na dostatočne veľkú, výraznú a primerane upravenú vizitku s mojím menom. Mal som uspokojivý pocit úspešného muža, ktorý v pomerne krátkom čase nadobudol dôležité spoločenské postavenie, dosiahol uznanie v odborných kruhoch, založil a zdarne viedol životaschopnú domácnosť atď.
Ten večer bol vskutku príležitosťou pre zhodnotenie dovtedajšieho priebehu udalostí. Naozaj sme stáli na hranici dvoch etáp. Po predchádzajúcej zavŕšenej fáze uzavretého spôsobu existencie sme práve pokročili do štádia rozvíjania spoločenských stykov.
V zamyslení som roztržito zazvonil pri vlastných dverách. Vzápätí mi otvoril môj známy. Bol v pomykove, ale predsa so strojenou samozrejmosťou ma zaviedol dnu. Ocitli sme sa osamote.
- A milostivá pani? – spýtal som sa podozrievavo.
- Irenka? – znepokojene odpovedal otázkou.
Nevedel som sa spamätať z údivu. O chvíľu vošla. Vyzývavo, nedbalo upravená.
- Prosím? – ozvala sa.
V plnej miere som si uvedomil zmysel zlej predtuchy, ktorá sa ma zmocnila na návšteve u vdovy po ministrovi. Z hostiteľa som sa stal hosťom. Náhle sme vstali.
- Dobrý večer, madam! – povedali sme v akomsi rozpoložení.
- S dovolením, môj priateľ... – pokračoval naučene.
- Viem, - skočila mu do reči. Potešilo ma, že sa trápna hra razom ukončí.
- Moja manželka, - trval na svojom.
- Teší ma, preriekli sme sprisahanecky.
- Som rád, drahý kolega, - nezabudol som mu opätovať opovážlivosť.
- Obdivujem vás, pani Tichá. Cítil som vašu prítomnosť vo všetkej kráse a usporiadaní vášho príbytku, - vysmieval som sa ich pochabosti.
- Dáte si kávu? – vnucoval sa.
- Ak smiem poprosiť... – roztrpčene som ich chcel požiadať o vysvetlenie.
- Irenka, buď taká láskavá! – bezočivo oslovil moju milovanú ženu.
- Nebude vám prekážať hudba? - jeho slová som však už nevnímal.
- Zbožňujem ju! – temer som vykríkol v zúfalstve a bezradne som pozoroval temné dvere, ktorými vyšla.
Odkiaľsi sem prenikala znervózňujúca melódia. Neobratným oblúkom pravice mi naznačil, aby som si sadol.
- Goya! – mávol kamsi do prázdna, -...áno, dalo by sa namietať, ale proti gustu nijaký dišputát, - uzavrel.
- Vy čítate moje myšlienky! – ohradil som sa.
- Nech sa páči, - vrátila sa Irena.
Ten neokrôchanec jej väčšmi prekážal, než pomáhal s mojím cenným servírovacím dedičstvom. Poburujúco sa o ňu pritom obtieral.
Výpary kávy mi pripomenuli cigarety, ktoré som ukrýval vo vrecku. Siahol som doň. Boli tam. Cigarety, ba i zapaľovač, ktorý som v rýchlosti tiež uchmatol zo stola pani Miladovej.
- Koňak, whisky? – dobiedzal.
- Nezáleží na tom, ale zvolili sme si jednotne koňak. Kým nalieval, presviedčal som sa o úspechu. Prv než sme pozdvihli poháre, ponúkol som ich cigaretami. Irena sa preľakla.
- Pokojne si zapáľte. My ďakujeme, nefajčíme, - luhal.
Napriek ťažko prekonateľnému odporu som si vložil do úst cigaretu, šťukol zapaľovačom a vyfúkol dym. Žena v sebe dusila kašeľ. Vyzerala ohavne.
- S prepáčením, - odobral sa vyvetrať.
Okázalo som krčil prázdny cigaretový obal. Až teraz som priznal náležitý význam bohémskemu životu našej príjemnej susedky a s rovnakým nadšením som ocenil fajčiarsky výkon jej spoločníkov.
- Na zdravie! – povedal, akoby ho niečo trápilo.
- Na šťastie a radosť! – triumfoval som.
- Na zdravie! – prehovorila zahanbene.
Sklo slávnostne zazvonilo. V pravý čas. Zazdalo sa mi, že jeho tvárou prebehol záchvev. Nečudo, veď mu odzvonilo.
O chvíľu sa ospravedlnil a potichu sa vytratil. Napäl som čuvy a osobne som si šiel preveriť, či naozaj opustil byt. Hneď nato som podnikol najdôležitejšie opatrenia. Dvere som poistil spoľahlivou závorou a v zámke nechal zasunutý kľúč. Víťazne som sa pobral späť do prijímacieho salónu.
Prijal ma obraz čakajúcej usporiadanej rodiny. Upokojil som sa. Syn veľmi pôsobivo napodobňoval hru na klavíri. Dcéra zaujato prednášala verše. A manželka popri vyšívaní listovala v novinách.
Ozval sa cengáč. Zastal som a zahľadel sa von z obloka. Moja milovaná žena sa na mňa spýtavo, trocha bojazlivo, pozrela.
- Mám otvoriť?
Posunkom som zamietol jej návrh.
- Vyšívaj, drahá.
Aj dcéra sa opäť rozvravela a syn vytrvalo opakoval posledné klavírne cvičenie.
- Dovolíš? – vzal som si noviny a sadol do kresla.
Zvonec vytrvalo drnčal.
Posmešne som sa uškrnul a nedal sa rušiť pri čítaní.
STRACH ZO SVETLA
Moja žena sa bojí tmy. Aj ja som z nej mal v detstve strach. Dnes už temné ulice a zákutia nedokážu vo mne vyvolať úzkosť. Asi v tom zohralo nejakú úlohu obdobie, keď som sa v nočnom meste udomácnil a naháňal hrôzu iným. Ako ubiehali roky, zostali mi z tejto kapitoly života už len blednúce spomienky a prechádzky so psom. Už mi nič nevraveli hmlisté obrázky v pamäti. Stopy nekonečného a bezhlavého ponocovania sa kdesi strácali. To boli zábavné podujatia! Každý špás niečo stojí a tieto žarty veľmi veľa. Mne sa podarilo vyviaznuť bez úhony. Mnohí z nás nedopadli dobre. Neviem, kam sa podeli. Ani po nich nepátram. Jeden je vraj dakde v Afrike.
Mám svoje súkromie a som rád, že nik nepozná moju adresu. Tak je to lepšie. Niekomu by mohlo dačo zísť na um. Časy sú zlé a ľudia ešte horší. Naša Astra je milá Dalmatínka a nenechá na pokoji nijakú mačku v šírom okolí. Dvakrát denne ich prenasledujeme v priľahlom parku, potom chodievame pozdĺž hradieb a oblúkom sa vraciame domov. V psovi je zakopaný kľúč od večnosti. Bez neho je človek iba tulák, ktorý si namýšľa, že môže a vie všetko. Zvieratá sú pokornejšie, pretože poznajú budúcnosť. Sú s ňou zmierené.
Ženy nie. Stále niečo chcú. Napríklad odvrátiť veci, ktorým sa nedá vyhnúť. Nie je to rozumné, ale skúste im to vysvetliť. Inak majú určitý účel a ľudský rod by bez nich nepochybne zanikol. Možnože udržiavanie tohto neznesiteľného plemena je ich poslaním. Ktovie – to nevedia ani ony, hoci im zväčša nič neunikne. Oči majú všade, ešteže všeličo nechápu, aj keď to vidia na vlastné oči. V porovnaní so psami sú väčšmi sčítané a menej obozretné. O vernosti týchto tvorov sa nebudem zmieňovať. Nie je to pojem, pod ktorým si všetci predstavujeme to isté.
Moje životné družky sú najlepšie na svete, čo odporúčam každému. Tajomstvo tohto zázraku nosíme v sebe. Viac k tomu nemôžem povedať. Keď s jednou z nich vychádzam spoza rohu, na chvíľu zazriem balkón a na ňom svoju manželku. Veľmi sa o mňa bojí, a tak ma netrpezlivo vyzerá. Vždy jej krátko zamávam na znak, že sme v poriadku, ona mi odkýva a spokojne zájde dnu. Ja pokračujem v chôdzi, teda sa stratím z dohľadu v priehlbine chodníka lemujúceho strmú cestu.
Za tým rohom, spoza ktorého zakaždým vychádzam, na neveľkom asfaltovom priestranstve raz v nedeľu ráno – na takýto deň naozaj privčas – stálo auto. A v ňom sa traja muži zaujato zhovárali. Zahraničný voz, kožené bundy i samotné tváre mi boli povedomé. Rokovanie asi bolo vážne, pretože večer prišla správa ako blesk z čistého neba. Nezdaňované pouličné bankovníctvo – výnosné ako každé iné – sa dovtedy voľne a nepostihnuteľne pohybovalo na okraji zákona. Odrazu sa naň vzťahovala až osemročná sadzba. Uznáte, že to je dôvod na zamyslenie. Dohody sú predsa na to, aby sa plnili. Niečo zlyhalo. S dojatím som hľadel na vystrašený dorast. Nedali sa rušiť, čo bola neodpustiteľná chyba. Majú čo doháňať.
Ďalší priebeh udalostí sa dal predvídať, ale ja sa na rozdiel od manželky viem vyrovnať so svojím osudom. Nemohlo ma to vychýliť, a tak som ani neuvažoval o zmene obežnej dráhy. Ani oni nemali v úmysle urobiť niečo také. Presní ako hodinky, neprestajne tú istí, dvakrát denne, iba limuzíny sa menili ako v autosalóne. Ustavične som plynul povedľa nich ako vzduch. Nervozita zreteľne stúpala, objavili sa už aj priveľmi prepychové kone pod kapotou na môj vkus. Poznávacie značky – ľahké na zapamätanie – tiež zbytočne na seba pútali pozornosť. Už boli uložené v archíve pod mojou šiltovkou. Zopár nepríjemností ich naučí pracovať, ako sa patrí.
Raz sa to muselo stať. Jeden z nich sa obzrel – poznáte to, keď niekoho cítite za chrbtom. Vy ho vlastne vidíte, tretím zaniknutým okom, o ktoré sme prišli dávno pred narodením, ale ako vidno nie celkom. Práve tým neomylným zmyslom ma zbadal. Ľudská podstata totiž nemá nejakú prednú a zadnú stranu, tvár a chrbát sa priečia ľudskej prirodzenosti. Ešte raz sa otočil a vzápätí sa na mňa upieralo šesť prenikavých očí, ktoré sa nikdy nepozerajú na nič daromne. Rýchlo sklopili zrak, pohľady sa im na okamih stretli a všetko bolo jasné ako facka.
V prvom rade si nesmiete nahovárať, že uniknete údelu, potom už nemôžete tak veľa pokaziť a nezažijete toľko sklamaní. Skrátka, splnia sa vaše očakávania, potvrdia sa vám predtuchy a uskutočnia sny. Čo viac si možno želať? Išlo to presne podľa predpokladu. Na druhý deň boli parádne tátoše bez jazdcov. Stáli na svojich miestach a zívali prázdnotou. Zamával som manželke a zmizol z jej zorného poľa.
Na chodníku ponižšie som zazrel starého známeho. Náš človek, nedávno spravil ohromnú kariéru. Kyvadlo dejín ho z náruče nepriazne vynieslo priamo na výslnie. To sa nepošťastí každému. V domácom oblečení uprostred noci stál na ulici. Museli ho vytiahnuť rovno z postele. Už z diaľky ma srdečne zdravil, hoci ma zaiste ešte nemohol celkom vidieť. Bez otáľania sa so mnou pustil do neviazaného rozhovoru, akoby od nášho posledného stretnutia neuplynuli veky.
Bolo treba zistiť, čo viem, a tak som mu to uľahčil. Vyklopil som všetko – aj to, že hlavní akcionári pouličného bankovníctva prestali plniť dohody so svojimi námezdnými silami a vydali ich do pazúrov spravodlivosti, pretože sa im podarilo vytvoriť podmienky na lepšie a úplne legálne obchody. Zmätene na mňa hľadel a ešte raz sa ma spýtal, ako sa mám a či som zdravý. Potom poňho prišla čierna limuzína, napochytro sa ospravedlnil, rozlúčil a odplával zreferovať obsah nášho rozhovoru.
Manželka sa trocha strachovala, kde tak dlho trčím. Upokojil som ju tým, že sme tárali dve na tri s dávnym priateľom z mladosti. Ani ju veľmi nezaujímalo o čom.
V nasledujúci večer bolo priestranstvo pusté. Vyšiel som spoza rožného domu a ďalej som sa už nedostal. Posledné, čo som zreteľne videl, bolo čierne oko hlavne. Tlmený výstrel musel mať pekný zvuk, ale náboj bol rýchlejší, a tak som ho už poriadne nepočul. V diaľke sa črtal náš balkón. Tlak mi naposledy zdvihol ruku. Manželka mi s úľavou odkývla a zašla do bytu. Stratil som sa z dohľadu. Pes určite zaskučal a pneumatiky najnovšieho modelu Toyoty zaiste zapískali. Inak by to nebolo ono. Vtedy mi to už vlastne mohlo byť jedno, ale ja nie som z tých, čo hneď klesajú na duchu. Naopak, vzniesol som sa nad padajúce telo a v tomto povznesenom stave som ešte raz v duchu, teda sám v sebe, zamával svojim najbližším.
Netrápte sa kvôli tomu, slová totiž nie sú z tohto pominuteľného sveta, spôsobuje ich náhle svetlo, z ktorého v skutočnosti pochádza strach. Je to ako, keď vám odrazu svitne, keď znenazdajky na niečo prídete, keď vás vydesí nečakaný objav. Bludisko slov nás spája s východiskom a cieľom. Moja žena sa dodnes bojí tmy.
PAVOL JANÍK
Ponorka do vesmíru
(Poprednému slovenskému
Andrejovi Ferkovi,
pretože jeho je kráľovstvo
kozmické)
Už vieme, že more
je zásadne hore
dnom.
Každým dňom
čoraz starostlivejšie
vypočítaná
a vedecky dokázaná voda
nám tvrdne nad hlavou.
Márne čakáme správu
od vesmírnych rýb.
Boh slnečnej sústavy
ich nezbavil mlčanlivosti.
Preto mlčia ako zarezané,
akoby im ostrý mesiac
podrezal hrdlá.
Voda nás vodí za nos,
ponárame sa do nej
čoraz vyššie,
objavujeme more v kolene,
brezové more vo vlasoch
mileniek vydaných
nám napospas.
Hltáme vodopád slov,
ktorým nerozumieme,
ale ony nás pohltia,
skôr ako sa prehryzieme
na dno oblohy.
Hviezdy na hladine
zmoreného mora
sa ďalej šíria
ako prasačí mor.