Boris Brendza
Výber z básní 2000 – 2002
Zo zbierok:
Obrazce, 2000
Mesačné hodiny, 2002
IV.
biely vlk
sedí a saje pohľadom
vlhko z prachu
lačným pohľadom
vlhko cez rotujúce zrkadlá
vlk rozbesnený pádmi
vlk panujúci divým prekliatím
vlastník skrehnutého času
strážca cesty
do večnosti
biely vlk
starší ako nebo
a starší ako živí
klipká kosťou
čeľusťami drví strach
znovu a znovu
ožíva mlčaním
stále a naveky
(zb.Obrazce, VSSS 2000)
VIII.
motýľ
krídlami všade
motýľ
krehkejší od popola
saje nektár
kvetom podsvetia
usmiaty
čosi šepká
prachom na krídlach
šepká
že uletí
po všetkom
medzi čas
(zb.Obrazce, VSSS 2000)
X.
ktosi pred oltárom
čaká na spásu
ale tá nechce prísť
ktosi sluhov prosí
aby sa postavili na čelo
prešli potichučky hmlou
očistili si topánky
a vstúpili bosí
do priepastí
kam vteká šťava
z nabodnutých lebiek
po kvapkách
hlbšie od možného dna
kamsi do stredu ľadových brehov
do katakomb
kde jeho výsosť
s obrovskými uránovými očami
kradne a vešia
kostoly do vzduchu
a ona mu prúdi hrivou
plniac všetko
stúpajúc všade
ktosi pred oltárom
čaká na spásu
čaká spasu
ktorej sa nechce
nechce prísť
(zb.Obrazce, VSSS 2000)
XIII.
svetlo bliká
svetlo tmavne
svetlo hasne
dym je oddelený
tam
kde bludisko
končí
cvrčkovia vyťahujú
zo stuhnutých vŕb med
vtrú ti ho do žíl
a urobia ťa neviditeľným
mysliac na teba
snažia sa rozumieť
že si ľad
len ukrutný štípajúci ľad
ľad pod kožou
ľad pod mäsom
ľad pri kostiach
ľad leptajúci bozkami
ľad ohňom tepaný
ľad ľadom topený
pomaly
vyvliekaš
včerajšie kože
do pračudesných dní
(zb.Obrazce, VSSS 2000)
V.
I.
Strom bzučí,
vťahuje navlhnuté korene,
mieša sa v šťavách briez.
A beží...
kam beží?
Reťaze miesto konárov
rozvŕtané oblakmi.
Kam beží.
Bosými pažami,
dlaňami, strhanou kožou.
Kam beží.
Zvrstvený, zvrásnený.
Strom sa potkýna a padá.
II.
Padá v pustých horách.
Pretláča sa vnútrom vzduchu.
A už iba tlie
z letokruhotiel
na kúsku svojej severnejšej strany.
III.
A strom?
Strom sa už nepohne.
Nemá prečo.
(zb. Mesačné hodiny, VSSS 2002)
XVI.
Odsúdenie na večnosť
Odsúdenie
na spoznávanie svojich matiek
Čaká
Čaká
Kdesi v diaľke
V horiacom dreve
V spomalene sálajúcich plameňoch
Bežanie púšťou
po horizontoch poblúdení
po horizontoch neviditeľna
Iba rozpálená hladina
akoby sa vystierala
strácala a znovu nachádzala
Akoby sa menila na kožu
obaľujúcu žiariaci bod
v tme
(zb. Mesačné hodiny, VSSS 2002)
----
Ramenom dvíha vodu.
Studňa.
Plnšia ako more.
Stará studňa v starom dvore.
Plnšia ako more.
Okolo trsy tráv.
Okolo drobný štrk.
Klobúk, zvyšky kože.
Chlapec žuje jablko.
Ohryzok zahodí,
pozrie dnu a zvolá:
„Hola, holá!“
Studňa zvolá:
– hola, holá –
Pádom a či hlasom
rozhúpaná hladina.
Dovtedy krotká, nehybná.
„Horiace víno leje na rozpálenú zem!
Och studňa ťažšia ako sen.“
Okolo trsy tráv,
okolo chladný srieň.
A na okne sedí páv,
a maľuje slnku tieň.
(zb. Mesačné hodiny, VSSS 2002)
Mesačné hodiny
----
Hodina plná hodín.
Hodina plná hodín.
Spieva cez padajúci dážď.
Spieva cez padajúce sviece.
Len krotne, posúva stopy do iných diaľok.
Čaká, kým lúč neodhalí ďalší deň.
To si kvety šepcú, neuvädnúť, neuvädnúť.
To len čas snorí, popod kamene a skaly.
Do roklín sa spúšťa suť,
v tichu hĺbok zabudnúť,
v tichu hĺbok zabudnúť,
do roklín sa sunie suť.
Cez pásy bleskov tiahne do červena,
cez pásy bleskov v prašnom plátne oblečená,
padajúca do stratena.
Otvorená svetlom spoza zatočených lúk.
Rozpálená zem.
Pieskom zahryznutým do kolien.
Pieskom plaziacim sa ako tieň.
Spoza útlych štíhlych lúk.
Kdesi v diaľke praská zvuk.
Nazrie do tmy bledou zrenicou
až to v hĺbkach zakvíli,
a zovrie čosi ako krk.
Ticho vtlačí chladný dym,
naspäť do tmy, do roklín.
Trblietavou dlaňou strhne načrtnutý sen,
hodina bez mena,
v krajine unavených stien.
V spomalenom páde, takmer celkom na dne,
počká na ceste s nebeskými topoľmi.
Počká a vkročí do vopred hluchých hovorní,
Zavolá slzami, napojí dlane.
Slzami zavolá, napojí dlane.
V belasom údolí, kam chodia spať slnká,
kde hladina neduní, kde len sladko žblnká.
V nekonečnom svitaní, v počiatočnom ráne.
Slzami zavolá, kŕčovité pláne,
počká na ozveny vyslovené v prázdne.
Počká na slová o výške nekonečnej,
počká na seba, počká na nádej.
Predhorí v tisíckach ďalších tušení,
vzplanie opakmi pravidelných tiel,
zhorí v roztúženom plameni,
dotlie a uchopí počiatok aj cieľ.
......
Hodina plná hodín.
Hodina plná hodín.
Si čistejšia ako jas v zrkadlách.
Nevinnosť priezračná.
Kto ti povie
čokoľvek.
Kto ti nezamlčí.
Chladne popolavá
padajúca ako láva.
Z čudných víchrov,
z krajín unavených stien.
Povedz, čo je a nie je sen.
Povedz, čo je a nie je sen.
Povedz, či polnoc je skutočný deň.
Povedz, či nádej nie je len ďalší klam.
Povedz, či povraz dočiahne ku hviezdam.
Povedz, kde krása nebude zas len lož.
Povedz, či poprosiť o pomoc nôž.
Povedz, či to, čo v diaľke tak žiari,
je už tá krajina dúhových tvárí.
(zb. Mesačné hodiny, VSSS 2002)
Boris Brendza
Narodil sa 2. 2. 1979 v Bratislave. Navštevoval Základnú školu na Kalinčiakovej ulici, potom Strednú priemyselnú školu strojnícku. V roku 1998 sa stal redaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, od roku 2000 je šéfredaktorom. V súčasnosti študuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vydal dve básnické zbierky: Obrazce, 2000, a Mesačné hodiny, 2002. Tvorbu publikoval v Dotykoch, Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Psom víne, Národnej osvete, Nedeľnej pravde. Jeho cykly básní odvysielal Slovenský rozhlas.