(Z knihy Postmoderna alebo Smrť literatúry?)
Postmoderna si napriek značnej dávke sebavedomia, uvedomuje svoju zraniteľnosť a nestálosť v rovine ustavične prebiehajúcich diskurzov akoby rovnocennej povahy. Nielenže jej dýchajú na krk Derridove dekonštruktivistické strašidlá Karola Marxa, ale praktický ráta s možnosťou smrteľného zranenia, bujnejúceho tumoru, ktorý silnie ako plameň pod raždím konštrukcie, ktoré sama naznášala, v nádeji, že sa stane ideológiou - aj keď to môže vyzerať tak, že s nijakou ideológiou nemá nič spoločné. Derridove dekonštruktivistické postrehy sú v tomto smere presné. A preto by ho Lyotard najradšej pozval do okruhu najvyššieho postmodernistického raja. Derridov mozog je v tomto zmysle však skalpelovo presný. Je aj nie je v centre postmoderny. Práve on dosť razantne poukazuje na ideologické úskalia postmoderny. Niet nijakých pochybností, že tieto ležia práve v ambícii kokónu bez dokonalej premeny, zmeniť sa na ideológiu globalizmu.
Aby som to trochu odľahčil, pripomeniem na tomto mieste starý čínsky recept na výrobu zlata. Uvádzajú sa v ňom pomery jednotlivých kovov, prísad, zlúčenín, zemín a rastlín, ktoré by mali zaručene zabezpečiť, aby z nich ktokoľvek mohol vyrobiť zlato. Problém nastáva pre výrobcu v záverečnom upozornení, ktoré je rozhodujúcou, nevyhnutnou podmienkou, aby sa premena daných komponentov naozaj uskutočnila: výrobca nesmie v žiadnom okamihu počas výroby ani len pomyslieť na veľkú Zelenú opicu!
Práve kvôli tejto nešťastnej podmienke sa v Číne (čo zaiste mohol byť úcty hodný počet pokusov!) dodnes nikomu nepodarilo vyrobiť zlato.
Touto Zelenou opicou je pre postmodernu ideológia! Skryto by sa na ňu s láskou zavesila. Derrida teda nie nadarmo svojim dekonštruktivizmom straší "všetkých mužov a ženy Západu." Vie, že takáto falošná karta nemôže, a nebude dlhodobá. Nemôže byť. Lebo muži aj ženy Západu i Východu, globalizované entity, mali by si, podľa môjho skromného názoru, uvedomiť do očí bijúci fakt. A vo filozofii ho vonkoncom nemožno odžartovať. Ak je zrazu dobrý, celkom víťazný fašista Martin Heidegger (mimo knihy Bytie a čas číry mozog, na ktorý sa navešala celá monštruóznosť jednej Západnej ideológie!) musí byť z číro teoretického hľadiska rovnako dobrý aj prvý dekonštruktivista tohto Západu Karol Marx. V opačnom prípade tu bude niekoľko veľkých Zelených opíc a môžeme začať mať oprávnený pocit, že sme sa ocitli namiesto civilizácie tretieho milénia niekde v dažďovom pralese. Chcem tým povedať asi toľko, že nie je dobre, keď ľudstvo prechádza krízami, ktoré si nielenže nezapríčinilo, ale akoby si ich samo naordinovalo...
Nie je totiž v ľudských silách zabrániť konkrétnemu výrazu (dokonca aj stelesnenému výrazu!) politiky, ideológie, aby sa skryl za čokoľvek, čo v danej chvíli upevňuje jeho moc.
Chcem len poukázať na fakt, že Derrida oprávnene vnáša do postmoderného diskurzu napätie, nevyhnutné ako predpoklad nášho priezoru ponad ňu. V súvislosti s literatúrou, ale aj v súvislosti s trendami novej ideológie globalizácie, by zaiste nezaškodilo viac triezvosti, aby sme sa opäť: ženy aj muži na Západe i východe neprebudili "okradnutí v priekope nejakej veľkej a sľubnej cesty do vysnívaného Raja."
Myslenie samo o sebe nám v tomto smere síce pomáha, ale nepomôže. Jednu topánku sme hodili do chrbta veľkej Zelenej opice, azda sme sa ani netrafili, kráčame s tou druhou, krivkáme, tušíme, že pred nami je ďalšia veľká Zelená opica, ale váhame, či má zmysel do nej triafať topánkou. Ako keby sme už tak či onak neboli bosí... Upozorňujú na to Encykliky Pápeža Jána Pavla druhého, varujú nás nepodkupné výzvy N. Chomského, poukazujú na to veľkí muži z vrcholu pyramíd moci bývalého východu i súčasného Západu, mladí ľudia, nastavujúci holé, bezbranné telá v hnutí antiglobalistov, ale veľká Zelená opica je pre nás posvätná. A pritom, ide, o krk!
Preto sa mi vidia dvojnásobne vzácne intelektuálne výkony (nie je ich až tak veľa, lebo vždy je lepšie plávať po prúde!) akým je vážna, kontenplatívna knižka Vincenta Šabíka: Diskurzy o kultúre. Je totiž o tom čím kultúra pre človeka môže byť, čím byť má, pravdaže, ak pripustíme, že človek nie je iba bytosť biologická, lež i metafyzická. Ak skratovito ako elektrická iskra, nespálime aj to, čo nás nesie, teda vodič (v našom prípade vlastné dejiny). Preto sa musím o tejto Šabíkovej práci zmieniť aspoň niekoľkými poznámkami a vari aj prvotnými postrehmi. Tým, čo ju spodstatňuje a dovolím si to predostrieť bez nároku na presnosť. Teda o čo ide?
Napätie: medzi možným a jestvujúcim, medzi poznaným a nepoznaným, medzi javom a jeho výrazom, medzi bytím a tendenciou, medzi minulým a prítomným, medzi skutočnosťou a víziou. To bude pravdepodobne určujúci, ak nie priamo kľúčový pocit po prvom prečítaní najnovšej knihy Vincenta Šabíka Diskurzy o kultúre. Autor nás totiž hneď od prvých stránok doslova a do písmena vťahuje do diskurzu o téme, ktorá sa nedá zjednodušujúco ani uchopiť, ani ohraničiť. Témou Šabíkovho diskurzu je, ako vôbec nezatajuje názov práce - kultúra. Aj napriek tomu, že hneď v úvode rezignuje na ambície predložiť čitateľovi systematické dielo z oblasti teórie kultúry.
Šabík vie, čo môže od diskurzu očakávať. Dôverne pozná jeho možnosti i obmedzenia v rovine teoretického výskumu. Aj preto sa dištancuje od jeho postmodernej ľubovôle, nezáväznosti a relativizmu. Tým skôr a tým náležitejšie, čím viac si uvedomíme autorovu ambíciu priblížiť nám súčasné pohľady na kultúrne procesy v rovine teoretickej i praktickej, s akcentom na posledné desaťročie uplynulého tisícročia. Dôverný dialóg s autormi žijúcimi i prebývajúcimi v knižniciach, bol Šabíkovi azda rovnako vlastný ako nám ho pripomenul J. L. Borges, totiž, že knihy sa medzi sebou zhovárajú a celkom iste sa zhovárajú s ľuďmi, ktorí ich čítajú. Vincent Šabík, tento vlastne vzácny Čítajúci Titus uprostred nás presvetľuje nám na stránkach práve prítomnej knihy rembrandtovsky precízne hlavný šerosvit určujúcich ideí v oblasti myslenia o kultúre našej doby. Od hlavných trajektórií sveta, Európy a Slovenska. Šabík dobre vie, že kultúra nie je večná, že je to ustavične klusajúci a potkýnajúci sa koník dejín, o ktorého sa treba starať a obročiť ho, ak máme na jeho sedle prejsť pod slnkom pre nás jedinečnú, nezameniteľnú cestu. Keby som to mal povedať inak a zjednodušene, vyslovil by som to takto: Niet kultúrneho fenoménu, ktorý by sa nedotýkal bytia človeka, ani niet akcie v ľudskej spoločnosti, ktorá by sa nedotkla kultúry. Šabík v prítomnej knihe hovorí o tom istom, len skúma tento fenomén z najrozmanitejších aspektov: filozofie, morálky, literatúry a umenia, náboženstva, ideológie, politiky.
Treba povedať, že práve z polohy literárneho vedca vníma fenomén kultúry. Prinajmenej však od Husserla vieme, dosť presne vieme, že estetika je možná predovšetkým ako fenomenológia. O umeleckej kultúre by sme rovnako mohli uvažovať práve ako o fenomenológii, keby, keby tu nebolo aj iné poznanie, totiž, že kultúra obsahuje všetky jednotliviny, segmenty, z ktorých nám náš autor ako uhlíkovou lampou presvetľuje jej telo. Aj keď to nikdy nehovorí, zrejme predpokladá, že vieme o nedeliteľnosti tohto tela. Kultúra daného spoločenstva je totiž všetko to, čím žije a čím sa prejavuje toto spoločenstvo: navonok i dovnútra. Pojmovo je kultúra najširším výrazom bytia spoločenstva. Preto integruje v sebe nielen jeho hmotné prejavy ale aj jeho substanciálnu zložku. Dovolím si tvrdiť, že najmä na nepochopení fenoménu kultúry a umelom nadraďovaní ideológie sa zosunula celá epistéma socializmu, rovnaké nebezpečenstvo môže hroziť aj z druhej strany, nahrádzanie nadradenej ideológie nadradeným náboženstvom predstavuje nebezpečenstvo rovnako pre kultúru ako aj pre náboženstvo. Kultúra akceptuje len prirodzené a jej vlastné formy, v nijakom prípade nie nátlak, a to ani nátlak liberalizmu a jeho extrémnych, v konečnom dôsledku odcudzených, teda kultúrne akoby nezainteresovaných foriem. Šabík na to upozorňuje citátom z Chomského: hlavný produkt liberálneho neokapitalizmu je čoraz opustenejší jednotlivec.
Kultúra by však mala byť predovšetkým tmelom a spojivom jednotlivostí a celku. Ak hovoríme o Európskej kultúre, treba nám súhlasiť so Šabíkom, že vôbec nemôžeme hovoriť o celku, kým nie sme si vedomí jednotlivých kultúr. Akože inak, národných kultúr. Každá z nich má celkom prirodzene svoje zvláštne, špecifické črty, ale v mnohom aj spoločný základ, ba predpoklad, aby mohla bez väčších problémov spolu vytvárať celok. Predpokladom takéhoto "fungujúceho systému" je, že všetky prvky, teda národné kultúry sú otvorenými systémami.
Takéto systémové predpoklady vyplývajú aj z teórie systémov, patrí totiž k základným axiomam, že každý uzatvorený systém sa skôr, či neskôr zrúti sám do seba, dochádza k sebazničeniu, kultúra naopak patrí k otvoreným systémom, schopným túto otvorenosť do značnej miery samoregulovať (skúsenosť dejín, tradície, normy správania, rituálne formy, naratívne i nenaratívne prejavy umenia, ráz a charakter krajiny, prevládajúce spôsoby hospodárskej činnosti atď.) Na otvorenosť kultúrnych systémov poukazuje Šabík zdôraznením hermeneutickými predpokladmi diskurzu (a to nielen na úrovni individuálnej, parciálne vedeckej ale aj na úrovni kultúrnych spoločenstiev!). Hovorím to najmä preto, aby som sa dostal k hermeneutickým predpokladom Šabíkovho (a nielen Šabíkovho) diskurzu. Hermeneutika je kľúčom k chápaniu bytia ako spolubytia ľudí. Je kľúčom k pozitívnej socialite...konštituuje tradíciu ako celok všetkých objektivácii ľudského ducha - v ich pluralite a jednote, jednote a diferencii, v ich vzájomnom boji a prelínaní, ovplyvňovaní a dopĺňaní. Takýto princíp priam predpokladá ochotu nielen viesť diskurz o danej problematike (v našom prípade o kultúre) ale ani nepredpokladá, že existujú v tejto rovine nejaké obmedzenia, hranice, zvedavosť a snaha pochopiť je tu dominantná! Kedysi profesor Ján Števček (ktorý nám práve pri takýchto príležitostiach citeľne chýba!) na Zväzových diskusiách o literatúre pripomínal, že dialóg (treba rozumieť diskurz) môžu viesť tí, čo majú spoločný predmet a platformu. Šabík tvrdí, zdá sa, že oprávnene: "Hermeneutika predpokladá filozofiu dejín, ktorú nesú - consensus omnium - tí, čo sa zúčastňujú na komunikatívnom spoločenstve." Trápenie z rozumu však v našej neokapitalistickej situácii spočíva v tom, že táto hermeneutická podmienka sa nedodržiava práve zo strany "tradičných" európskych kultúr, ktoré v nás ani zďaleka nie sú ochotné vidieť partnerov na diskurz, najskôr ochotných poslucháčov scholastického razenia s obmedzenými právami a zvýšenými povinnosťami. Teoreticky mi Šabíkova téza o hermeneutických predpokladoch sedí ako metodologický predpoklad do bodky: "Táto metodológia vychádza z predpokladu, že jazyk a konanie sa generujú z pravidiel, ktoré možno považovať za kompetencie." Ale prakticky mi to vychádza tak, že ide iba o kompetencie z jednej strany. Dnes jednoznačne z EU alebo z USA. Navyše, tieto kompetencie sa ani zďaleka netýkajú jazyka, ale ekonomiky.
Deficity nepochopenia a absencia kultúrnej verejnosti spôsobujú spôsobujú bolestnejšiu recidívu v oblasti kultúry než nad akou sme vzdychali bez absencie bohatej slepej ruky trhu. Ktorá ani nemusí byť slepá, ale v hlbokej "hermeneutickej jame", presnejšie na jej dne, na nás nedovidí. Nedovidia tam najmä tí, ktorí ju napriek teoreticky príťažlivým víziám kopú namiesto predbežne zničenej železnej opony. Z tejto jamy sa však nedostaneme ak v jej temrave zmĺkneme. Sme povinní spolu so Šabíkom pomenúvať veci a javy. Musíme nájsť svoj nový výraz ,aby sme spolu s autorom parafrázovali H. G. Gadamera, lebo možno súhlasiť s tvrdením, že: Ľudský osud sa zapaľuje v tom, že sa človek rodí do dôvernosti; musí sa jej zbaviť, aby mohol vytvoriť novú.
Práve v tomto zmysle je namieste Šabíkovo upozornenie na to, že človek je kontingentná bytosť. Rovnako ako je toto varovanie náležité, keď v rámci strhávania jej "okov" prekračuje svoje vlastné limity (kritická analýza knihy Petra Sýkoru Boj s drakom). Šabík presne postrehol limity diskurzu, presnejšie je si plne vedomý (a preto v úvode jasne definuje, že sa bude držať moderného diskurzu, bez zvratkov nezáväznosti!), čo znamená ono slovenské, keď jeden hovorí o koze a druhý o voze, nemôže nevnímať jeho neproduktívnosť tam, kde niet spoločného priestoru, respektíve tam, kde sa tento apriorne neguje, fumiguje, potláča a vytesňuje z priestoru spoločného záujmu. Platí tu stará známa poučka z formálnej logiky, podľa ktorej z dvoch nesprávnych tvrdení nemožno vyvodiť správny záver. Šabík, ani by nemusel, ale opiera sa tu predsa len o autority. Prvou je Francúz Jean-Pierre Fay, druhou D. Sternberger a vari bude pre zaujímavosť vhodné uviesť aspoň časť tvrdenia toho druhého: "Veda, ktorá by celkom chcela vylúčiť legendu, aby dosiahla totálnu objektivitu, by sa stala nehumánnou, podobala by sa pohrebnému sprievodu, ktorý nevie vyvolať účasť. Pravé dejiny existujú iba v spomínaní, v rozprávaní (v širšom zmysle), ktoré oživuje primárne svedectvá, dokumenty, sceľuje úlomky a útržky."
Za istú protiváhu Sýkorovej reflexie (alebo interdisciplinárneho "výletu") možno v Šabíkovej knihe považovať interpretáciu Ivaničkovho diskurzu, ktorý nielenže sa nevznáša ako duch nad vodami, teda v neznámom priestore, v neznámej krajine, ale pokúša sa nanovo definovať kultúrny priestor Slovenska, jeho zakotvenosť v širšom spoločenstve európskych kultúr i ekonomické východiská, v ktorých (čo oceňuje nielen Šabík) kultúra zohráva významnú úlohu. Z podobne zacielene prajného, ale tiež nijako nie naivného pohľadu interpretuje Šabík aj možnosti našej "cesty" v rovine štátovedy - ako sa o ňu usiluje Jaroslav Chovanec. Šabík totiž vie, dokonca vedome stavia na tom, čo sme hovorili v úvode, totiž: kultúra musí, má povinnosť akcelerovať svoje vnútorné, jej centrálne zdroje poznania o sebe samej. Inak nebude schopná nanovo definovať svoj vlastný nový, či obnovený životopis, svoju bránu do budúcich rán, ktorým dá i zotrie spoločnú rosu. Aby sa z nej človek mohol napiť, aby ho oživila ako večná voda, musí v jednotlivostiach pochopiť silu svojich koreňov i možnosť transcendencie a to najmä v rovine bytostne individuálne ľudskej ako sa nad touto jej situáciou Šabík zamýšľa nad podnetmi v diele J. Ch. Korca.
Knižka poskytuje nemalé možnosti teoretikom kultúry zamyslieť sa aj nad takými javmi akými nepochybne sú dlhodobo obchádzané javy teenagerskej kultúry, subkultúry vzťahu kultúry a politiky, ale najmä kultúry a bytia štátu. Budeme sa k tejto knižke nepochybne vracať, budeme o nej premýšľať, ba možno s niektorými jej konzekvenciami i nesúhlasiť, ale budeme si vari aj neustále uvedomovať, koľko energie a úsilia do nej vložil Vincent Šabík, aby sme si hlbšie uvedomili, čoho si máme, ba musíme byť vedomí... Ak chceme byť vedomí!
Niekomu sa môže vidieť Šabíkova interpretácia hermeneutiky účelová. Nie je totiž ani kulturologická, ani (prísne vzaté) filozofická. Šabík to vedome akcentuje hneď v úvode. Je viac medzi literárnou vedou a estetikou ako medzi kulturológiou a filozofiou. Je však presne tam, kde sú všetky hermeneutické diskurzy akceptovateľné; v rovine schopnosti (možností) chápať a interpretovať v záujme kultúrneho diskurzu. Teda je vlastne ďalej! Akceleruje proces takéhoto diskurzu s prihliadnutím na brizanciu jeho schopnosti zasahovať vnútorné (domáce - tradícia je záväzná) i vonkajšie jeho segmenty.
Hovorím to len preto, aby sme si uvedomili Šabíkov príklon k takému ponímaniu hermeneutiky, ktoré sa môže (ba aj sa ukazuje!) stať pozitívne hnacím motorom kultúrneho bytia človeka v značne zneľudštenom, takmer odcudzenom svete.
Hovorím to aj preto, lebo (filozofická) hermeneutika nás upozorňuje aj na fakt, že tak ako je dorozumenie podmienečne možné, rovnako môže byť nemožné, takmer neuskutočniteľné. Už som na inom mieste spomínal Gadamerovo "verbum interius" a "verbum exterius". Navyše treba spomenúť "logos endiatheotos" - slovo alebo rozum duše. Šabík práve s vedomím týchto faktov "možného" usporiadania hovorí o ceste, premostení. Teda (a to by som chcel zdôrazniť!) stavia pred nás veľkolepú konštrukciu, ktorú si dovolím nazvať: HERMENEUTICKÝ MOST!
Bez neho máme všetky možnosti na nedorozumenie a kultúrne sa rozplynúť - alebo s ním vykročiť do inej, metafyzickej roviny bytia kultúrneho človeka ; odpovedať aktívne na výzvy doby.
Stojíme teda na hranici dvoch ciest a jedného mosta (hermeneutického mosta!). Otázka akým smerom vykročiť je stále žeravo aktuálna. Vďaka Šabíkovmu diskurzu začína byť trochu akoby nadbytočná...
Dokonca aj vtedy, keď objavíme v plecniaku na vlastnom chrbte Marxa a Heideggera pohromade. Obaja nás budú na tejto ceste sprevádzať. Nie preto, že sme si ich doň pribalili, lež preto, lebo sú súčasťou dejín, kultúry a filozofie. Aj keď práve v našich končinách, nosíme obvykle ako dočasne sfúknuté sviečky raz jedného, potom druhého. Pravda a príklon ku nej je obvykle o čosi zložitejší. Prirodzene, ak sa nechceme stať súčasťou nejakej zasa "jedinej" ideológie.
V tomto smere by sme si predsa len mali osviežovať pamäť.
Autor: Ján Tužinský
[ PŘEDCHOZÍ ČLÁNEK | NÁSLEDUJÍCÍ ČLÁNEK | NÁVRAT NA OBSAH | FORMÁTUJ PRO TISK ] |