MICHAL ČERNÍK, ŠTEFAN MORAVČÍK

Otázky Michala Černíka

O životě se Štefanem Moravčíkem

Mohl byste se popsat a charakterizovat?

Som čerstvý sedemdesiatnik. Píšem pre deti i pre dospelých, poéziu i prózu. Vyšlo mi vyše tridsať knižiek, ani to nepočítam, sú tam veci vážnejšie i ľahšie. Pochádzam zo Záhoria, je to kraj na západnom Slovensku, pri rieke Morave, hovorí sa tam nárečím podobným ako na Slovácku. Tomuto môjmu kraju som sa venoval vo svojej tvorbe – umelé i upravené povesti a rozprávky, báječné či bájne rozprávanie o jeho histórii. Pekne spisovne po slovensky rozprávať som sa musel naučiť, odvtedy je jazyk pre mňa materiál na cvičenie, patrím medzi ohýbateľov, kúzelníkov, hráčov so slovom. Je to zrejmé najmä v poézii pre deti, ale aj v poézii pre veľkých. Hovoria, že som kráľ slova, kráľ básnickej reči. Napísal som vyše desať básnických zbierok, väčšinou ide o lyriku, ľúbostnú poéziu, ekológiu života. Zostavil som aj niekoľko antológií – o erotike a o víne. Upravoval som starých básnikov do modernej slovenčiny (Hollý, Tablic), prekladal, výber z Hrabala a rad iných.
O čem v poslední době nejvíc přemýšlíte?
Hádam o zdraví, celý minulý rok ma trápili choroby, ale už je to v poriadku. Rozmýšľam nad tým, nad čím všetci – teraz je to politika.

Chtěl byste něco ze svého života škrtnout?
S tým rozumom, čo mám teraz, by som sa nehral na nejakého disidenta, vzbúrenca, ako som bol v mladých rokoch, keď som s opovrhnutím zahodil do koša stanovy Zväzu slovenských spisovateľov a bol som vyhodený na desať rokov zo Zväzu a mal som zákaz čokoľvek publikovať a byť zamestnaný, ohrozil som tým divoko svoju mladú rodinu… Starí schematici mi krvavo vrátili, že som ich v recenziách kriticky naberal a v článkoch, napr. O veľkom veršovanom mamutovi, nijako nešetril.
Život uštědřuje lekce. Kdy vám uštědřil tu největší?
Môže to byť táto, ktorú spomínam. V mladých rokoch odstavený od písania, možností publikovať a byť zamestnaný, ako celá naša generácia. Komunisti si vymysleli novú, Vojtech Mihálik mal umelú liaheň v časopise Nové slovo, tam už vyrastala náhrada za nás zlikvidovaných. Pre nás to bola lekcia najhoršia zo všetkých, lebo literatúru sme milovali, žili sme ňou, nevedeli sme si život bez nej predstaviť. A mali sme už svoje deti, mladé rodiny. Preto ten úder po 68-om bol taký krutý. Keby nebolo rodičov a trpezlivých manželiek, neviem, ako by sme to zvládli.
Bez čeho se neobejdete?
Teraz mi toho už veľa neostalo, ale stále je tu rodina, dobré knižky, príroda a občas niečo dobré v televízii. Po dlhom čase som sa vrátil k písaniu, takže aj to ma drží pri živote, keď človeku niečo dobré napadne, ako zamlada.
Co vám dalo dětství?

Básnici sú vraj ľudia, ktorí mali pekné detstvo. Môže byť, to moje na dedine, po staroľudsky, všetko zelené, pri potoku, pri zvieratách, stále vonku, stále sme „lietali“ – to bola jedna radosť, detské hry, ale aj robota, pasenie kráv, pomáhanie rodičom ako dospelí, zodpovednosť, bola to veľká škola života. Rodičia skvelí, pracovití, pocit bezpečia, ale aj náročnosti, nikto sa nesmel ulievať, celé dni sa makalo, staralo o všetko živé. Veľká túžba po knižkách po vzdelaní. Recitoval som, vynikal v tom, dostával za odmenu knižky, bolo čo čítať. Pochvaly za slohy v škole, rástol som, keď ich čítali ako vzor vo vedľajších triedach a neskorším ročníkom.

Jste někomu za něco vděčný?

Veľmi som vďačný učiteľkám, ktoré nám na dedine dali – obetovali – svoju mladosť, trpezlivosť a kultivovali nás, divochov zásadným spôsobom, určili ďalší vývoj. Mne učiteľka ukázala cestu na gymnázium, jedenásťročenku, keď som nemal predstavu, kam ísť po základnej škole. Ale dôležité je, že mi verili moje slovenčinárky, že sa mi venovali, že mi dali niečo naviac. A už to so mnou išlo. Stredná škola bola hluchá, ale na vysokej som sa našiel, mohol som sa venovať sám sebe, našiel som si nových učiteľov a vzory, filozofov a spisovateľov, historikov, no najmä básnikov.

Komu byste chtěl poděkovat?

Z básnikov najmä Jánovi Stachovi, ktorý ma žičlivo, bez problémov uviedol do literatúry. Prišiel som za ním so svojou nesmelou básnickou zbierkou Slávnosti baránkov a on ju hneď prijal, vyradil len niekoľko príliš rozšafných básničiek, v čom mal pravdu. Hneď sme šli na víno, potykali si, skamarátili sa, prijal ma medzi básnikov, uveril som tomu, lebo som ho považoval za najlepšieho, za majstra. Trčal z tej úradníckej šedi, vynímal sa okato. A poďakovať mu treba aj za vzor – takto treba, treba svietiť, písať novo, inak, žiarivo!

Které knihy natrvalo vstoupily do vašeho života?

Český preklad Velemira Chlebnikova: Čmáranice na nebi. Keď som zistil, čo sa dá robiť s jazykom, s ruštinou-češtinou, tie hókusy-pókusy, kotrmelce, slovné hry, zázračnosti, povedal som si, že to musím vyskúšať aj so slovenčinou a začal som robiť prostocviky so slovami, rôzne hračky, ktoré som ani nevedel pomenovať, až kritici neskôr ich pomenovali… Zišlo sa to najmä v tvorbe pre deti, kde som robil rozprávky na jedno písmeno, obrazové básničky v tvare rôznych predmetov, dvojzmyselné texty, kalambúry, čo si len spomeniete. Keď si teraz Chlebnikova znovu otvorím, dojíma ma, lebo aj to tam má, dojímavosť ku krajine, reč mu je vlastne krajinou, kade si chodí ako chce. Mohol by som spomenúť aj ďalšie knihy, ktoré natrvalo vstúpili do môjho života, ale inak. Napospol ruské: Dostojevskij, Bunin, Belyj, Pilňak… Môžem ich čítať stále znovu a nikdy ma nebudú nudiť. Z Čechov je to Hrabal, Deml, Nezval, moravskí básnici…
Čemu vás naučil život?
Chce sa mi napísať, že pochybovaniu, skepse – aj diplomovú prácu na filozofii som napísal na tému Skepticizmus. Do ničoho sa hurá nehrnúť, aj tak všetko dopadne zle, opačne, mizerne, kto by to povedal… Ale básnik sa tak nespráva ako ten skeptik, práveže sa hrnie do vecí, necháva sa uniesť, narobí si zla, šlamastiky, nevie čo prv, kdeže chladná hlava a zadné vrátka a pochybnosti, je to len pekné pomyslenie, dodatočné, keď sa už poučil, keď už kruto dopadol na zem, ako ja s boľševikmi, keď som im hodil stanovy do koša – kde bola pochybnosť, zdravá skepsa? Básnik sa valí vpred ako jarný príval, nezastavíš ho, keď ho niečo popadne, sám čert to musí byť a ide si za tým, nezvažuje za a proti, nepokyvkáva prstom ako starý Grék. Ale na staré kolená som predsa len pokojnejší, veď už ani starých schematikov a normalizátorov niet…
Co vás nejvíc v životě zklamalo?
Keď som bol mladý, trápil som sa kvôli láske, myslel som si, že väčšie sklamanie ani nemôže byť. Keď som starý, je to zdravie, choroba, rakovina – nikdy by som si nepomyslel, že niečo také ma čaká, a predsa, dostal som ju. Ale už je to za mnou, po dvoch operáciách a komplikáciách lekárka teraz v marci povedala, že som vyliečený, žiadne metastázy, len po pol roku chodiť na kontrolu… Prepáčte, že o tom hovorím, ale chcel som byť pravdivý, tie otázky idú do živého.
Co je pro vás nejdůležitější?
Ľahko uhádnete po tom všetkom, že je to zdravie, to, o čom mladý nevie, nerozmýšľa a v starobe sa všetci iba o tom bavia. Zdravie, pokoj, rodina, aby svet neblbol, aby si ľudia nezvolili za prezidenta nejakého zurvalca, jedoša, čo by iba spory vyhľadával a zle robil. Chce sa mi dodať: Tak mi pánboh pomáhaj!

Za dôležitý považujem aj návrat do literatúry po desiatich rokoch.
Co pro vás znamená být sám sebou?
Poznať svoje možnosti, svojho „moriaka“, mentalitu a podľa toho sa zaradiť do stáda, do spoločnosti, do literatúry, priniesť niečo svoje nezameniteľné, originálne, čo druhí nemajú, čo chýbalo doteraz, čo je prínosom, vklad, niečo pozitívne, čo pozdvihne, čo poteší, zaujme, ale aj mňa samého uspokojí – to je ono, to som chcel, o to mi išlo! A vždy nech je to niečo viac, niečo vyššie, plnšie, náročnejšie – robiť na sebe, ťahať so sebou druhých, rodinu, mladších kolegov, nástupcov, pritom sa sám človek veľa naučí, zlepší sa.
V co věříte?

Ešte v pätnástich rokoch som miništroval v kostole, pretože som býval naproti, mal som to na skok, vždy po ruke, dojímala ma nádhera latinského katolíckeho obradu, bolo to veľmi pôsobivé, silné, náš pán farár bol dokonca prosiť mojich rodičov, aby ma dali študovať za kňaza, ale už bolo neskoro, žiadosti na vysoké školy som už mal podané inde a ani s vierou to už nebolo v najlepšom poriadku. Na filozofii nás potom učili marxisti o objektívnom idealizme, stal som sa necitlivým, až postupne viera je pre mňa len taká najsubtílnejšia chúlostivá vnútorná vec, skoro akoby ani nebola. Ale na Vianoce! Na sviatky prepuká, všetko svätíme tradične, lebo je to pekné a veríme, že niečo absolútne, nás presahujúce tam niekde vysoko je.
Čemu jste přestal věřit?
Najmä rečiam politikov a ideológov, ale tým sme si asi prešli všetci po ruskom vpáde l968 a Nežnej revolúcii, nastalo veľké vytriezvenie z veľkých sľubov a ideálov, z veľkých slov. Zrazu sú z nás prísni realisti, nikomu a ničomu neveríme, preto sa aj básne ťažšie píšu, za ktoré veci máme ešte bojovať, čo ešte ospevovať, keď platí, že „čoho sa človek dotkne, premení na odpad“?

Co je zbytečné?
Plakať nad rozliatym mliekom, nad rozpadom Československa a podobné veci. Už sme si zvykli žiť samostatne, máme svoje problémy a starosti. Hoci je pravda, že nám chýbajú niektoré veci – trebárs to, ako sme sa ako spisovatelia zamladi stretávali, to bolo výborné! Teraz mi chýba kontakt, vaše knižky, ale aj podnety. Sledoval som české novinky a časopisy, bral nápady, snažil sa ich uviesť na Slovensku, svojím spôsobom, to mi teraz chýba.
O čem nejčastěji sníte?
Že sa slovenskí spisovatelia prestanú hádať a uvedomia si, že tvoria jednu literatúru, svetoobčania i národovci, starí i mladí, ultramoderní i starosvetskí.
Myslíte si, že umění má tu moc, aby dělalo lidi lepšími?
Som večný naivista, že tomu verím, hoci ľudia nečítajú, aspoň poéziu, tá im nevonia, ale my ju stále píšeme kdesi na okraj manžety, papiera, hádam si to niekto všimne, zo zvedavosti, z dlhej chvíle, pre pekné, zaujímavé slovo, obraz. Umenie robí lepšími nás, ktorí ho robíme, nuž musíme veriť, že obdobne pohne aj toho druhého, kto ho číta, vníma. A potom – sú tu deti, kde treba začať, nedá sa to odtrhnúť od výchovy, od vzoru. Tu je umenie ako príklad nezastupiteľné, potrebné, pozitívne pôsobiace.
S novou dobou se změnil i vztah k hodnotám. Které hodnoty mají pro vás trvalou platnost?
Láska, rodičovská láska, priateľstvo, vlastenectvo… No priateľstvo je prelietavé, veľa kamarátov som stratil.
O čem jste si dělal iluze?
O slobodnej spoločnosti. Netušil som, čo vlčí kapitalizmus prinesie – bezdomovcov, žobrákov, rozvrátené, nezamestnané rodiny, bezohľadný boj o peniaze, korupciu, v literatúre vydávanie braku a nespočetných amatérov, bieda kvality, koniec zaužívaných vydavateľstiev a kníhkupectiev, za všetkým sú peniaze a moc a lakte a tlačenka… Nejasné pravidlá na udeľovanie grantov na vydávanie rukopisov, chaos. Voľakedy bolo jasné, kto hrá prvú ligu v poézii, v próze, dnes nie je jasné nič, čitateľ sa ťažko orientuje, chýba literárna kritika a propagácia, ktorej by sa dalo veriť. Noviny a časopisy sa literatúre takmer nevenujú, len náhodne. Spisovateľ niekedy niečo znamenal, dnes je na smiech. Jeho meno je zdevalvované nímandmi, pisálkami, každý chce a „vie“ písať.
Jaké máte ideály?
Ako každý – zdravie, šťastie, sloboda, pokojný život v suverénnom štáte, žijúcom v mieri a priateľstve so svojimi susedmi.
Co je pro vás největším dobrodružstvím?
Poznanie, spoznávanie sveta, nových ľudí a krajín, nových kníh. V televízii najradšej sledujem dokumentárne filmy o prírode a ďalekých krajinách.

Stojíte si za vším, co jste vytvořil, anebo byste se k něčemu nejraději

neznal?
Za tým, čo je v knižkách, si stojím. Veď ide iba o lyriku, tej sa čas nedotýka. Vyhodil by som iba niekoľko angažovaných básní, ktoré ma prinútil vložiť až do korektúr hotovej knižky Mihálik, inak by Čerešňový hlad po deviatich rokoch zákazu nemohol vyjsť. Je tam jedna básnička celá na písmeno „s“ – strana, tú by som vyšmaril von. To je moja povinná škvrna, musel som sa zašpiniť, aby som mohol „s vlkmi vyť“ a žiť.
Uznáváte pokoru? Kdy a před čím?
Pred tým, čo ma presahuje, prevyšuje – pred Bohom, pred Slovenskom, pred veľkou literatúrou, keď si poviem, toto by som nenapísal, to je satan!, to je kráľ!, to sa podarilo! A stále je niečo veľké, čo nás prekvapí, zarazí, dejú sa veľké veci, je sa čomu čudovať, čo obdivovať, človek je obdivuhodný tvor, moderný pokrok je úžasný aj pred tým zostávam v úžase, hoci to už ani nie je pre mňa, ale pre tých mladších, čo prichádzajú.
Co vás ponižuje?
Nebudem sa hrať na duchaplného – televízna reklama! Nazdávam sa, že to spolu so mnou zažívajú milióny, stupidity volajúce do neba a opakujúce sa nástojčivo a bezočivo každých pár minút. Je to ako smrť.
Co pro vás znamená zachovat si důstojnost?
Marta Kubišová a jej pieseň Modlitba po okupácii Československa. A celý jej príbeh. A Palachov príbeh. A Karel Kryl a jeho pesničky – Bratříčku, zavírej vrátka!

Z čeho se dovedete radovat?

Z pekného jarného počasia, z detí a žien, z písania, z dobrých nápadov a dobrej odozvy na ne, keď sa človeku darí. Po rokoch to viem vychutnať a oceniť. Keď z redakcie časopisu napíšu, že je to super a pošli ďalšie veci.

Co je na světě pro vás nejkrásnější a nejcennější?

Matka príroda a všetko, čo s ňou súvisí, všetko nádherné, zdravé, prirodzené – lesy, rieky, ženy, deti, zvieratá, striedanie ročných období. Ale to všetko si hádam na staré kolená každý začne vážiť. Keď som bol mladší a mladý, tak som to nevidel, bral som to samozrejme ako vzduch. Teraz si všetko viem vychutnať ako gurmán.

Co se vám v životě povedlo?

Môžem tu spomenúť len moje knižky a moje deti, tiež vydarenú rodinu. Keď sa tak pozerám do police s knihami, dumám, je to veľa, je to dosť, je to málo? Stálo to za to? A čo z toho zostane? Záhorácke povesti? Povesti o hradoch? Verše pre deti? Alebo sa to všetko prepadne v jednej ohromnej jame zabudnutia – ako to vidím u iných, už mŕtvych spisovateľov? To sú otázky, čo ma občas trápia.

Myslíte si, že jako národ umíme zacházet se svobodou a demokracií?

Sledoval som české aj slovenské voľby prezidenta. Je to zaujímavé – učíme sa, jedni aj druhí. Sme hračkou v rukách novín a najmä televízie, ako nás spracujú, ťažko tam hovoriť o slobode, o slobodnom výbere kandidátov.

Jak chápete pojem tvůrčí svobody?

Myslím, že spisovateľ je u nás slobodný tvor, môže si písať čo len chce, len či mu to niekto uverejní. Časopisy, noviny, vydavateľstvá sú skupinovo zamerané, neznesú každého. A potom – financie, granty, vládne tu chaos, stále sa menia pravidlá, nie je to jasné. Nepoznám situáciu v Čechách.

Jaká rizika obsahuje svoboda a tvůrčí svoboda?

Skupinová zaujatosť a nejasné pravidlá pri udeľovaní grantov.

Měl by být spisovatel svědomím národa?

Voľakedy som napísal: Byť básnikom sa neoddá/musíš preciťovať potreby/ celého národa. – Tak to vtedy u nás vyzeralo, spisovatelia sa zapájali do boja za jazykový zákon, za sebaurčenie a podobne, teraz nič také nehrozí. Vládne postmoderna, ľahostajnosť, každému je všetko jedno.

Měl by spisovatel vstupovat do politiky a do společenského dění?

Sú také obdobia, keď je to potrebné. Spisovatelia sú potrební pri formulovaní vecí, požiadaviek, úloh. Pravdaže, nie všetci, nie každý, sú osobnosti, čo to vedia, čo majú aj na to talent. Napr. Václav Havel.

Proč vlastně píšete, tvoříte?

Písanie ma baví, najmä keď som bol mladší, ide o radosť z tvorby, v mojom prípade objavovanie možností jazyka, fantázie, prekvapení. A potom je tu odozva napríklad v podobe besied s čitateľmi, recenzií, kde sa autor dozvie, čo robí dobre, čo by mal ešte napísať, čo deti, ale aj veľkých čitateľov zaujíma, kde siahol na živáčka a kde nie. Dobrý spisovateľ je aj užitočný tvor, v prípade napr. Rúfusa prorok a moralista, ktorého národ potrebuje. No potrebný je aj lyrik a kúzelník, ktorý odhaľuje tajomstvá a krásy rodnej reči, poryvy zmyslovosti a zmyselnosti.

Má v dnešní době devalvace lidských a uměleckých hodnot nějaký smyl psaní třeba poezie či skládání vážné hudby?

Som o tom presvedčený. Pokroky v poézii, jej imaginatívnosť sa vždy nejako dostala ďalej do iných druhov umenia a teda aj do života. Len si treba robiť na vysokej úrovni svoje, nedať sa zviklať porazenectvom či obrazom okolitej biedy, stagnácie, prostrednosti.

Myslíte si, že žijete tak, jak byste chtěl žít?

Žijem si v rámci možností, som vcelku spokojný so svojím životom, najmä teraz, po jarnom prebudení a vyzdravení a novom koketovaní s múzami.

Na co se těšíte?

Až dopíšem tento rozhovor, panebože, toľko otázok! – bola to zaberačka.

Přejete si něco pošetilého?
Vydaťešte jednu peknú zbierku básní a jednu knižku pre deti.

Štefan Moravčík sa narodil 22. decembra l943 v Jakubove. Študoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval jako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran, v období normalizácie nesmel publikovať. Bol knihovníkom v Univerzitnej knižnici, referentom Zväzu slov. Výtvarných umelcov, redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom dlhoročným šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady. Teraz je na dôchodku. Vydal vyše tridsať kníh poézie a prózy.

ŠTEFAN MORAVČÍK

Jarný mráz

Vždy, keď si zvolíme krásu,

riskujeme,

že sa nám vysmejú

kvôli gýču.

Z jari si robíme

veľkú pýchu,

mladunké listy

iba smrť istí,

sviecu nám zažne.

Výkričník mrazu

utne dni vlažné

s arogantným smiechom,

s poklonou popolu,

tryznám.

Keď nič nemá

zrazu význam,

„pochovať“ má

dva významy:

-decko

-mŕtvolu.

Zamilované používanie jazyka

Tie moje piesne

pochádzajú zo snov,

snob ich odmietne.

Zamilované používanie jazyka,

koketné:

keď nemáš, nakresli si,

zober tužku,

„červené jabĺčko

pod fertuškú“.

Ars poetika

Poézia začína sa tam,

kde je koniec remesla,

kde sa ide bez vesla,

kde môj mráz beží

po tvojom chrbte,

Boh hučí z veží:

- Mýlenci, trpte!

--

Do poézie som vkročil

nezasvätený

ako mladý boh.

Bože, to bol rumcajraj!

Podpáli som zlatý stoh,

vrela reč až sveta kraj.

Choď do pekna!

Milenky sú zvláštne poznámky,

chváliace chvílenky,

spustnuté krčmy a ulice,

pamflety, besnice…

Zlato preč odletí -

konfety pre deti,

keď láska prejde ti

hlavu jak električka.

Horatius

Krajina rozpitá šerom

je zrazu rozšitá perom

básnika.

Ženy, deti, lyrika…

Postaral som sa o ne

ako vietor o perie

vo svete veľkom.

Kto chce, nech si zoberie.

NON OMNIS MORIAR.

Nezomriem celkom.