Rozhovor so spisovateľom JOZEFOM BANÁŠOM

(úryvek)

 ALEXANDER HALVONÍK:Tvoja literárna dráha kulminovala až v tomto tisícročí, hoci si usilovne písal aj v minulom tisícročí. Dala tvojmu koníčkovi pegasovské krídla sloboda, ktorá prišla so zmenou režimu? Predtým si nebol slobodný? Povedal si niekde, že „spisovateľ je poslednou oporou slobody“. Nazdávaš sa, že tvoja popularita súvisí so slobodomyseľnosťou tvojho písania? Je spisovateľská sloboda podmienená „bezohľadnosťou moci“?

JOZEF BANÁŠ: Prečo si taký pesimista? Verím, že moja literárna dráha kulminovať ešte len bude. Mám pred sebou veľké projekty a som presvedčený, že pri tej miere disciplíny, ktorou, našťastie, disponujem, to najlepšie ešte len napíšem. Nie som ten, čo bude paušálne odsudzovať minulý režim len preto, že sa to akosi patrí. Na druhej strane nie som ani obhajca starého režimu, ale som obhajca pravdy. Podľa mojich čitateľov sa mi to práve v románe Zóna nadšenia podarilo. Boli to časy dobré i zlé, mrzké i pekné, bez lásky i s láskou. S prejavmi neslobody som bol konfrontovaný aj ja – moju prvú televíznu inscenáciu Nebráňme vtákom lietať, ktorú režíroval Jozef Pálka a dramaturgoval skvelý chlapík Peter Ševčovič, jemu som azda najviac vďačný za môj vstup na spisovateľský parket, vtedajší riaditeľ Československej televízie na Slovensku zakázal. Napriek tomu, že získala v súťaži prvé miesto. Podobne sme museli z ideologických dôvodov zmeniť názov filmu z Koniec sezóny na Začiatok sezóny. Film sa vyrábal r. 1986 a dajakému dobrákovi na ÚV KSS sa zdal názov priveľmi pesimistický, vraj som ním naznačoval, že to už ide dolu vodou. Tak mi zišlo na um, že ja som bol vlastne zakázaný autor. Možno keby som to teraz viac vyťahoval na svetlo Božie, mohol by som posilniť rady disidentov, s ktorými je to pomaly podobné ako kedysi s povstalcami. Čím sme boli ďalej od SNP, tým viac sme mali partizánov a disidentmi sú dnes dokonca starorežimoví zaslúžilí a národní umelci. Dokonca som jeden z mála, čo sa priznávajú k tomu, že do pádu režimu som bol istý čas aj v KSČ. Napríklad som patril medzi prvých, ktorí podpísali v novembri 1989 Výzvu radových komunistov za zrušenie článku 4 Ústavy – o vedúcej úlohe KSČ, čo bola v čase vlády KSČ dosť veľká trúfalosť. Pamätám si, že zoznam tých, čo sme to podpísali, vylepil ktosi v podchode na Suchom mýte s nadpisom „Zradcovia“. Viacerí sa už k tejto frajerine radšej nehlásia, aby nemuseli priznať, že boli v komunistickej strane.

Keďže som bol v novom režime na vysokom diplomatickom poste i poslancom národnej rady, mám s obmedzovaním slobody skúsenosti zo starého i nového režimu. Politik, diplomat, novinár a kňaz patria medzi najneslobodnejšie povolania. Vyskúšal som si z nich tri. Nikdy som nebol hrdina (kto ním už bol?), ale riadil som sa heslom: „Netreba dávať gate dolu, kým je guľka ešte ďaleko.“

Základným predpokladom úspechu v politike je nemať názor. A tak sa teraz teším slobode spisovateľskej. Podľa Orwella sloboda znamená predovšetkým možnosť hovoriť ľuďom to, čo nechcú počúvať. S tým plne súhlasím. Píšem skutočne slobodne, tak, ako veci vidím, a moji čitatelia mi veria. Pokiaľ čitateľ cíti, že nie si úprimný, že špekuluješ, je to tvoj spisovateľský koniec.

Je možné, že niektoré obdobia a režimy akumulujú v spisovateľoch a napokon i v čitateľoch energiu, ktorá v iných podmienkach vyrazí ako z roztrhnutého parného kotla? Veď socializmus mal nepochybne skvelú literatúru, ale nikdy nedosiahol, aby sa niektoré knihy predávali ako teplé rožky. Aj dnes sú skvelí spisovatelia, ale sú nasmerovaní väčšmi na dejiny literatúry a slovníky spisovateľov ako na živých čitateľov...

Nemám právo posudzovať, ale predsa len boli režimom uprednostňovaní spisovatelia, ktorí sa vydávali vo veľkých nákladoch a knižnice ich povinne kupovali. Dnes je pre úspech knihy dobrý a pútavý text málo. Samozrejme, je základným predpokladom, ale preto, aby si získal čitateľa, musíš zodvihnúť svoj aj ten najmonumentálnejší spisovateľský zadok a vydať sa za čitateľom. Vlani som vytvoril rekord v histórii slovenskej literatúry – od 6. septembra, keď vyšiel román Kód 1, som do konca roka absolvoval šesťdesiatpäť besied, niekedy aj tri za deň. Nikto iný také čosi neurobil. Aj tu je jedno z tajomstiev úspechu tohto románu. Povedal si to veľmi presne – treba si vážiť najprv živého čitateľa, až potom spisovateľské slovníky či maturitné otázky.

Ak sa nemýlim, si vynálezcom termínu „oneskorení hrdinovia“. Patria medzi nich aj spisovatelia, ktorí sa neprestajne brodia bahnami socializmu, ale na situáciu dnešného zložitého sveta sa dívajú najmä cez mediálny konformizmus? Aký je podľa teba v literatúre ideálny pomer medzi historickým a reálnym časom?

Áno, nemám rád oneskorených hrdinov, teda ľudí, ktorí zo starého režimu ťažili viac, ako bolo s kostolným poriadkom, a dnes vyplakávajú, ako im ubližovali, či dokonca ako ich prenasledovali. Opísal som týchto ľudí v románe Sezóna potkanov, ktorý mal podtitul Časy sa menia, potkany nie. To sú napríklad mnohí dnešní „disidenti“, o ktorých som za čias socializmu nepočul, a ich odvážne skutky sa dostali na svetlo božie až vo chvíli, keď odvahu predávali v sekáči. Mal som česť stretnúť sa vďaka Alexandrovi Dubčekovi v lete 1990 s Willym Brandtom, ktorý mi na otázku, ako sa Nemci vyrovnávali s minulosťou, dal skvelú odpoveď: „Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Platí to stopercentne. Takže, priatelia – zbabelci i hrdinovia –, dávajte si pozor, ako sa správate! Kto bol gauner za socializmu, je ním s istotou i za demokracie, a kto bol za socializmu slušný človek, takým je i dnes. Mediálny konformizmus je úbohá, žiaľ, reálna vec. Podľa Brandta však platí, že aj dnešní mladí mediálni konformisti, ktorí socializmus nezažili, by nimi určite v socializme boli.

Myslíš, že si musel zámerne znížiť latku náročnosti, aby si dosiahol masový záujem o svoje knihy? Alebo si len jednoducho vyhmatol nahromadenú energiu v čitateľoch, ktorá len čakala na niekoho, kto nájde najslabšie miesto na tom kotle, čo sa oslobodí tým, že vybuchne?

Čiastočne si otázku zodpovedal. Spracúvam výlučne témy, ktoré sú na pulze doby. Pokrytectvo, pretvárka, manipulácia s mocou, vzťah mocných a bezmocných, mechanizmy moci sú rovnaké v politike aj v cirkvi. Máme veľa dobrých spisovateľov, ale opisujú také banálne témy, až sa to človeku nechce veriť. Zúfalo som sa nedávno premáhal, aby som dočítal ocenený román od istého mladého spisovateľa, ktorý opisuje, ako sa partia zakomplexovaných „intelektuálov“ kdesi po nociach spíjala, súložila a v ťažko podnapitom stave riešila problémy galaxie. Goethe v časoch, keď bola tlačiarenská technika v plienkach, hovoril – ak nemáš ambíciu predať milión kníh, ani nepíš. Tvrdím, že kniha je napísaná len vtedy, keď je prečítaná. Aký zmysel má kniha, ktorú si kúpi päťadvadsať ľudí? Takej knihe (hovorím o konkrétnom prípade) nepomôže ani tá najjagavejšia literárna cena. Taký autor nech sa radšej venuje inej – užitočnejšej – práci.

Pokladáš sa za hľadača pravdy, na rozdiel od „majiteľov pravdy“, ktorí sa okrem iného vyznačujú aj značnou dávkou netolerantnosti. V čom vidíš hlavný rozdiel medzi hľadačmi pravdy a majiteľmi pravdy?

Majitelia pravdy – čiže dogmatici – sú ľudia, pre ktorých každý, kto s ich „pravdou“ nesúhlasí, je nepriateľ. S hľadačmi pravdy sa dá zmysluplne, tolerantne diskutovať, s majiteľmi pravdy nie. História však dokazuje, že rýchlostnú páku svetového pokroku stláčali hľadači pravdy ako Ježiš, Mohamed, Budha, Seneca, Sokrates, Platón, Hus, Komenský, Galileo, Kopernik, Giordano Bruno, Savonarola, Leonardo, Newton, Tolstoj, Voltaire, Goethe, Luther, Humboldt, Mozart, Washington, Lincoln, Garibaldi, Gándhí a ďalší. A naopak, brzdovú páku vždy tlačili a stále tlačia fanatickí dogmatici. Pre svet nie sú nebezpečenstvom moslimovia, kresťania či židia, ale fanatickí moslimovia, fanatickí kresťania, fanatickí židia.

Veľkou témou tvojho písania je kresťanstvo. Sám sa označuješ za kresťana. Je povinnosťou kresťana kultivovať svoje kresťanské vedomie aj otváraním Pandoriných skriniek kresťanských axióm či dogiem? Nepovedie to k rozvratu kresťanského cítenia?

Kresťanom som sa stal aktom krstu bez môjho slobodného rozhodnutia. Pokrstili ma ako novorodenca napriek tomu, že Ježiš sa dal pokrstiť ako dospelý, a napriek tomu, že svojim učeníkom hovorí: „Choďte do sveta, učte národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Rád by som vedel, ako sa dajú učiť osemdňové deti... V ranom kresťanstve sa krstili len dospelí. Vieš si predstaviť, aké by bolo kresťanstvo silné, keby jeho stúpencami boli len ľudia, ktorí sa dali pokrstiť na základe slobodného rozhodnutia? V Indii som dostal otázku, či sa pokladám za dobrého kresťana. Odpovedal som, že dobrý kresťan je podľa mňa aj dobrý moslim, dobrý budhista, jednoducho – dobrý človek. Boh nevie, či je niekto hinduista, moslim, katolík alebo evanjelik, ale vie, či je dobrý alebo zlý. Čiže ak sa ten, čo je pokrstený, nazdáva, že keď chodí do kostola, hádže peniaze do zvončeka, a pácha pritom zlé skutky, bude spasený, hlboko sa mýli. Nebude spasený pokrstený vagabund, ale nepokrstený slušný človek. Krst negarantuje, že ste dobrý človek. Zlé skutky za nás nikto nemôže napraviť, len my sami. Je to základný zákon našej existencie vyjadrený v biblickom: „Čo dáš, to sa ti vráti.“ a „Čo zaseješ, to budeš žať.“ Už len na dôvažok – Ježiš hovorí: „Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera.“ Keď ma už spravili kresťanom, rozhodol som sa hľadať, poznávať a milovať to, čo hovoril Kristus. Pretože len to je kresťanstvo. To, čo nám cirkevná hierokracia stáročia vtĺkala a vtĺka do hláv, teda teologicko-dogmatické kresťanstvo, je opak toho, čo hovoril Ježiš. Je to ako biovajíčka a vajíčka. Biovajíčka sú tie skutočné vajíčka od sliepok, čo behajú u našich babičiek po dvore, a vajíčka, ktoré drvivá väčšina kupuje v „lídloch“, „bilách“ či „teskách“, sú od sliepok z klietok očkovaných antibiotikami, aby nepokapali. Bezák bol Kristov kňaz a slovenská katolícka hierokracia ho poslala do vyhnanstva. Obávam sa, že keby sa tu teraz objavil Kristus, dopadol by rovnako. Ľudia mi hovoria, že vďaka mojim románom Kód 9 a Kód 1 začali študovať evanjeliá – ozajstné slovo Kristovo. Absolvoval som stretnutia s možno už desaťtisíc čitateľmi. Často sa spýtam, koľkí z nich poznajú evanjeliá. Vychádza mi to tak na tri až päť percent. To je totiž najväčší problém slovenských kresťanov – evanjeliá poznajú len z interpretácie, resp. dezinterpretácie kňazov. Boli hlasy, ktoré žiadali román Kód 1 zakázať. Odpovedám, že ak chcú zakázať tento román, musia najprv zakázať evanjeliá. V tej knihe totiž do veľkej miery porovnávam slová a skutky Krista so skutkami kléru. Ježiš hovorí: „Rozdaj svoj majetok chudobným a nasleduj ma“, no oni len zháňajú majetky. Tak kde je pravda? Keď kňaz na Hornej Orave nemá hanbu brať mesačne sto eur od babičky, ktorá má dohromady tristo eur? Keď si kňazi stavajú z peňazí daňových poplatníkov fary so saunami a tenisovými kurtmi v najchudobnejších oblastiach Slovenska? Vyčítajú mi, že som dal na titulnú stranu knihy usmiateho, pokojného modliaceho sa Krista. Vraj prečo tam nie je ten v utrpení, na kríži? A ja sa pýtam, ako je možné, že nám ako symbol kresťanstva nepredstavujú Ježiša v tridsiatich rokoch jeho nádherného života, keď mal v časoch bez televízie a internetu osloviť tisíce ľudí svojou charizmou, ku ktorej dozaista patril aj úsmev, ale ukazujú nám ho v utrpení na kríži, ktoré trvalo tri hodiny? Keď položím ľuďom túto otázku, dostávam zvyčajnú odpoveď – aby sme sa báli. Takže pokiaľ rozvraciam „lídlovské“ kresťanstvo, je to v poriadku.

 

JOZEF BANÁŠ sa narodil 27. septembra 1948 v Bratislave. Ukončil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor zahraničný obchod, potom pracoval v podniku Chirana Export Piešťany. Od r. 1977 do r. 1992 pôsobil na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V rámci svojho diplomatického pôsobenia bol v rokoch 1977–1983 riaditeľom Tlačového a informačného strediska Bratislava, v rokoch 1983 – 1988 tlačovým atašé na Veľvyslanectve ČSSR v NDR a v rokoch 1990–1992 vyslancom ČSFR v Rakúsku. Pôsobil aj v spoločnostiach Raiffeisen Leasing vo Viedni, Tatra Leasing Bratislava (ako riaditeľ) a Slovak International Tabak (ako riaditeľ pre priemyselnú politiku). V rokoch 2002–2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky.

Od r. 2006 pôsobí ako profesionálny spisovateľ. Žije v Bratislave. Debutoval r. 2001 knihou Lepší ako včera. Dovtedy však napísal viac divadelných hier, televíznych a filmových scenárov a časopisecky uverejnených próz. Prvý výrazný úspech dosiahol knihou Idioti v politike (2007), nasledovali román Zóna nadšenia (2008) a románová biografia Zastavte Dubčeka! (2009). Novú fázu v jeho písaní predstavujú romány Kód 9 (2010) a Kód 1 (2013). Zmyslom pre intimitu sa vyznačuje kniha poviedok Posledná nevera (2012) a spoločenskou kritickosťou román Sezóna potkanov (2011).

Literárny týždenník č. 13–14