PAVOL JANÍK

Nijaké inštitúcie a spoločenské systémy nie sú iné ako ľudia, ktorí ich tvoria a najmä riadia. Navyše – všetky politické a náboženské štruktúry – napriek proklamovaným vznešeným ideálom – slúžia predovšetkým ako obchodné súručenstvá na presadzovanie materiálnych záujmov svojich predstaviteľov. (Ne)kultúrna politika Smeru mi prekážala od jeho vzniku, lebo veľmi priehľadne nadbiehala stúpencom protichodných názorových prúdení a zoskupení v márnej nádeji, že si ich finančne nakloní. Nielenže ich nikdy nezískala na svoju stranu a znechutila podstatnú časť umelcov prirodzene spätých s deklarovanými sociálnymi cieľmi, ale v konečnom dôsledku sa vždy v rozličnej intenzite obrátila proti Smeru – nehovoriac o tom, že sa trvalo obracia proti nesporným a trvalým umeleckým hodnotám.

Svedčí o tom aj najnovší škandál, ktorý oprávnene vyvolala veľvyslankyňa Českej republiky, keď sa dôrazne ohradila proti umiestneniu našej niekdajšej spoločnej československej a následne už 20 rokov českej štátnej vlajky na podlahu pod schodiskom v košických výstavných priestoroch. Medializované hlbokomyseľné zámery, podľa ktorých ide o symbol porazenia Československa nacionalistami, sú chabou náplasťou na tristný fakt, že za výtvarné dielo sa v súčasnosti paušálne pokladá akákoľvek inštalácia čohokoľvek a kdekoľvek.

Odhliadnime od opodstatneného diplomatického protestu krajiny, s ktorou nás spájajú rozličné etapy a podoby duchovnej blízkosti, vzájomnosti a spriaznenosti. Úrad vlády SR a Ministerstvo kultúry SR síce po odôvodnenom rozhorčení šéfky zastupiteľskej misie ČR zrušili dotácie na uvedené výstavné podujatie, ale tým len poukázali na oveľa väčší škandál, ktorým je predchádzajúce udelenie finančnej podpory na podobný účel. Konkrétne ide o sumy 3300 EUR z vlády a 5000 EUR z ministerstva, čo je v prepočte vyše štvrť milióna korún. Smutná skutočnosť nevdojak potvrdzuje kvalifikovanosť pracovníkov odborného aparátu a členov poradných orgánov kompetentných štátnych ustanovizní, ktorú vystihuje obmena niekdajšej definície, podľa ktorej socialistický realizmus je hocičo, ale nie od hocikoho. Ukazuje sa, že trefná anekdota je nadčasová a dnes sa vzťahuje na celkové vymedzenie pojmu umenie bez ohľadu na rozmanité teoretické označenia kreatívnych smerov, ktoré majú vždy bližšie k propagande ako k elementárnym kritériám kvality.