Zaslúžilý umelec

ĽUBOMÍR FELDEK

Odkaz Leonida Iljiča

Odchádzam – a je mi v tejto chvíli,

akoby som šiel opäť s vami do útoku,

súdruhovia,

ktorí ste neváhali obetovať život

v štyridsiatomtreťom

na uzkom piatačke Maloj zemli…

 

Ten názov v zemepise nejestvuje –

no mali by dnes celú planétu

nazývať tak prozreteľne,

ako my,

bojovníci Osemnástej armády,

nazývali sme tú piaď

sovietskej pôdy pod Novorossijskom,

lebo z nej nebolo kam ustúpiť –

i etu zemlju vo što by ti nistalo,

my dolžny byli uderžať!

 

A čo ty, ľudstvo,

ty Osemnásta vesmíru,

čo spravíš?

 

Ani ty

ustúpiť nemáš kam

a preto

odkazujem ti mierový program!

 

Eto, požaluj, i jesť glavnyj vyvod,

kotoryj vynes ja

iz opyta velikoj vojny,

v ktorej som prežil 1418 ohnivých dní a nocí!

 

Mne už mier nechýba –

už matka

veľká ruská zem,

povolala si ma k sebe navždy

a načúvam jej rodný hlas

a hľadím

v jejo dobryje, lučistyje glaza…

 

Ale vám, obyvatelia malej zemegule,

odkazujem i v hodine svojej smrti

svoj glavnyj vyvod:

život.

 

Nové slovo, 11. 11. 1982

„O tom, čo sa smie objaviť v médiách, rozhodoval za totality ideologický tajomník – dnes máme slobodu a našťastie o tom rozhoduje už iba trhový mechanizmus.“
ĽUBOMÍR FELDEK

SME PRINT / NÁZORY (30. 1. 2006)

ĽUBOMÍR FELDEK

Palčekov krik v bruchu kravy

(úryvek)

Prekladal som nedávno Najkrajšie rozprávky bratov Grimmovcov a tak sa mi jedna z nich vynára ako metafora aj teraz, pri 25. výročí nežnej revolúcie. Je to rozprávka o Palčekovi… Palček si nedal pozor, keď spal v sene, a zožrala ho krava. Keď sa prebudil v jej bruchu, začal kričať: „Kde to som? Veď v tejto komôrke zabudli spraviť okná! Slnko sem nesvieti a ani lampáš sem nikto nezavesil!“ Von z kravy sa potom dostal práve vďaka tomu kriku, ktorého sa majitelia kravy naľakali, mysleli si, že do kravy vstúpil zlý duch – a kravu radšej zabili. Aj ja som bol takým zlým duchom v bruchu kravy, ktorý sa svojím krikom postaral o jej zabitie. To je v metaforickej skratke príbeh mojej účasti v nežnej revolúcii. Vystúpil som totiž na jej tribúnu a pád komunizmu som požadoval – v mene radových komunistov. A už 25 rokov mám za to odmenu – takmer každý deň mi to niekto pripomenie. V nijakom rozhovore s nijakým novinárom sa tomu nevyhnem. Preto vždy už na začiatku rozhovoru hovorievam: Tak poďme na to! Po prvé: áno, bol som v strane. Po druhé: bol som prvý, kto na Slovensku vyzval komunistickú stranu, aby sa vzdala mocenského monopolu. Po tretie: keď komunistický režim padol, tak ako pred novembrom som nevyužil svoje členstvo na nijakú kariéru, ani po novembri som nevyužil na ňu svoju účasť v nežnej revolúcii – tak ako celý čas pred ňou aj tých 25 rokov po nej sa živím normálnou prácou…No po štvrté – ani tak som za 25 rokov neprišiel na to, ako mám odpovedať na tento druh otázok. Ťažko sa totiž odpovedá, keď sa človek už vopred vzdá niektorých argumentov – napríklad argumentu, že som sa z brucha kravy neozýval iba ja. Čo z toho, že krikľúňov v bruchu kravy bolo viac, keď aj tí ostatní už 25 rokov o tom radšej nehovoria?

A vôbec nikto o tom radšej nehovorí. Veď by to bol ozaj šok, keby sa dnes odrazu zistilo, že komunizmus na Slovensku pomohli zvrhnúť – aj komunisti. A nie iba tí predaugustoví, čo boli po auguste 1968 vylúčení zo strany a z niektorých sa stali disidenti – ale aj a hlavne tí, čo v strane ostali, alebo do nej dokonca – ako ja – vstúpili až po auguste 1968.

Literární noviny č. 11, 13. 11. 2014