PAVOL JANÍK
Návrat k románovej prvotine Daniela Silvu je nepochybne – vydavateľsky i čitateľsky – opodstatnený. Kniha pôvodne vyšla pod názvom The Unlikely Spy (Nepravdepodobný špión) v Londýne v roku 1997 a u nás so zmeneným titulom Prísne tajné ju vydal Slovenský spisovateľ v roku 2011 (preklad Dušan Janák, zodpovedná redaktorka Katarína Jusková).
V čase publikovania slovenskej verzie autorovho debutu, rámcovaného prípravou invázie USA a Británie do Západnej Európy počas II. svetovej vojny, už mala naša literárna verejnosť k dispozícii osem špionážnych bestsellerov Daniela Silvu. Jeho tvorba sa doteraz rozrástla na osemnásť diel, z ktorých pätnásť je venovaných dramatickým príbehom geniálneho reštaurátora a prominentného agenta izraelskej spravodajskej služby Gabriela Allona.
O nesporných prednostiach i závažných problémoch autorových diel z posledných rokov som už neraz písal, preto by sa patrilo upriamiť pozornosť aj na artefakt, ktorým sa oprávnene hneď na začiatku svojej spisovateľskej kariéry zaradil medzi klasikov špionážneho žánru. Rozdiel medzi jeho úvodným autorským výkonom a súčasnou každoročnou rutinnou knižnou produkciou je už na prvý pohľad badateľný rozsahom, ktorý je takmer dvojnásobný v porovnaní s populárnymi trilermi chrlenými v súčasnosti. Pravdaže – podstatná odlišnosť spočíva v kvalitách debutu, ktorý je vzdialený remeselnej povrchnosti a schematickosti.
Daniel Silva vyštartoval do literatúry ako skutočne zrelý a plnohodnotný prozaik s vyššími umeleckými ambíciami, ktorý spĺňal nielen náročné estetické kritériá, ale preukázal aj dôvernú znalosť špionážnych, historických, sociálnych, psychologických a filozofických nuáns. Brilantne rozohral široké spektrum rozprávačských techník a postupov, vrátane zručného prelínania dejinných faktov, kreatívnej fikcie i úsporne uplatnených snových a retrospektívnych fragmentov.
Sugestívnym príbehom z prostredia výzvedných služieb nastoľuje jednu z kľúčových otázok ľudskej civilizácie: „Čo je vlastne reálny svet?“ Sféra rafinovaných konšpirácií, plná klamstiev a bezohľadných manipulácií s ľudskou prirodzenosťou, alebo bežný život obyčajných ľudí, ktorí netušia, ako ich osudy z pozadia šikovne ovláda skryté pôsobenie spravodajských služieb, siahajúce od najvyšších vládnych miest po najnižšie poschodia spoločnosti?
Ospravedlňuje mocenskú – a predovšetkým veľmocenskú – prax to, že desiatky obetí na neviditeľnom fronte zachránia milióny životov v priamych vojenských konfrontáciách?
Ku konštantám autora, ktorý bol pôvodne významným zahraničnopolitickým žurnalistom, patrí presvedčenie, že ten, kto raz vstúpi do sveta tajných inštitúcií, už nikdy nemôže nikomu a ničomu dôverovať, najmä nie médiám, ktoré zo strategických a taktických dôvodov šíria dezinformácie v záujme národnej (rozumej: štátnej) bezpečnosti.
Za zmienku dozaista stojí skutočnosť, že nezanedbateľná časť politických a ekonomických elít v Británii a v USA dlho pokladala Hitlera sa osožnú protiváhu vo vzťahu k Rusku. V tejto súvislosti treba poznamenať, že poučenie z histórie nejestvuje, preto sa aj dnes stretávame s prejavmi účelovej podpory neonacizmu v niektorých bývalých krajinách Sovietskeho zväzu. A podaktorí propagandisti u nás akoby si vôbec neuvedomovali, že ich predkov by hitlerovská mašinéria vyvraždila, nebyť Červenej armády a vyše 23 miliónov sovietskych občanov, ktorí zahynuli v II. svetovej vojne.
Zaujímavou okolnosťou je Silvovo kontrastné zobrazenie dvoch popredných predstaviteľov nemeckých špeciálnych organizácií:
V prípade šéfa Abwehru (vojenskej spravodajskej služby) Wilhelma Canarisa zdôrazňuje jeho vysokú profesionalitu a orientáciu proti nacizmu, ktorá ho viedla k snahe odstrániť Hitlera a uzavrieť separátny mier so západnými mocnosťami. Fakt je, že ho po neúspešnom atentáte na Hitlera zatkli a neskôr popravili.
Šéfa SD Ausland (nacistickej špionáže) Waltera Schellenberga autor vykresľuje negatívne ako protivníka a nástupcu Canarisa, ktorý začlenil Abwehr do Himmlerovho RSHA (hlavného bezpečnostného úradu). To je síce pravda, ale spisovateľ obchádza mlčaním podstatné historické reálie – Schellenberga po vojne odsúdili na šesť rokov a neskôr publikoval memoáre. Znamená to, že ani Silva nehrá s otvorenými kartami? Lebo nízky trest naznačuje možnosť (minimálne povojnovej) spolupráce Schellenberga so západnými veľmocami. Podobne ako vstúpil do ich služieb nacistický generál Gehlen, ktorý založil a viedol západonemeckú rozviedku, Rádio Slobodná Európa atď.
Z hľadiska sprístupnenia knihy nášmu literárnemu publiku sa nemožno vyhnúť poznámke, že Slovenský spisovateľ (ako niekdajšie reprezentačné vydavateľstvo pôvodnej tvorby) zanedbáva tak svoje bývalé poslanie, ako aj svoje odborné renomé. Z jazykových nedostatkov uveďme aspoň niekoľko: hra na husle (namiesto hra na husliach); stálo v nej (namiesto písalo sa v nej); predá mu (namiesto odovzdá mu).
Odhliadnuc od vyslovených pripomienok prvá kniha Daniela Silvu je pravá umelecká literatúra – najmä preto, že – na rozdiel od autorových súčasných módnych trilerov – nepodlieha do takej miery tlaku trhu a propagandistických trendov. Román je skutočným estetickým zážitkom, ktorý pestrou paletou výrazových prostriedkov presvedčivo zobrazuje živé postavy z mäsa a kostí, ktoré majú svoje ľudské kladné i záporné stránky a okrem profesionálnej zdatnosti majú svoje morálne dilemy, ich charakteristika sa nevyčerpáva jednoduchou príslušnosťou k tej či onej krajine, respektíve k určitej strane vojnového konfliktu či historického veľmocenského zápolenia.