PAVOL JANÍK

Naklonená noc

Už nočné nebo plače hviezdami

Vodopád svetla stoná na dne sna

Zlomená tma sa tisne do dlaní

Tak kvíli noc a tieseň údesná

Počúvam vzlyky krokov ako dážď

To kladiem prežitý deň pod nohy

Keď horí mesto – každé okno zvlášť –

do ulíc prší neón z oblohy

Výdychom objavujem tvoju dlaň

Som iba tichý výkrik samoty

Ozvena vzdychu letí z rôznych strán

Zas mäkký hoboj šeptom zanôti

Vo mne sa nakláňa noc – strmá stráň

A jeseň premieňa sa na dotyk

Plačem ťa, ráno

Spoza horizontu strieka svetlo.

Obloha sa chveje ako slza.

Okrídlené leto smutne zvädlo.

Po riasach sa rosa clivo skĺza.

Stromy držia v rukách prázdne hviezda.

Potichu si spievam vtáčie žalmy.

V prázdnej noci spadla prázdna hviezda.

Prázdny pohľad vody zostal kalný.

Takto čítam výkričníky ticha.

Nahlas pijem príval rannej krvi.

Ráno náhle prudko dýcha.

Opar básne mäkkou dlaňou mrví.

Výbuch srdca ešte neutícha.

Neskutočne vzlyká ako mŕtvy.