PAVOL JANÍK

Je zrejmé, že treba vytvoriť efektívnu protiváhu k mnohým zjednodušeniam certifikovaných vykladačov spisovnosti slovenského jazyka. Dynamický vývoj nemôže podliehať edičnému feudalizmu či korektorskému nevoľníctvu. Slovenčina je živý organizmus a otvorený systém s mnohými väzbami na internacionálne prostredie v procese globalizácie, ktorá je objektívnym javom. Jazyk, ak má plniť všestranné komunikačné funkcie, nemožno oplotiť v skanzene, rezervácii či v zoologickej záhrade. V našich končinách (alebo – ako vravia niektorí občania Žitného ostrova – v našich končatinách) je evidentné úsilie zdôrazňovať odlišnosť slovenčiny od češtiny. Touto poznámkou nechcem kriesiť myšlienku jednotného československého jazyka, ani zľavovať z nárokov na základnú jazykovú kultúru.

Chcem len nastaviť zrkadlo nezmyselným kampaniam proti slovám, ktoré pochopiteľnou zhodou okolností jestvujú i v češtine – v našom nesporne najbližšom slovanskom jazyku. Našim odborníkom napríklad na slove sranda neprekáža odvodenie od fekálií, ale jeho český pôvod, preto uprednostňujú špás, pri ktorom im neprekáža prevzatie z nemčiny. Aby nenastal chaos v prípade slova pravítko, ktorého dôsledným poslovenčením vznikne pravidlo, tak podaktorí experti radšej vytiahnu z latinčiny lineár.

Neberme všetko smrteľne vážne a pozrime sa na problém aj z humornej stránky – modrá bielizeň by mala byť modrizeň; červená zelenina by mala byť červenina; štátna, verejná, medzinárodná a osobná bezpečnosť by mala byť bezstarostnosť, pretože v slove bezpečnosť je obsiahnuté české slovo péče. Osoba by sa mala nahradiť slovom oseba, lebo v osobe je český základ sobě. Doriešiť a zosystematizovať treba významové dvojice: rukavice – nohavice, rukávy – nohávy, ponožky – poručky. Ak sa strážcom jazykovej čistoty väčšmi páčia črty ako rysy našich tvárí, tak naše postavy by nemali mať obrysy, ale občrty a k našim povahovým črtám by nemala patriť veľkorysosť, ale veľkočrtosť. V tomto duchu si dovoľujem navrhnúť, aby sa majster pera označoval slovom spisbár. Je v ňom čosi z rezbára, umelca zaoberajúceho sa rezbou, takže ako inak by sa mal nazývať umelec zapodievajúci sa spisbou?

Pred časom moja manželka – režisérka Mgr. art. Oľga Janíková – správne a objavne prišla na to, že kontinent na západnej pologuli by sa nemal nazývať podľa krstného mena Ameriga Vespucciho, ale podľa jeho priezviska, teda nie Amerika, ale Vespucca. V tejto súvislosti som poznamenal, že Imriška je tiež vhodný názov pre Ameriku, pretože Amerigo je talianska stredoveká podoba starogermánskeho mena Emmerich, ktorého súčasné slovenské podoby sú Imrich – Imriška. (Mimochodom – vnučka mi hovorí Janíkový, lebo moja manželka sa volá Janíková. To má logiku.)

V čase, keď sa musíme vyrovnávať s naliehavým procesom prijímania cudzích slov v našom jazykovom prostredí, na prvý pohľad zaujmú protichodné tendencie – fonetický prepis slov džem, džez, džús a prísne slovenská výslovnosť slov bufet, busta, debut, komuniké. K zjavným nezrovnalostiam prináleží aj fakt, že na nižšej úrovni – napríklad na trhu – sa v slovenčine jedná, kým na vyššej úrovni sa rokuje. Napriek tomu, že sa v solídnych inštitúciách nejedná, ale koná a rokuje, na súde sa naďalej pojednáva počas pojednávania. A rokovanie o takých závažných otázkach, ako je mier, sa uskutočňuje vyjednávaním vyjednávačov. Najväčšou tragikomédiou spisovnej slovenčiny donedávna boli jazykové poradne na internetových stránkach Ministerstva kultúry SR, štátnej tlačovej agentúry TASR a vo vysielaní štátneho mediálneho kombinátu RTVS, pretože napriek dobrým radám určeným verejnosti uvedené inštitúcie okázalo predvádzali celý repertoár jazykových prehreškov v takmer všetkých ostatných informáciách. Úprimne povedané, z principiálnych dôvodov im už nevenujem pozornosť, a tak neviem, či v nich jazykové okienka ešte existujú, ale nepochybujem, že jazykové nedostatky pretrvali, pretože inak by museli vymeniť celý personál, čo sa dozaista nestalo.