PAVOL JANÍK
Hneď po 17. novembri 1989 sa oprávnene vynorila otázka, či sa naša krajina nestala politickým laboratóriom viacerých štátov – osobitne kľúčových veľmocí. Svedčí o tom množstvo bizarných skutočností – za všetky azda stačí uviesť jednomyseľnú voľbu dovtedajšieho disidenta Václava Havla komunistami ovládaným federálnym parlamentom za prezidenta Československej socialistickej republiky.
Medzičasom sa všeličo zmenilo, ale spoločenské javy akoby vystrihnuté z absurdných tragikomédií nerušene pokračujú. Najnovšie sa u nás napríklad experimentuje s legislatívou, ktorej autori sami verejne priznávajú, že pri jej tvorbe nemali z čoho vychádzať, lebo nič podobné nejestvuje nikde na svete. Takže ďalšie podivuhodné prvenstvo malej a bezvýznamnej krajiny, ktorá sa dozaista nikdy nestane nasledovaniahodným vzorom pre iné štáty. Veď keby sa podľa slovenského príkladu celý svet zbláznil, muselo by prestať existovať obchodné a bankové tajomstvo, čo by v konečných dôsledkoch viedlo k nejakej novej politicko-ekonomickej formácii. Niekto si azda myslí, že by to vyhovovalo najvplyvnejším krajinám a najbohatším rodinám na našej planéte, ktoré nielen objektívne potrebujú v konkurenčnom prostredí trhového hospodárstva zadržiavať informácie, aby mali manévrovací priestor pre uskutočňovanie legálnych aktivít, ale navyše rutinne okrem iného financujú a organizujú štátne prevraty kedykoľvek a kdekoľvek?
Do kategórie laboratórnych pokusov pribudla aféra, poukazujúca na priame operatívne riadenie mainstreamových médií politikmi a ich najbližšími spolupracovníkmi. V tejto súvislosti asi treba pripomenúť fakt, že psychologickú vojnu charakterizuje Washington Post z 15. januára 1976: „…pred viac ako 25 rokmi CIA tajne vytvorila a doposiaľ financuje svoju rozsiahlu sieť agentúr v zahraničí, ktorá je vždy k jej službám, ak sa hovorí o tom, že treba realizovať tajnú propagandistickú kampaň. Táto sieť sa skladá zo žurnalistov-agentov CIA, novín podporovaných CIA, rozhlasových staníc a medzinárodných informačných agentúr. Je to jedna zo skrytých zbraní arzenálu CIA…“
Pravdaže – nejde vždy iba o tajnú službu USA a koordinované mediálne kampane sa nemusia týkať výlučne vysokej politiky, ale aj parciálnych záujmov finančných skupín a mocenských klanov. Konkrétnych príkladov je toľko, že by ich výpočet bol nesmierne únavný. Určite však treba zdôrazniť, že aktuálna kauza sa opäť veľmi selektívne vzťahuje iba na mediálne stádo jedného či dvoch (v súčasnosti opozičných) politikov. Nepochybne treba logicky predpokladať, že porovnateľné vzťahy s osobami a štruktúrami ovplyvňujúcimi verejnú mienku majú všetci významnejší činitelia a každý relevantný politický i ekonomický subjekt.
Rozumní ľudia si uvedomujú vlastnú mediálnu bezmocnosť a zásadne sa nepokúšajú reagovať v rozhodujúcich masovokomunikačných prostriedkoch na rozličné témy a nehoráznosti, lebo dobre vedia, že im redakcie najsilnejších informačných kombinátov neposkytnú publikačný priestor, alebo ich vyjadrenia skreslia, vytrhnú z kontextu a vždy dajú posledné slovo sebe či svojim spriazneným osobám zo zákulisia mediálnej scény.