JOZEF LEIKERT
Předneseno na pracovním setkání Průniky české a slovenské literatury po rozdělení federace v r. 1992 (Praha 2016)
Nechcem poúčať, čo je literatúra faktu. Nakoniec, presnú definíciu tohto literárneho žánru nestanovili ani literárni vedci a kritici, ktorí sa zatiaľ na žiadnej definícii nezhodli.
Myslím si, že tvorcom literatúry faktu na presných definíciách nezáleží. Podstatnejšie je, že literatúra faktu sa tvorí, vydáva a číta. Pri pohľade na pulty kníhkupectiev, ale aj na edičné plány serióznejších vydavateľstiev, zistíme, že knihy literatúry faktu prevládajú, aj keď treba pripomenúť, že prevažujú zahraničné tituly.
Pozorne sledujem, hoci len na internete, produkciu literatúry faktu vo svete a porovnávam ju s knihami beletrie, poézie a literatúrou pre deti a mládež. Poľahky sa dá zistiť, že na celom svete dominujú knihy literatúry faktu, ktorých počet z roka na rok stúpa. Azda nenadnesiem, keď poviem, že 21. storočie možno nazvať storočím literatúry faktu. Nie beletrie, detskej literatúry ani poézie, ale literatúry faktu.
Svet sa zrýchľuje, rovnako sa zrýchľuje náš život a nemáme čas takmer na nič, žiaľ, ani na čítanie kníh. Mnohých odrádza čítať niekoľkostostranové romány, skôr siahajú po pútavo napísanej literatúre faktu s množstvom informácií, fotografií a iných dokumentov. Predpokladajú, že pri takom čítaní sa poučia i oddýchnu si.
Priznávam, že ako autor literatúry faktu, ktorý napísal viacero kníh tohto žánru, zároveň ako predseda vrcholného spisovateľského orgánu na Slovensku, ktorý sa zaoberá literatúrou faktu, mám z toho náramnú radosť. Na druhej strane ma ako básnika zarmucuje, že sa menej číta poézia nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, nehovoriac o Európe a zvyšku sveta. Pritom poézia je najkrehkejší literárny žáner, plný citu, ktorý obzvlášť absentuje v dnešnom svete, zmietajúcom sa v kríze ani nie tak ekonomickej, ako morálnej.
Vráťme sa však k literatúre faktu. V oboch našich krajinách vychádzajú knihy tohto žánru v primeraných nákladoch. Niekedy však neznamená vysoký náklad aj vysokú čitateľnosť, ale o knihách literatúry faktu to neplatí. Diskutovať by sa dalo o kvalite, lebo v poslednom období sa vyrojilo viacej povrchných autorov, ktorí žiadanú tému spracujú narýchlo, neraz iba na základe článkov v novinách, či z internetu z často nespoľahlivých zdrojov. V Čechách i na Slovensku sa nájdu aj takí autori, ktorí bez problémov z troch prečítaných kníh urobia štvrtú. Našťastie, väčšina autorov sú poctiví, ktorí problematiku dlhodobo študujú a v archívoch presedia stovky hodín, aby si informácie dôkladne overili.
Je dobre, že seriózni tvorcovia literatúry faktu z Čiech, Moravy a zo Slovenska sa poznajú a niekoľko rokov tvorivo komunikujú. Najintenzívnejšie od roku 1990, keď z podnetu známych českých spisovateľov literatúry faktu Miroslava Ivanova, Miroslava Moulisa, Romana Cílka a Karla Richtera vznikol český Klub autorů literatury faktu. Nestor novodobej českej či skôr česko-slovenskej literatúry faktu Miroslav Ivanov dávnejšie presadzoval, aby pri zväze spisovateľov vznikla sekcia literatúry faktu. K podobnej aktivite nabádal aj slovenských spisovateľov literatúry faktu, najviac v tom čase dvoch najvýrečnejších spisovateľov tohto žánru – Vladimíra Ferka a Pavla Dvořáka. Z podnetu týchto troch spisovateľov sa v roku 1987 konalo v Budmericiach pomerne veľké stretnutie slovenských a českých spisovateľov a o probléme sa diskutovalo. Nič sa však nevyriešilo, pretože na literatúru faktu sa cez prsty pozerali nielen niektorí beletristi a literárni kritici, ale najmä ideológovia na ústredných výboroch strany, ktorí sa báli, aby sa týmto žánrom neimplatovala do krajiny západná propaganda. Musel prísť november 1989, aby neúnavný Miroslav Ivanov založil už v slobodnom duchu Klub autorů literatury faktu v Čechách a inicioval nás, slovenských spisovateľov, aby aj nás, na Slovensku vzniklo podobné zoskupenie, čo sa onedlho stalo. Z podnetu Miroslava Ivanova vzniklo aj na zámku v Slavkove Dokumentačné stredisko literatúry faktu, ktoré dnes, žiaľ, nefunguje. Do Slavkova nemali ďaleko ani Česi, ani Slováci, Moravania to mali najbližšie, a tak sme sa v historických priestoroch romantického zámku začali raz do roka stretávať, diskutovať, ale najmä povzbudzovať v ďalších aktivitách.
Spoločne vznikla prestížna Cena E. E. Kischa. Podnetom bola záveť Kischovej manželky Gizely, ktorú manžel pred smrťou požiadal, aby vznikla súťaž nesúca jeho meno. Na Cene E. E. Kischa sú okrem iného pozoruhodné dva momenty: V roku 1992 sa odovzdávala ako posledná federálna československá cena a po rozdelení republiky roku 1993 ako prvá samostatná česko-slovenská cena. A tak je tomu dodnes. Zakrátko som mal česť založiť Cenu Vojtecha Zamarovského, ktorá je slovenskou národnou cenou za literatúru faktu. Z môjho podnetu vznikla v Čechách aj Cena Miroslava Ivanova. Na oboch cenách je pekné to, že sa jeden rok Cena Vojtecha Zamarovského udeľuje aj českému spisovateľovi a druhý rok Cena Miroslava Ivanova aj slovenskému spisovateľovi.
Aby bol výpočet presný, dodám, že sa stretávame dvakrát do roka. Raz v Čechách, posledné roky v Letohrade, a raz na Slovensku. Keďže nám ide o to, aby sa česká i slovenská literatúra faktu dostala medzi čo najviac čitateľov, slovensko-české stretnutie so slávnostným odovzdávaním Cien Vojtecha Zamarovského organizujeme vždy na inom mieste na Slovensku. Doteraz sme napríklad navštívili Bratislavu, Budmerice, Pezinok, Banskú Štiavnicu, Trenčín, Trnavu, Liptovský Mikuláš a všade sme zorganizovali veľký sviatok slovenskej a českej literatúre faktu.
Za zmienku stojí, že sme spoločne vydali dva slovníky českých a slovenských spisovateľov literatúry faktu. Škoda, že ďalší slovník si vydali českí kolegovia sami a neponúkli nám možnosť participovať naň heslami slovenských autorov. Stále som totiž presvedčený, že českí i slovenskí spisovatelia si zaslúžia spoločné reprezentačné dielo o svojej tvorbe, veď sa majú čím pochváliť.
Český i slovenský klub spisovateľov literatúry faktu sú jedinými spisovateľskými organizáciami v Čechách i na Slovensku, ktoré spolupracujú nepretržite aj po rozdelení republiky. A zdá sa, že tomu tak bude aj v nasledujúcich rokoch. Napríklad Anton Hykisch si máji tohto roku prevzal na knižnom veľtrhu Svět knihy Cenu Miroslava Ivanova.
Aby som svoj príspevok zarámcoval v duchu názvu a zámerov konferencie Prieniky českej a slovenskej literatúry po rozdelení Československa roku 1992, musím pripomenúť, že naše spoločné prieniky nie sú chvíľkové, ani módne, ale pevné a trvalo inšpiratívne.
V krátkosti sa ešte zmienim o vlastnej literatúre faktu, lebo je úzko spätá s českou literatúrou faktu. Väčšina mojich diel totiž zasahuje do českých dejín s presahom do európskych a svetových dejín. Napísal som dve rozsiahle diela o udalostiach 17. novembra 1939, kedy boli zatvorené české vysoké školy a 1200 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie štyri knihy s touto tematikou.
To, čo sa udialo v noci zo 16. na 17. novembra 1939 v Prahe, Brne a o niekoľko hodín neskôr v Příbrame, nemá v novodobých dejinách obdobu. Adolf Hitler a ďalší pohlavári Tretej ríše chceli za každú cenu zničiť budúcu českú inteligenciu, preto sa rozhodli prepadnúť vysokoškolské internáty a nič netušiacich študentov odvliecť do koncentračného tábora, a potom zatvoriť české vysoké školy, čo sa im aj podarilo.
Téma ma doslova chytila za srdce a venoval som jej kus svojho života. Dnes som rád, že som mal dostatok síl a vytrvalosti. Postupne som sa stretol skoro so všetkými bývalými študentmi, pretože výskum som založil na hľadaní posledných pamätníkov.
Podobnou metódou oral history som spracoval aj významnú osobnosť česko-slovenských dejín, aj keď mimoriadne svojráznu – novinára a spisovateľa Ladislava Mňačka, ktorý sa narodil vo Valaských Kloboukach, vyrastal na Slovensku a posledné mesiace života prežil v Prahe, kde sa presťahoval, ako hovoril, do tretej emigrácie, tesne pred rozdelením Československa v roku 1992.
Do Čiech a na Moravu viedli moje kroky aj pri spracovaní dvoch dielov o 222 osobnostiach Slovenska, z ktorých boli mnohí rôzne prepojení s bratmi Čechmi a Moravákmi. Téme osobnosti som sa venoval z profesijného záujmu historika, pričom som sa stotožnil s názorom Márie Mackovej, že „…podstatným poznatkom, ktorý vyplýva z pozorovania osobnosti v historickom svetle je, že osobnosť sa stala východiskom sebaidentifikácie človeka. Človek je schopný ‚prostredníctvom osobnosti‘ stotožniť sa sám so sebou (identifikovať sa). Zároveň však je schopný aj vyhnúť sa krajnostiam pri identifikovaní sa – na jednej strane určitej sebeckosti, vyzdvihovaniu seba a na druhej strane prílišnej lojalite, splynutiu s prostredím či ostatnými ľuďmi.“
Do Českej republiky vedú moje kroky aj v tomto období, keď pracujem na knihe literatúry faktu o Jozefovi Gabčíkovi, jednom z atentátnikov na Reinharda Heydricha. Je to rovnako ťažká, úmorná, miestami priam detektívna práca.
Aj týmto krátkym exkurzom do slovenskej a sčasti českej literatúry faktu som chcel ukázať, že dejiny Slovákov a Čechov sú prepletené a prelínajú sa. Osobne ma teší, že mi v Českej republike vyšlo niekoľko kníh literatúry faktu a tri básnické zbierky. To nie je len literárny prienik po rozdelení republiky, ale ako zvykne hovoriť, prienik celým mojim doterajším životom. Ale to môžu povedať viacerí slovenskí a českí spisovatelia.
Najpodstatnejšie je a potvrdzuje to aj naša milá, neformálna konferencia, že česká a slovenská literatúra, sa vždy ovplyvňovali, inšpirovali a potrebovali, ako sa potrebuje dnes. No, nepotrebuje sa len literatúra, potrebujeme sa viac či menej všetci ako rovnocenní partneri. V myslení, konaní, v dobrých skutkoch. A to je viac než dobre.