ĽUBOŠ JURÍK
Předneseno na pracovním setkání Průniky české a slovenské literatury po rozdělení federace v r. 1992 (Praha 2016)
Vychádzam z predpokladu, že o tejto zaujímavej téme je najlepšie a najpoctivejšie uvažovať z pohľadu autorského. Teda vychádzať a opierať sa o vlastné dielo, ktoré sa v menšej či väčšej miere zaoberá česko-slovenskými vzťahmi a tým ilustruje opodstatnenosť hovoriť o vzájomných väzbách. Netrúfnem si totiž posudzovať obecný stav česko-slovenských literárnych vzťahov a vzájomného ovplyvňovania a už vôbec nie ho hodnotiť. Nie som literárny kritik, ani literárny vedec či literárny historik, aby som si prisvojil právo na úsudky a súdy, aby som sa zaoberal takým zložitým fenoménom, ako je prienik českej a slovenskej literatúry. Ale keď sa môžem opierať o knihy, ktoré som sám napísal a ktoré sa toto tematikou zapodievajú, tak pociťujem väčšiu mieru voľnosti, aj s prípustným rizikom omylu.
Zjavne by bolo kontraproduktívne, keby som opakoval opakované a pripomínal historické väzby a vzťahy nielen českej a slovenskej literatúry, či vzťahy českých a slovenských politikov, vzdelancov, ale aj obecne oboch národov všetkých spoločenských vrstiev. Hovoriť o prieniku českej a slovenskej literatúry po rozdelení Československa a po roku 1993 možno len v súvislostiach, len v kontexte predošlých vzťahov a nie výlučne v uvedenom časovom období. Ale keďže hovorím o mojom individuálnom prístupe k tejto téme, predsa len mi dovoľte niekoľko osobných poznámok a životných skúseností, ktoré koniec – koncov determinujú aj moju tvorbu a z nej vyplývajúce postrehy, s ktorými sa chcem s vami podeliť.
Pomôžem si tým, že vzťahy s českou kultúrou a českou spoločenskou realitou, ktoré sa neskôr ako motívy odrazili v mojej tvorbe, rozdelím do dvoch polôh: je to oblasť zážitková a oblasť duchovná, pričom jedna ovplyvňuje a dopĺňa druhú. Ako občan bývalého Československa som bol, pochopiteľne, vychovávaný v kontexte vtedajších noriem, stretával som sa aktívne aj pasívne s českou kultúrou, tak ako iní ľudia zo Slovenska som bol veľa krát v Čechách. Vplyv českej kultúry, najmä literatúry, bol evidentný, takmer sa mi žiada povedať, rozhodujúci. Popri literatúre a kultúre slovenskej, ma výraznou mierou ovplyvňovali autori ako Karel Čapek, Franz Kafka, Jaroslav Hašek, Bohumil Hrabal, Jiří Karásek ze Lvovic, Ladislav Fuks, Vladimír Holan, Vítězslav Nezval, Viktor Dyk, Jaroslav Vrchlický, Julius Zeyer, Jaroslav Seifert… a to je len neúplný výpočet mojich milovaných autorov. Česká kultúra a literatúra osobitne je prítomná ako živý organizmus v slovenskej kultúre až do takej miery, že ju pociťujeme ako našu prirodzenú súčasť. Nechcem, aby sa tieto slová chápali ako nejaká kurtoázia voči českej literatúre, je to jednoducho konštatovanie, ktoré nemožno obísť, ak sa chcem úprimne a poctivo zaoberať vplyvmi na slovenskú a osobitne na moju vlastnú literárnu tvorbu.
Často som chodieval do Prahy už počas štúdií ako poslucháč žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, keďže som – ako to bolo vtedy zvykom – praxoval ako elév v denníku Práca. Boli to vzrušujúce zážitky, boli to opojné roky šesťdesiate. Využíval som tieto novinárske cesty na to, aby som navštevoval pražské divadlá – od Semaforu, po Violu či Divadlo na Vinohradech, ale aj na žurnalistické interview s českými umelcami, nielen hercami, ale aj spisovateľmi, hudobníkmi, výtvarníkmi. Spomeniem napr. hercov Václava Vosku, Jana Přeučila, Miroslava Horníčka, Jana Wericha, ale aj Petra Jandu, Jiřího Suchého, Karla Gotta, časom aj spisovateľov ako Adolf Branald, Milan Kundera, Pavel Kohout a iní. Zjavne bolo mojim priam osudovým šťastím, že som sa ako absolvent vojenskej katedry dostal na vojenčinu práve do Prahy a pôsobil som ako redaktor celoštátneho vojenského časopisu. Kto zažil a kto si pamätá tie časy vojenské, vie o čom je reč: napriek nespočetným absurdnostiam a protivenstvám, prinášala vojenská služba množstvo pozitívnych zážitkov, osobitne ak išlo o prácu v redakcii, osobitne ak išlo o moje poznanie Prahy a českej kultúry.
Vtedy som už spolupracoval s týždenníkom pre politiku, kultúru a hospodárstvo Nové slovo a pre tento časopis som písal z Prahy rôzne recenzie, glosy, úvahy, najmä však obsiahle, celostránkové rozhovory s pražskými umelcami. V tom čase sa zrodila myšlienka napísať knihu Pražské rozhovory.
Pražské rozhovory sú reálnym, hmatateľným prienikom slovenskej a českej kultúry, sú aj o vplyve jednej literatúry na druhú, sú odkazom na spoločné kultúrne dedičstvo a spoločné korene. Pokúsil som sa v obsiahlych dialógoch predstaviť vynikajúcich českých umelcov, priblížiť ich tvorbu, ich názory, prípadne aj ich vzťah k slovenskej kultúre. Mená týchto umelcov – je ich tridsať – sú nesporne dostatočne reprezentatívne, aby oslovili široký okruh slovenských čitateľov a pôsobili, priamo či nepriamo, aj na slovenských umelcov a ich tvorbu. Uvediem aspoň niektorých: Anderle, Fuks, Horníček, Hrabal, Kožík, Lhoták, Marek, Nesvadba, Willy Nowak, Plicka, Říha, Seifert, Souček, Josef Sudek, Jiří Trnka, Werich, Závada, Zrzavý… Na tomto pôdoryse sa zreteľne rysuje orientácia – a to nielen moja – akou sa uberajú naše vzájomné vzťahy. Oveľa neskôr, po vydaní knihy Pražské rozhovory, mi vydavateľstvo Perfekt navrhlo, aby som pripravil výber z mojich najlepších dialógov so slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi. Do tohto výberu, ktorý vyšiel v roku 2014 pod názvom Dialógy s hviezdami literatúry (napr. Aragon, Camilo J. Cela, Forsyth, G. Grass, V. Katajev, Milan Rúfus, S. Bellow, R. Bradbury, A. Ginsberg, A. Miller, W. Styron, J. M. Le Clézio, J. Heller, L. Ferlinghetti, V. Šklovskij a i.) som zaradil aj českých autorov Bohumila Hrabala, Jana Wericha a Jaroslava Seiferta.
Pre niekoho možno marginálny, no pre mňa je aj svet populárnej hudby súčasťou česko-slovenských vzťahov, a to presahuje i do oblasti literatúry. Moje početné návštevy Prahy a záujem o beatovú, jazzovú a soulovú hudbu ma zaviedli do klubu Olympic v Spálenej ulici, kde som sa zoznámil s populárnym hudobníkom Petrom Jandom a táto známosť sa premenila na dlhoročné priateľstvo trvajúce dodnes. Ani v najmenšom nepodceňujem tento vzťah, akokoľvek nemá priamu nadväznosť na literatúru. Pripomeňme si však roky šesťdesiate, ktoré znamenali zásadné zmeny nielen pokiaľ ide o politický odmäk, ale aj o novú vlnu vo filme, filozofii, divadle, literatúre a takisto v hudbe, určite tej populárnej. Bola to éra Beatles a Rolling Stones, éra hippies, študentskej revolty, vojny vo Vietname, bolo to obdobie, keď sa prebúdzali nádeje a ešte žila viera, že svet je možné zmeniť, že svet by mohol byť lepší. Tieto pocity v zjednodušenej, no koncentrovanej podobe predstavovala pre mladých ľudí – a takí sme vtedy boli – beatová hudba, teda aj skupina Olympic, teda aj Petr Janda. Po mnohých rokoch som sa k tejto téme a k tomuto obdobiu vrátil v reprezentatívnej publikácii Slovenský bigbít, ktorá našla aj podobu v dvanásť dielnom tv seriály a ten sa nespočetne veľakrát reprízoval. Kniha vyšla v roku 2008 a o rok neskôr dostala prestížne ocenenie Krištáľové krídlo. Prínos českej kultúry, prepojenie so slovenskou kultúrou – a nejde tu len o beatovú hudbu – je aj v tomto prípade, som o tom presvedčený, evidentný a zásadný. Ak totiž pripustíme, že beatová hudba je pre mladých ľudí istou formou poézie, tak ňou texty Olympicu nesporne sú, veď sa stali kultovým zaklínadlom pre obe strany rieky Moravy. Mohli by sme to aplikovať aj na texty ďalších mojich priateľov – Jiřího Suchého, Karla Kryla, Jaromíra Nohavicu, Borisa Filana, Kamila Peteraja – ale to už je, ako sa zvykne hovoriť, libreto z inej opery, aj keď hovorím stále o tom istom.
Rozdelenie Československa je v istom ohľade spoločenskou traumou, hoci s odstupom času sa na tento akt pozeráme prevažne pozitívne. Ešte v júni roku 1992, teda v čase, keď sa začínal proces delenia spoločnej republiky, som nastúpil ako hovorca, poradca, tajomník, či pravá ruka predsedu Slovenskej národnej rady Ivana Gašparoviča. Bol som teda priamo pri tom, keď sa udial jeden kľúčový historický zlom v spolužití českého a slovenského národa, bol som pri nespočetných rokovaniach, stretnutiach formálnych aj neformálnych, bol som aj pri tom, keď vznikli dva samostatné štáty. Zaiste, takých svedkov a účastníkov týchto udalostí nebolo málo, mne však priama účasť a autentický dotyk s históriou poslúžili k tomu, aby som napísal dve knihy literatúry faktu o tomto období: prvá má názov Pokušenie moci, druhá je priamym pokračovaním prvej, no s mierne pozmeneným názvom: Poučenie z moci. Prvá kniha má strán štyristo, druhá šesťsto – teda spolu tisíc strán textu, ktoré je asi ťažko obísť, keď si chce niekto prečítať pramenné poznatky a materiály z tohto obdobia. Možno je namieste otázka, či sú aj tieto dve knihy literatúry faktu predmetom nášho uvažovania o prieniku českej a slovenskej literatúry a teda, či sa im vôbec venovať. Odhliadnuc od toho, že som za Poučenie z moci dostal Hlavnú cenu Egona E. Kischa – porota má medzinárodné zloženie – je táto dokumentárna literatúra poučným čítaním a našich vzájomných vzťahoch a z tohto pohľadu by sme ju mohli priradiť k tým publikáciám, ktoré dotvárajú obsah nášho stretnutia.
Životopisný román Smrť ministra, ktorý vyšiel v roku 2011, je o politických procesoch v rokoch päťdesiatych. Je o poslednej noci pred popravou ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, ktorého odsúdili a popravili spolu s ďalšími obvinenými v Slánskeho procese v roku 1952. Odhliadnuc od toho, že román sa odohráva v pražskom väzení na Pankráci, je to román rýdzo česko-slovenský, aspoň v tom zmysle, že presahuje hranice Čiech a Slovenska a snaží sa sprostredkovať čitateľom našu spoločnú traumu zo stalinského obdobia, ktoré kruto poznačilo oba národy. Politické procesy v päťdesiatych rokoch sú problémom česko-slovenským, pretože krutým spôsobom postihli oba národy, obete boli medzi českými aj slovenskými občanmi. Vladimír Clementis bol po Janovi Masarykovi druhým povojnovým ministrom zahraničných vecí ČSR a bol vôbec prvým Slovákom v tejto funkcii. Bol to ľavicový intelektuál, priatelil sa s mnohými českými umelcami, napr. s Nezvalom, Teigem, Werichom, Voskovcom, ako je známe, Clementisovou manželkou bola česká operná speváčka Lída Pátková. Clementis bol blízkym spolupracovníkom Klementa Gottwalda, pomáhal budovať systém, ktorý ho napokon prevalcoval a doviedol pod šibenicu. Je to tragický a dramatický životný príbeh, je to osud príznačný pre povojnové Československo. Pravdaže, do novembra 1989 nebolo možné takýto príbeh napísať, pretože je zjavné, že politické procesy boli v réžii Moskvy a priamo v Prahe aj sovietskych poradcov. Nehovoriac o tom, že ani pokus o rehabilitácie odsúdených v tomto procese v rokoch šesťdesiatych nebol úspešný, pretože pri moci boli ešte stále stranícke kádre, ktoré sa na nezákonných procesoch podieľali. Rehabilitácie sa nepodarilo dotiahnuť ani v roku šesťdesiat osem a v čase normalizácie ich s tichým súhlasom Gustáva Husáka zastavili, hoci on sám bol obeťou politických procesov. V plnej miere sa k rehabilitáciám pristúpilo až po nežnej revolúcii, hoci v mnohých ohľadoch sú výsledky rozpačité. Na motívy románu Smrť ministra a podľa môjho scenára vznikol celovečerný koprodukčný film – film sa volal Ministrova smrť – v ktorom si hlavnú úlohu zahral Jozef Kroner a spoluúčinkovalo v ňom viacero vynikajúcich českých hercov. Myslím si, že aj takáto forma spolupráce dokazuje presvedčivo prienik slovenskej a českej kultúry.
Jedným z členov rehabilitačnej tzv. Kolderovej komisie bol tiež Alexander Dubček. Problematika rehabilitácií ho zaujala natoľko, že sa už ako politik vo vysokých straníckych funkciách zasadil o prepustenie odsúdených tzv. buržoáznych nacionalistov, vrátane Husáka, Novomeského, Horvátha a Okáliho, ale veľmi aktívne pôsobil aj pri skúmaní dokumentov a rehabilitácií Slánskeho procesu, teda aj pri čiastočnej rehabilitácii Clementisa. Viem o tom pomerne dosť, keďže som sa zapodieval týmto obdobím a keď som neskôr zbieral materiál pri písaní životopisného románu o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie. Zaiste, činnosť v rehabilitačnej komisii je len jedna, aj keď možno menej známa, aktivita Alexandra Dubčeka, no pre väčšinu Čechov a Slovákov je tento politik legendou, ikonou našich moderných dejín. Nechajme teraz bokom rozporuplné pohľady na jeho činnosť, nechajme bokom nejednotný výklad o rokoch šesťdesiatych a na Dubčekovo úsilie meniť nemeniteľné; faktom zostáva, že s Dubčekovým menom je spojené historické vzopätie v našich moderných dejinách, že je to ten úsek večnosti, na ktorý môžeme byť hrdý, bez toho, aby sme tieto slová sprofanovali. Dokonca by som sa nebál ani miernej dávky pátosu, pretože pátos je etická a morálna kategória, je nevyhnutný pri budovaní národného sebavedomia. Román Rok dlhší ako storočie – je to metaforický názov, ponáška na rok šesťdesiat osem – je príbehom o nádeji a o viere, hoci sa prísne drží historických reálií. Pri písaní románu o Clementisovi mi pomohol fiktívny dialóg Clementisa so svojim advokátom v cele smrti: keďže Clementis nebol veriaci, nemal v cele pred popravou kňaza, ale zmysleného advokáta, s ktorým akoby prehodnocoval svoj život. Tento fiktívny advokát hral úlohu onoho povestného advocatus diaboli, ktorý kladie nepríjemné otázky, aby donútil svojho partnera vyjadriť sa aj k ťaživým témam a pravdivo na ne odpovedať. Tento pôdorys som použil aj pri písaní románu Rok dlhší ako storočie, ale za Dubčekovho partnera, jeho advocatus diaboli, som si zvolil primára nemocnice Na Homolke, kde sa snažili Dubčeka zachrániť po havárii na diaľničnom kilometri 86 z Bratislavy do Prahy. Pravdaže, aj tento primár je vymyslenou postavou, ale mne poslúžil na to, aby som do príbehu vtiahol českého, pražského účastníka a svedka obrodného procesu, Dubčekovho obdivovateľa a neskôr jeho tvrdého kritika. Opisujem tak dva paralelné osudy, pričom, pravdaže, ten Dubčekov je dominantný, no na príbehu primára som chcel ukázať, aké dôsledky mala Dubčekova politika na osudy ľudí, ako sa s ňou stotožňovali a ako neskôr na ňu až tragicky doplatili. Takejto tvorivej metóde hovorím fantazijný historizmus, inak povediac, veci si domýšľam, no nevymýšľam, vždy sa opieram najmä a predovšetkým o historické a spoločenské reálie. Vzhľadom k téme, o ktorej dnes hovoríme, je však podstatné zdôrazniť, že sa jedná nielen o prienik našich literatúr, ale o prienik našich dejín. A ešte na margo tohto románu by som poznamenal, že na jeho motívy sa pripravuje veľký koprodukčný film, ktorý by mal režírovať svetoznámy ruský režisér Andrej Končalovskij. Pravda, na to už autor predlohy nemá žiaden vplyv.
Chcel by som ešte spomenúť – aspoň stručne – ďalší, takpovediac klasický prienik českej a slovenskej histórie, kultúry a literatúry, ktorý sa síce nedatuje do obdobia po roku 1993, ale keďže vzniká v týchto dňoch, tak je de facto prienikom súčasným. Dokončievam obsiahly román o Ľudovítovi Štúrovi, rozsahom zrejme ešte väčší ako román o Dubčekovi. Pracovný názov je Zrod moderného národa. Ak by sme niekde hľadali priam učebnicový vzťah našich národov, tak je to 19. storočie, najmä obdobie veľkého emancipačného vzopätia Čechov a Slovákov. Pravda, ani toto obdobie nebolo vo vzťahu Čechov a Slovákov romantické a idylické – to napokon nebolo nikdy – no vcelku presvedčivo nám približuje, ako sa oba národy podporovali, akú morálnu i materiálnu podporu nachádzali štúrovci v českých zemiach a od českých vzdelancov. Ale ani toto spolunažívanie sa nezaobišlo bez konfliktov. Pomerne ostrý spor medzi českými a slovenskými vzdelancami nastal napríklad vo chvíli, keď sa Štúrovci snažili kodifikovať a uzákoniť spisovnú slovenčinu, čo v Čechách považovali za rozbíjanie jednoty a nevedeli si predstaviť, že Slováci by mali používať „krčmovú reč bačov a dráteníkov“. Rozdielny pohľad mali aj na priebeh revolúcie v roku 1848, pretože česká revolta bola najmä proti Habsburgom, kým slovenská proti Maďarom. Bolo to však dané inou historickou skúsenosťou, aj iným geopolitickým postavením jednotlivých národov. Ani to najbližšie, najtesnejšie spojenie dvoch národov nie je ešte zárukou bezproblémového nažívania, ale to zaiste netreba dokazovať a ani sa netreba nad tým pozastavovať, či dokonca pohoršovať. V konečnom dôsledku sú však tieto vzťahy poznamenané akousi osudovosťou, sú determinované nielen jazykovou príbuznosťou, ale aj dlhodobou spoločnou históriou, zdieľanými civilizačnými hodnotami, krvnou spriaznenosťou cez rodiny a deti a zrejme aj budúcnosťou.