PAVOL JANÍK

Napriek tomu, že moja múdra a predvídavá manželka mi – najmä v záujme budúcnosti našich dávno dospelých detí – striktne zakázala verejne sa vyjadrovať k aktuálnym otázkam spoločenského a kultúrneho vývoja, pociťujem vnútornú potrebu zaujať postoj k niektorým závažným skutočnostiam. Nie som právnik, ale musel by som byť slepý, aby som nevidel, ako sa nám pred očami – predovšetkým mediálnym tlakom – nahrádzajú princípy právneho štátu zásadami lynčovania, založeného na jednostrannom vystupňovaní verejnej mienky, ktorá sa povyšuje nad akékoľvek zákony, vrátane ústavy.

Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) vzniklo – ako naznačuje už jeho názov – v snahe zabrániť, aby si myšlienku slovenskej samostatnej štátnosti monopolizovali pohrobkovia pronacistického režimu prvej Slovenskej republiky z obdobia II. svetovej vojny. Po zániku HZDS to potvrdzuje práve razantný nástup radikalizmu, extrémizmu a intolerancie. Ak si pôvodné klérofašistické podhubie našlo útočisko najmä v Kresťanskodemokratickom hnutí (KDH), medzičasom už prišli nové generácie stúpencov Farskej republiky (ako ju v názve svojho románu nazval Dominik Tatarka), ktoré si formujú vlastný organizačný, stranícky a politický priestor.

Nikdy som nepochopil, že historickú misiu HZDS nedokázali korektne vnímať domáce i zahraničné analytické centrá, ktoré demokratické hnutie od počiatku úplne iracionálne rozkladali a medzinárodne izolovali. Prejavilo sa to aj v známom výroku americkej ministerky zahraničných vecí československého pôvodu, keď Madeleine Albrightová charakterizovala Slovensko ako čiernu dieru. Treba poznamenať, že sa k nám zachovala slušnejšie ako k Juhoslávii, ktorú nechala bombardovať. Dozaista nielen pre tieto zásluhy jej v roku 2012 udelil Barack Obama Prezidentskú medailu slobody (Presidential Medal of Freedom).

Nevysvetliteľné a neodôvodnené úsilie rozložiť HZDS sa začalo postupným vytváraním napätia medzi jeho vedúcimi predstaviteľmi – Vladimírom Mečiarom, Milanom Kňažkom, Michalom Kováčom a ďalšími aktérmi na scéne i v zákulisí verejného života. Pochabá tendencia oslabiť HZDS spretŕhaním vzťahov so západnými krajinami vyústila do dvoch kľúčových dôsledkov. Predovšetkým do orientácie mocenských a spravodajských zložiek štátu na jedinú veľmoc, konkrétne Ruskú federáciu. A v neposlednom rade viedla k súkromnej osamelosti predsedu hnutia, ktorý nachádzal riešenia vlastnej neúnosnej osobnej situácie v neštandardných citových väzbách na svoje všeobecne známe obľúbenkyne a poradkyne pre všetko.

Pamätníci mnohé veci vedia a mladých ľudí už väčšina starnúcich faktov oprávnene vôbec nezaujíma. Opodstatnenú Mečiarovu nedôveru aj k najbližšiemu politickému okoliu nespôsobili démoni, ale ľudia – nech už ich motivácia bola akákoľvek. Pripomeňme aspoň niektorých. Igor Cibula začínal ako novinár a príslušník rozviedky koncom 60. rokov. Po vylúčení z komunistickej strany počas normalizácie pracoval vo Výpočtovom stredisku OSN a od vzniku Literárneho týždenníka v roku 1988 bol sekretárom jeho redakcie. Po 17. novembri 1989 založil Stranu demokratického socializmu, kde bol jeho podpredsedom Vladimír Mečiar. Obaja však čoskoro prešli do Verejnosti proti násiliu a Igor Cibula sa stal zástupcom šéfredaktora vládneho denníka Národná obroda. Bez súhlasu Vladimíra Mečiara by sa dozaista nikdy nemohol stať riaditeľom rozviedky Slovenskej informačnej služby. Dnes jednoznačne označuje Vladimíra Mečiara a SIS za pôvodcov zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska.

Aby sme nezachádzali do socialistickej minulosti Michala Kováča staršieho, tak len konštatujme, že bez súhlasu Vladimíra Mečiara by sa ako prominent HZDS nestal ani predsedom Federálneho zhromaždenia, ani prezidentom Slovenskej republiky, ktorého vtedy ešte volil parlament. Postavenie hlavy štátu v našom ústavnoprávnom systéme v podstate zodpovedá formálnej pozícii konštitučného monarchu, teda má konať v súlade s politikou vlády a v súčinnosti s kľúčovými ústavnými činiteľmi, najmä s premiérom, predsedom parlamentu, ale aj ministrom zahraničia a podobne. Michal Kováč sa však (ako dnes Andrej Kiska) usiloval vytvoriť z úradu prezidenta druhé centrum štátnej moci a priamo sa podieľal na zvrhnutí vlády premiéra Vladimíra Mečiara, čo však viedlo k opačnému efektu – k posilneniu pozície HZDS a jeho predsedu, čo potvrdili výsledky predčasných volieb.

V orchestri súčasného ťaženia proti Vladimírovi Mečiarovi sa našlo miesto aj pre odsúdeného a uväzneného niekoľkonásobného vraha a údajného šéfa slovenského podsvetia. To je už naozaj silná káva. Michal Kováč starší totiž riešil problém svojho syna, na ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač, nielen udelením milosti, ale aj údajným rokovaním s predsedom Slovenského zápasníckeho zväzu, ktorý patril k silným postavám politického zákulisia a prostredníctvom svojho kasína vlastnil časť vládneho hotela Forum, vrátane podielu na pozemku. Neskôr ho zastrelili a verejnoprávny informačný kombinát RTVS mu nedávno venoval pozornosť v obskúrnom seriáli o mafii.

Rozbuškou aktuálnej politickej situácie na Slovensku sa stal film realizovaný za štátne peniaze a za finančné prostriedky, ktoré občania povinne platia v podobe koncesionárskych poplatkov priamo v prospech RTVS. Robiť politiku na základe emócií vyvolávaných premietaním hraného filmu skutočne nemá chybu. Navyše – s uvedeným producentským zázemím. Tak len sucho poznamenajme, že terajší minister kultúry SR bol počas vlády Vladimíra Mečiara zástupcom šéfredaktora a šéfredaktorom literárno-dramatického vysielania v Slovenskej televízii. V tom čase sa s ním dalo neraz stretnúť vo firme SILBERMAN, ktorej spoluvlastníčkou a konateľkou bola Monika Beňová, neskôr Flašíková.

Generálny riaditeľ RTVS zbohatol počas vlády Vladimíra Mečiara prostredníctvom firmy PSMA (Prvá slovenská mediálna agentúra), ktorej bol spolumajiteľom a konateľom. Tá – pre zmenu – exkluzívne sprostredkúvala celý objem reklamného pôsobenia v Slovenskom rozhlase. Medzičasom už máme obidve zložky RTVS pod jednou strechou. Nejde mi o kádrovanie kohokoľvek a kedykoľvek, ale – ako vidieť – vďačnosť je neodškriepiteľná ľudská cnosť.

Podstatnejšia je otázka, čo sa dosiahne rozvrátením právneho poriadku, ktorý má garantovať istotu aj tým, že prijaté zákonné normy nikdy nemôžu platiť spätne, teda retroaktívne. Zrejme ani všetci aktéri kampane proti Mečiarovi celkom nedovidia, aké budú dôsledky ich konania. Ak kľúčoví hráči, vrátane USA, nedocenili a podkopávali HZDS v minulosti, tak ich momentálne úsilie môže vytvoriť netušené podmienky pre ďalší nebývalý nárast extrémizmu, ktorý sa už možno onedlho bude mať o čo oprieť pri neohraničených možnostiach zneužívať získanú politickú moc.