PAVOL JANÍK
Keď Michail Gorbačov z pozície generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu začal hovoriť o potrebe vybudovať európsky dom od Atlantiku po Ural, nikto verejne nenastolil otázku, čo by sa v prípade realizácie uvedeného geopolitického projektu malo stať s rozsiahlou ázijskou časťou Zväzu sovietskych socialistických republík od Uralu do Vladivostok.
V súvislosti s prvým a posledným prezidentom ZSSR je viacero otázok, ktoré nikto verejne nevyslovil a tobôž sa na ne nepokúsil odpovedať. Napríklad – prečo ani jedna podstatná sovietsko-americká dohoda o zjednotení Nemecka a obojstrannom stiahnutí vojsk z ďalších európskych štátov nemala písomnú podobu? Výsledok historických procesov, ktoré naštartovala Gorbačovova perestrojka v druhej polovici 80. rokov 20. storočia, už medzičasom dobre poznáme. Všade, kde Moskva opustila sféru svojho vplyvu, získali dominanciu USA, vrátane posúvania vojenskej infraštruktúry na východ prostredníctvom rozširovania NATO. Niežeby niekto mohol vážne očakávať dodržanie písomných záväzkov Washingtonu, ale aspoň by zostali dôležité dokumenty ako neodškriepiteľné svedectvo pre historický výskum a budúce generácie.
Hmlistú vidinu európskeho domu nahradil skromnejší koncept Európskej únie, ktorej názov je z niekoľkých dôvodov neprimeraný – nielen vzhľadom na aktuálny proces vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z uvedeného zoskupenia. Najväčšie územie nášho kontinentu rozlohou i počtom obyvateľov ešte stále predstavuje európska časť Ruskej federácie.
Za duchovné základy európskej, ale aj americkej civilizácie sa všeobecne pokladajú židovsko-kresťanské tradície. Pomenovanie nášho svetadielu však pochádza z gréckej mytológie, ktorá svojím charakterom principiálne odporuje monoteistickému modelu, čo sa zavše prejavuje v bizarných výhradách predstaviteľov cirkevnej hierarchie vo vzťahu k pochopiteľnému používaniu antickej symboliky, hoci aj na označenie pápeža sa od 15. storočia používa titul pontifex maximus (doslova: najvyšší staviteľ mostov), ktorý sa vzťahoval na pohanských rímskych cisárov.
Terminologické paradoxy sa týkajú aj iných ideologických aspektov. V ruských literárnych kruhoch počas uplynulých desaťročí postgorbačovovskej éry zavládol spor patriotov a demokratov, teda západnej propagande sa podarilo v zmýšľaní tamojších intelektuálnych elít vyvolať dojem, že vlastenectvo je nezlučiteľné s demokraciou a naopak.
V podmienkach našich krajín, ktoré sa už presunuli do gravitačného poľa Washingtonu, sa súboj nosných ideí sústreďuje na pokus sformovať európsky, respektíve globálny národ. Pozrime sa, s akými úskaliami sa konfrontuje proces prehlbujúcej sa integrácie.
Už vieme, že keď sa priveľmi často a nahlas hovorí o demokracii, treba si dávať pozor na základné ľudské práva a slobody, vrátane práva na slobodu slova, vyjadrovania, tvorby a presvedčenia. Keď sa hovorí o tolerancii, každý má na mysli toleranciu k sebe, k svojej identite, k svojim záujmom, k svojim názorom, k svojmu konaniu i k svojim slabostiam, pričom domáhanie sa tolerancie vo vzťahu k sebe spravidla sprevádza intolerancia k iným záujmovým skupinám a k odlišným pohľadom na spoločenskú realitu v domácich i v medzinárodných reláciách. Súčasťou paradoxného pohybu je významné zužovanie priestoru na verejnú prezentáciu nepohodlných informácií, postojov a ich nositeľov v prostriedkoch masovej komunikácie.
Podľa jednej z najvplyvnejších doktrín v dejinách sú ľudia rozdelení do skupín, ktoré sa nazývajú národy. Je to etnická a filozofická doktrína, o ktorú sa opiera úsilie o politickú samostatnosť či samosprávnosť, o lojálnosť a lásku k vlastnej krajine, teda vlastenectvo (patriotizmus), ktorý sa napríklad v USA nazýva amerikanizmus (Americanism).
Národy sa vyznačujú identitou, vyplývajúcou z odkazu predchádzajúcich generácií a zo spoločného kultúrneho dedičstva. Identita evokuje individuálny pocit spolupatričnosti. Používa sa veľmi široká škála kritérií s veľmi rozdielnymi uplatneniami. Malé rozdiely vo výslovnosti môžu byť dostačujúce na to, aby sa niektoré skupiny definovali ako svojbytné národy. Na druhej strane ľudia môžu byť separovaní odlišnosťami v systémoch viery a presvedčenia, v zemepisnej polohe, v čase a dokonca v hovorovom jazyku, a predsa sami seba pokladajú za členov rovnakého národa a vnímajú ich tak aj iní. Za členov národa sa pokladajú tí, čo zdieľajú určité črty, hodnoty a pravidlá správania, určité povinnosti vo vzťahu k iným členom a určité zodpovednosti za konanie členov rovnakého národa.
Už spomínané Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je medzinárodne uznaný štát. Napriek tomu sa krajina tradične delí na štyri vnútroštátne národy – Anglicko (Angličanov), Škótsko (Škótov), Wales (Walesanov) a Írsko (Írov). Tri z nich nie sú suverénnymi štátmi, ale Írsko sa dnes delí na zvrchovanú Írsku republiku a Severné Írsko, ktoré naďalej podlieha londýnskej vláde. Súčasný stav je chúlostivý a diskutabilný. Škótsko chce ostať v Európskej únii a vystúpiť so štátneho zväzku s Anglickom. Aj vo Walese existujú hnutia usilujúce sa o politickú samostatnosť a napríklad Cornwall má ambíciu stať sa samostatným národom priamo na území dnešného Anglicka.
Podľa niektorých historikov sú Anglicko a Portugalsko rané národné štáty s rozvinutým pocitom národnej identity. Podľa iných je národný štát výtvor 19. storočia ako výsledok postupného vývoja zo skorších štátnych foriem. Modernizačne orientovaní teoretici sú skeptickí vo vzťahu k tvrdeniam o existencii stáročných národov, ale myšlienka, že obyvatelia Európy sa delia na národy, bola na konci 19. storočia všeobecne uznaná.
Počas 20. storočia – najmä prostredníctvom dekolonizácie – svet národných štátov začal existovať v globálnych rozmeroch. To neznamená, že jestvuje zhoda v prípade určitých národov, či zodpovedajú národnému štátu, alebo či niektoré terajšie štáty sú legitímne. Veľmi málo národných štátov má stopercentne nesporné územie a hranice. Politickí predstavitelia robia vyhlásenia v mene národov bez vlastného štátu, akými sú Kurdi, Asýrčania či Rómovia.
Ukážkou komplikovaných vnútorných vzťahov je Belgicko. Hnutia za autonómiu požadujú väčšiu samosprávu v rámci rozsiahlejších štátov – napríklad Katalánsko v Španielsku, Quebec v Kanade, domorodí Američania (Indiáni) v USA.
Spoločná identita národov sa odvodzuje aj od zdieľaného štátneho občianstva. To znamená, že najprv sa vytvoril štát a pocit národnej identity sa vyvinul neskôr alebo súbežne. Taliansko a Francúzsko sú často uvádzané ako príklady tohto druhu. Napriek tomu obe krajiny majú aj silnú etnickú a kultúrnu identitu, odzrkadľujúcu sa v rozšírenom postoji k prisťahovalcom. Ak je národ definovaný iba občianstvom, potom naturalizovaní občania (ktorým bolo udelené občianstvo) by mali byť prijímaní ako rovnocenní členovia národa. Občianstvo sa môže podmieňovať zložením občianskej skúšky, ktorá zvyčajne pozostáva z jazykových a kultúrnych vedomostných testov.
Uveďme názorný príklad – islandský národ predpokladá, že pozostáva z potomkov obyvateľov Islandu z roku – povedzme – 1850. Títo ľudia používali islandský jazyk, boli v tom čase známi ako Islanďania a mali vlastnú kultúru. Ale súčasní obyvatelia Islandu sa nezhodujú presne s ich potomkami – to by implikovalo úplnú endogamiu (uzatváranie sobášov výlučne v rámci kmeňa), znamenalo by to, že nijaký Islanďan od roku 1850 nikdy nemal deti s Neislanďanom. Väčšina európskych národov má skúsenosť so zmenou hraníc, s migráciou počas niekoľkých posledných storočí a uzatváraním zmiešaných manželstiev medzi rozličnými národnými skupinami. Štatisticky – súčasná národná populácia sa nemôže zhodovať presne s potomkami národa z roku 1700 alebo 1500 – aj keď bol známy pod rovnakým menom. Rovnaký pôvod je väčšmi národným mýtom ako genetickou realitou.
Spoločný jazyk sa často používa ako určujúca črta národa – v závislosti od jeho hodnoty, ktorá spočíva v uľahčovaní komunikácie medzi členmi národa. V niektorých prípadoch je jazyk exkluzívny pre určitý národ a môže byť centrálnou zložkou národnej identity. Baskičtina je jedinečný izolovaný jazyk a zohráva prominentnú úlohu v sebauvedomovaní baskického ľudu, hoci ju nepoužívajú všetci Baskovia. V iných prípadoch národný jazyk používajú aj iné národy (je zdieľaný medzi členmi národa, ale nie exkluzívne pre určitý národ). Niektoré národy, ako Švajčiari, sa stotožňujú s viacjazyčnosťou. Papua Nová Guinea presadzuje papuánsku národnú identitu napriek tomu, že má okolo 800 zreteľne odlíšených jazykov. Počet materinských jazykov v Indii dosahuje až 1652. Nijaký národ nie je definovaný výlučne jazykom, ten však môže efektívne vytvárať otvorené spoločenstvo – pre každého, kto sa naučí jazyk.
Spoločný pôvod aj stotožnenie minulej a súčasnej kultúry môže byť do značnej miery symbolické. Archeologické nálezisko Stonehenge je vo vlastníctve a správe anglického dedičstva, hoci keď boli pred tisícročiami vybudované stavby v Stonehenge, nijaký anglický ľud alebo štát neexistoval. Iné národy majú podobne objavené staroveké archeologické náleziská, literatúru, umenie, dokonca celé civilizácie ako svoje národné dedičstvo. Napríklad Egypt.
Niektoré koncepcie národa sa nezakladajú na zdôrazňovaní charakteristických znakov, ale na spoločnej voľbe (výbere) členstva v národnom spoločenstve. Najznámejšiu definíciu národa na báze dobrovoľnosti sformuloval Ernest Renan v prednáške z roku 1882, keď povedal, že národ je každodenný plebiscit (referendum, ľudové hlasovanie). Podľa Renana členovia národa svojou každodennou účasťou na živote národa prejavujú súhlas s existenciou národa a s pokračovaním svojho členstva v národnom spoločenstve.
Z náčrtu kľúčových pojmov a dejinných súvislostí je zrejmé, pred akými otázkami stoja dnes Európania z hľadiska modelovania vzťahov vo vnútri existujúcich národov, ako aj z hľadiska formovania vzťahov medzi jednotlivými národmi. Nerád sa opakujem, ale musím aj pri tejto príležitosti súhlasiť s pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Aspoň pre prvú polovicu 21. storočia vyzerá pravdepodobnejšia cesta k federácii existujúcich národných štátov.
Předneseno na konferenci UČS na téma Vlastenectví? Evropanství?