PAVOL DINKA

… jemnejšie povedané kádrovníci, akísi novodobí exorcisti, ktorí chcú vyhnať z hláv ľudí slobodu myslenia, chcú nám prikázať, čo si máme myslieť, prinútiť nás, ako máme rozprávať a konať – ak neposlúchneme, začnú „previnilca“ naťahovať na mediálny škripec či navliekať mu španielsku čižmu, aby mu nahnali strach, vydesili ho s výstrahou, že ho posadia do prosektúry, kde sa v ňom budú vŕtať až do desiateho kolena.

Nejako mi to pripomína Veľkého inkvizítora z Dostojevského románu Bratia Karamazovovci, keď za hlbokej tmy vchádza cez dvere žalára k väzňovi (Kristovi) a spustí: „Ty mlč! Nemáš právo niečo dodávať k tomu, čo si už povedal. (…) Vedz, že až teraz sú ľudia úplne slobodní, lebo sami položili svoju slobodu k našim nohám.“ Po sto rokoch prichádza pre zmenu s podobnou témou Jean-Paul Sartre v dráme Muchy, oživiac známu báj o Orestovi, kde onen dotieravý hmyz symbolizuje neutíchajúce vnútorné ľudské obavy a výčitky. V tomto prípade sa Jupiter vydáva za väzňom do Apolónovho chrámu a usiluje sa ho prehovoriť, aby sa mu poklonil a uznal jeho vládu. Žiada od neho, aby sa zriekol vlastného činu, lebo podľa neho sú ľudia nesvojprávne bytosti, za ktoré treba rozhodovať, nanútiť im, čo je správne, koho majú velebiť a počúvať.

Obaja autori sa s hlbokou filozofickou analýzou ponárali do univerzálnosti bytia a myslenia – naprieč celou jeho históriou, prítomnosťou i budúcnosťou, prihovárali sa ľuďom, aby si vždy a za každých okolností dávali pozor na Veľkých inkvizítorov. Lebo človek je už raz taký, ľahko podľahne, neraz aj bez postrčenia… Poznáme aj u nás dosť príkladov, keď sa z učiteľa marxizmu-leninizmu stal z večera do rána vybíjaný pravičiar, keď sa popredný redaktor ústredného komunistického časopisu premenil na ultraliberálneho exorcistického politológa.

V mnohom to evokuje inkvizítorské päťdesiate roky. Nedá mi preto nespomenúť jeden prípad z tých čias, ktorý osobne dobre poznám. Až nadmieru… Viem aj, o koho ide – pre určité vnútorné napätie príbehu odhalím identitu až na záver…

Istý mládenec, neskôr mladý muž končil ôsmu triedu základnej školy a hlásil sa na ďalšie štúdium na Jedenásťročnú strednú školu (práve v prvom roku školskej reformy tak premenovali bývalé gymnáziá), neprijali ho, hoci museli robiť na školu nábor. Prečo? Pochádzal z rodiny nepriateľskej socialistickému zriadeniu – brata (staršieho o dvadsať rokov) odsúdili za špionáž na pätnásť rokov (súdili zároveň otca aj ďalšieho brata), asi po roku sa mu z väzenia podarilo utiecť na Západ. V USA vyštudoval, až sa napokon z neho stal univerzitný profesor. Doma si to odniesla celá rodina, prirodzene, aj náš mládenec.

Ako sa vyvíjal jeho život? Na JSŠ sa vďaka zásahu z Bratislavy predsa len dostal (nastúpil však až v novembri), maturoval na samé jednotky, chcel si podať prihlášku na vysokú školu (filozofickú fakultu a právo). Vzápätí si ho zavolal riaditeľ, bol to celkom fajn človek, mrzí ma to, vraví mu, mestský výbor strany nám zakázal poslať tvoju prihlášku na všetky druhy škôl – naostatok sa po protekcii tajne dostal na nadstavbové štúdium na bratislavskú Strednú priemyselnú školu stavebnú – nebavilo ho to, ale zmaturoval so solídnymi výsledkami. Opäť si podal prihlášku na vysokú, tentoraz mu to oznámil triedny, vraj s takým kádrovým posudkom sa nedostane ani do baní, aby sa ani o nič nepokúšal. Vrátil sa do rodného mestečka, nikde ho nechceli prijať do zamestnania, lebo otec, lebo brat, lebo sestra… Dva roky bol bez roboty. Nechcel ďalej trpieť, umárať sa, nadišiel šesťdesiaty ôsmy, motyka vystrelila, prijali ho do dubčekovskej strany…

Jeho kamarát s podobným osudom to psychicky nezvládol, spáchal samovraždu…

Neodvratné dielo vtedajších inkvizítorov!

Inkvizítori úradovali, úradujú a úradovať budú. Aj dnes majú na svedomí nemálo ľudských osudov, osobných i rodinných tragédií, more sĺz a nešťastia. Nemyslíš, nekonáš a necítiš ako ja, nemáš čo hľadať v zamestnaní, šups s tebou na ulicu. A že máš deti, chorých rodičov, koho to zaujíma?! Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť! Zbytočne fňukáš! Prečo? Lebo nie si náš, nie si v našej strane, nie si v našom košiari. A nielen to! Ešte si aj proti nám!

Nie všetci unesú takú ťarchu, boj o holú existenciu prežíva človek rovnako intenzívne – teraz či pred päťdesiatimi rokmi, možno ešte horšie – narastá totiž počet psychických ochorení drogových závislostí i samovrážd.

Istého známeho ustavične šikanovali v robote, až ho v päťdesiatke prepustili zo zamestnania. Skončil v Dunaji, našli ho až v Gabčíkove.

Neodvratné dielo dnešných inkvizítorov!

Ale čo už…

V médiách ochranu nehľadaj, to skôr na lampárni. Mnohé z nich, no najmä tie, čo pochlebujú oligarchom a politickým elitám, by radi videli ľudí v duchovnom väzení, ako sa klaňajú ich falošnej ideológii. Veľký inkvizítor sa nezaprie! Pravda, nikto im vlastný názor neberie (je otázne, či ide o ich vlastný názor), majú naň nárok, nech ho slobodne šíria, ale nemali by okato zavádzať, urážať, pranierovať syna za otca, brata za brata, bratanca za bratanca, strýka za synovcov, nemali by sa vysmievať a najmä zneužívať fakt, že disponujú mediálnym priestorom, ku ktorému sa ich protivník ťažko dostane.

Najnovšie sa taký atak odohral napríklad v súvislosti s vymenovaním Lukáša Machalu do funkcie generálneho tajomníka služobného úradu na ministerstve školstva. Po celej plejáde údajných Machalových prešľapov autor Peter Kapitán (SME, 5. októbra 2017) konštatuje: „Machalov otec Drahoslav (dnes už nebohý výborný slovenský literát – poznámka P. Dinka) pôsobil ako poradca premiéra Roberta Fica, keď mu za jeho prvej vlády občas písal prejavy. V roku 2012 sa o ňom písalo najmä v spojitosti s fyzickým útokom na básnika Tomáša Janovica.“ Ukážkový podpásový úder, ale ani to nestačilo. Roman Cuprík v uvedenom denníku (9. októbra 2017) dodáva: „Machala pritom vidí konšpirácie aj za protikorupčnými pochodmi študentov, ktorých vzdelávanie má ministerstvo na starosti.“ Známa obohratá pesnička: inak myslíš, si konšpirátor, vyznávaš iné hodnoty, si konšpirátor, nepochlebuješ mojim modlám, si konšpirátor… Napokon, v tomto duchu pôsobí vždy celá mediálna svorka, bokom neostal ani Denník N, keď v článku nazvanom Keď môže byť Machala na školstve, Rostas raz môže byť aj ministrom zahraničia uviedol: „Žeby si Machalu ministerka školstva vybrala preto, lebo on ju vybral svojmu šéfovi Dankovi za ministerku? (…) Teraz sa ukazuje, že ministerkou deklarovaná nezávislosť bola len dymovou clonou, za ktorú ukrýva svoju neukojiteľnú túžbu po funkciách a moci.“

Trochu prisilný tabak aj pre tuhého fajčiara, čo poviete?! Presne v duchu troch nových propagandistických filmov Únos, Od Fica do FicaMečiar, ktoré „vykúzlili“ tri mladé režisérky, dominuje v nich svojvoľné narábanie s faktami, polopravdami a imagináciami, historicky nepodloženými tvrdeniami – výrazné svedectvo hodnotovej orientácie tvorcov a vplyvu prostredia, ktoré ich formovalo. Ešte že sú prostoreké – Tereza Nvotová o filme Mečiar prezradila, že „jej nešlo o objektívnosť“, a o Lucii Piussiovej (Od Fica do Fica) vravia za všetko jej slová v časopise .týždeň (2. októbra 2017): „Boli sme šťastné československé deti oslobodené od ostnatého drôtu a ktosi nám raz a navždy tento bezváhový stav ukradol. Ten ktosi nám vnútil vlajku s dvojkrížom. Hoci dnes vnímam Slovensko ako historickú nevyhnutnosť, slovenská vlajka pre mňa nikdy nebude niečím, k čomu sa dá vzhliadať. Prisahať. Nie som nafúkaná. Len tu nie je čo nafukovať. Je to zažitý mečiarizmus v nás.“

K tomu netreba nič dodávať, recenzia je hotová! Pôvodne som chcel všetky tri režisérky označiť prívlastkom slovenské, lenže… čo ak sa ich to dotkne, prinajmenej isto jednej, navyše čo ak Veľký inkvizítor vymaže z našich pamätí, že rok 2018 je rokom 25. výročia vzniku Slovenskej republiky, a budeme oslavovať iba storočnicu zrodu Česko-Slovenska?!

Človek nikdy nevie!

Napokon, ako tvrdí vari najcitovanejší francúzsky filozof Alain Badiou, „dnes nevládne svetu jazyk vysvetľovania, lež jazyk tvorby emócií“. A nie menej známy Slavoj Žižek dodáva: „Cítime sa slobodní, pretože nám chýba jazyk, ktorý by vedel artikulovať našu neslobodu.“ A všetko je zrejme zakliate v príhode, ktorú v onej súvislosti opisuje: Nemecký oficier navštívil počas druhej svetovej vojny v parížskom ateliéri Pabla Picassa a zhrozene hľadel na jeho slávny obraz Guernica. „To ste urobili vy?“ spýta sa ho. „Nie,“ odpovie pokojne Picasso, „to ste urobili vy.“

Na záver som sľúbil odkryť identitu mladíka s mrazivým osudom z päťdesiatych rokov – netajím, bol to – Pavol Dinka.

Přetištěno z Literárného týždenníka