JÁN TUŽINSKÝ
Všetky diskurzy v oblasti kultúry sa týkajú hodnôt. V literatúre by to malo platiť obzvlášť rigorózne, nakoľko predmetom jej skúmania je a mal by byť človek. Jeho vonkajší a predovšetkým vnútorný svet. Ten na akejkoľvek úrovni nemôže byť vystavaný bez hodnotového systému. Nielenže sa nemôže bez neho zaobísť, ale mimo neho ani neexistuje. Týka sa to bytnosti človeka, ktorý je objektom literatúry. rovnako ako toho, kto je jej subjektom. Je to naliehavý habitus literárnej postavy, ako aj skutočne jestvujúceho jedinca v reálnom svete. Len v tomto zmysle možno jasne pochopiť Borgesovu myšlienku, že „knihy sa medzi sebou rozprávajú.“ Alebo aj starú a múdru antickú myšlienku: „Ak chceš byť múdry, zhováraj sa s mŕtvymi!“ Tiež nás nenabáda vylupovať hroby, ale čítať klasických autorov. A odtiaľ je pochopiteľný aj nástup postáv, ktoré „hľadajú“ autora. To všetko v nespočetných variantoch nie je nič iné, ako ustavičné triedenie a preosievanie hodnotového systému sveta a človeka v ňom. Rovnako ako človeka a sveta v ňom samom!
Toto všetko azda nie je ani celkom nepochopiteľné, ani neprekonateľne neakceptovateľné. Väčšina ľudí uznáva základné hodnoty ako sa vygenerovali v priebehu dejín kultúr, civilizácií, kolektívnej, alebo individuálnej ľudskej skúsenosti.
Problémy s akceptovaním hodnôt nastupujú spolu s problémom ich hierarchie v konkrétnom priestore, spoločenstve a čase – teda v konkrétnej kultúre. Dobre namazaný stroj zrazu začne škrípať. Zdanlivo malá odchýlka môže spôsobiť vážne problémy v živote spoločenstva, dokonca jeho zánik a rozvrat. Inokedy systémové zmeny, ktoré vedú k zániku celých spoločenských tried alebo skupín obyvateľstva. Takými boli všetky veľké revolúcie v uplynulom tisícročí. Počas nich a tesne po nich, nemá ani taká hodnota, akou je vo všeobecnosti akceptovaná nedotknuteľnosť ľudského života. Zrazu akoby nemal nijakú cenu. Hoci ústredným motívom týchto ruptúr dovtedajšieho usporiadania hodnôt daného spoločenstva býva práve zlepšenie kvality života.
Toto „zlepšenie“ prebiehajúce v rovine všeobecných deklarácií sa však takmer nikdy pozitívne nedotkne dvoch zásadných aktérov tohto procesu: ani tých, proti ktorým je nemierené, ani tých, ktorí sú jeho garantom.
V prvom prípade ide o reprezentantov triedy jestvujúcej moci (hoci oni sa čiastočne môžu novej moci prispôsobiť).
V druhom prípade ide o ľud, ale ten na novej moci participuje vždy iba dočasne a minimálne, hoci bez neho nemožno nijakú zmenu uskutočniť. De facto takmer pri každej zmene ho táto spravidla vrhne ešte viac na okraj spoločnosti. Navyše, ocitne sa v situácii rozkolísaných hodnôt. Mnohé z nich nový systém totiž z predchádzajúceho neakceptoval, ale nedokázal ich nahradiť tými, ktoré by sa vo všeobecnosti naozaj akceptovať dali.
Mŕtvola predošlého systému leží v márnici, ale nezapácha. Naopak. Rýchlo začína smrdieť nová moc. Lebo ani nechce, ani nemôže splniť očakávania, ktoré nikdy neboli reálne. To je vôbec problém všetkých očakávaní. Zatiaľ čo deklarácie a politické vízie sú obvykle nasmerované do všeobecného politického priestoru, vníma ich tento osobne, rozmieňa si ich na „drobné“ a osobné očakávania.
Konkrétny človek ich takto vníma oprávnene, lebo vidí, že v skutočnosti sa realizujú len v priestore blízkom konkrétnej moci. A preto sa vždy cíti podvedený. V skutočnosti takým aj je a bude pokiaľ jeho demokratické práva budú napĺňané len v tom zmysle, že raz za štyri roky môže odovzdať hlas moci, ktorá bude napĺňať jeho očakávania len opäť iba deklaratívne. Na takomto princípe je podmienené fungovanie väčšiny štátov v Európe, žiaľ i celá EU, ktorá si navyše osvojila dirigentskú paličku z čias reálneho socializmu a zrýchlila takt – často práve bez patričného „taktu“. Bez rešpektovania individuálnych špecifík a možností jednotlivých štátov. Tie síce bezhlavo, ale s dôverou do tohto historicky kolosálneho chomúta strčili krk, ale boky majú krvavé od prudko zatínaných ostrôh byrokracie, aká bola známa len zo žalára národov v starom Rakúsko-Uhorsku.
V tomto smere sa hodnotový systém EU ani len zďaleka nijako nepriblížil k zjednocujúcej myšlienke spolupatričnosti národov a štátov Európy, k jej kresťanskej spiritualite, teda k základom kultúrneho bytia, z ktorého vznikli osvietenské štáty na základe relatívne zjednotenej slobodnej vôle národov.
Naopak, prevážila vôľa bezohľadnej trhovej konkurencie, ktorá často nemá iný cieľ ako zisk. Európa zamerikanizovala svoju najzákladnejšiu podstatu, nie je v duchovnom rozmachu, je v ideovom závoze. Kooperuje len v rovine všeobecných deklarácií, v skutočnosti silní posilňujú svoje pozície, slabí slabnú a solidarita sa nanajvýš iba toleruje.
Občan sa už nenamáha ani predstierať svoj záujem o také bezduché a nedvižné spoločenstvo, ktoré považuje jeho vôľu (napr. referendum o najdôležitejších dokumentoch!) za rizikovú. Aj takáto je možná interpretácia neúčasti občanov vo voľbách do parlamentu EU. Výsledky, čo tam dosiahli naši poslanci, rovnajú sa zrnku soli, ktoré vložíme do suda s kapustou pred jej kvasením. A tiež ich v období výkonu mandátu ani veľmi nevidíme, ani nepočujeme. Možno to je to najpozitívnejšie, čo nám môžu poskytnúť! Ticho, vraj, lieči….
Vo vedomí kultúry však aj absencia hodnôt oživuje ich potrebu. Túžbu oživotvorenia dosť zbedačeného systému. Ale systém kultúrnych hodnôt nepatrí k tým, ktorý by sa stával bohatý len samotným zmnožovaním. Jeho problémom je predovšetkým kvalitatívna zložka.
Po socialistickej revolúcii v Rusku sa komisár pre osvetu Lunačarskij chválil, že za cárizmu boli v tulskej gubernii iba traja spisovatelia a v súčasnosti až dvadsať. Ono to naozaj bola pravda, ale pritom zabudol upresniť, že tí traja boli: I. S. Turgenev, L. N. Tolstoj a F. M. Dostojevskij!
Aj dnes by sme na množstvo spisovateľov alebo vydaných kníh (najmä poézie!) nemuseli veľmi reptať. Či vydávame aj toľko poézie ako básnikov, to je zasa tretia vec! V próze sme privykli čitateľa konzumovať postmoderný gýč a často zvádza skôr zápas s lascívnosťou ako s myšlienkovými pochodmi, ale keďže serióznej literárnej kritiky sa rodí na Slovensku (a možno aj v Čechách),toľko ako šafranu. Niet sa čomu čudovať.
Za socializmu ešte aj okresné noviny prinášali recenzie, pod ktoré by sa ich autori mohli smelo podpísať aj dnes. Dnešné bulvárne noviny a ich odnože sú v tomto smere obrazom biedy. Myslenie je rovnako cudzie ich vydavateľom, redakciám i prispievateľom. Sú zrkadlom slovenskej (a nielen slovenskej) duchovnej biedy. A okrem senzácií ich netrápi nič. Je to tlač bez náznaku akýchkoľvek myšlienkových pochodov a za súčasného stavu je možno aj najlepšie, že ako odpad začínajú i končia. Ako obraz hodnotovej mizérie, v súlade so svojím najvlastnejším poslaním… „Sme drzí. Sme nekompromisní. Sme neodbytní…“ hovoria nám v televíznom šote. Ani netušia, že ľudia si hovoria: Ste! Celkom určite ste aj… viac! Tak vám pán boh pomáhaj, keď môžete s tým, čo ste, žiť!
V podstate nič nového pod slnkom. Je to len staré a osvedčené plávanie po prúde. Systémovo to sedí.
Spoločnosť, ktorá sa ocitla v kríze hodnôt zjavne nemá silu na ich obnovu. Môže len do nekonečna opakovať ich deklarovanú potrebu a kŕčovito, často i brachiálne utvrdzovať samu seba i okolie o vlastnej dôležitosti.
Idea, ktorá je natoľko slabá, že nevydrží ani základnú previerku (napríklad pred niekoľkými rokmi referendom potvrdenú vôľu občanov prijať Lisabonskú zmluvu), nemôže v skutočnosti nič spájať. Opäť môže nanajvýš niečo deklarovať, ale predovšetkým oktrojovať.
Nie je to ani v európskych dejinách nič nového. Existuje dosť nepríjemných skúseností národov a štátov, ktoré zažili na vlastnej koži tzv. oktrojované ústavy a ústavní právnici by nám iste vedeli vysvetliť ich smutné dôsledky.
Optimisticky by sme si však mohli povedať, že takýto „model“ ústavy nikdy netrval dlho. Žiadna sila moci (najmä jej donucovacia zložka) nevydrží pružnosť ohnutých ľudských chrbtov! Aj preto sa neboli ochotní ohnúť Angličania. A budú nám chýbať aspoň toľko ako viacero tzv. verných a ustavične poslušných!
A práve tieto ohnuté a na storaký spôsob ohýbané chrbty sú v rozhodujúcich chvíľach histórie najmohutnejšou silou akéhokoľvek pohybu v dejinách spoločností a kultúr. Bez nich sa nemôže pohnúť a oživotvoriť žiadna idea. Ťažkosti, ktoré by sme chceli prekročiť čisto kulturologicky nespočívajú len v tom, že sú ako faktor v ustavičnom pohybe. Tkvejú skôr v ťažkostiach a odlišnostiach v rovine skúseností, akými prešli, a museli prejsť príslušníci jednotlivých európskych štátov počas svojich kultúrnych, teda aj politických dejín. Z tohto dôvodu sa akákoľvek kulturologická úvaha odvíja aj v rovine politického nazerania, tým skôr, že politika je súčasťou kultúry. A to aj tá politika, o ktorej aj samotní politici hovoria, že je nekultúrna. Je to prirodzene, iba bonmot. A keď ho vysloví politik, obvykle predpokladá, že nekultúrni sú iba tí ostatní…
Vôbec to však nespochybňuje jeho presvedčenie o danom stave vecí verejných. Nepoznáme nikdy všetky faktory, ktoré nútia konkrétneho politika konať tak, ako koná. Politik nie je iba majiteľom moci. Aj moc, ktorá mu je k dispozícii, utvára jeho možnosti. A sloboda rozhodovania má práve v tomto zmysle svoje limity. O nich obvykle vieme málo, takmer nič a ten, kto vie, nepovie.
Paradoxom politického a kultúrneho priestoru totiž zostáva, že majú aj napriek rozporom spoločný predmet záujmu. Nemusia sa však zhodovať ani v prostriedkoch, ani v cieľoch. A zatiaľ čo kultúra ho deklaruje decentne, politika skôr razantne. Je a mal by ním byť človek. Jeho život, so všetkými atribútmi, ktoré ho robia znesiteľným. Napriek tomuto spoločnému priestoru politika sa v ňom realizuje – až na krátke obdobie volieb – nesystémovými impulzmi do politického prostredia, ktoré časom sublimuje v dosť znetvorenej forme do dejín konkrétneho spoločenstva.
Takto akoby kultúra spätne vracala politike úder za úderom, ktorý jej politika uštedrovala v období, keď bola majiteľkou moci. Na dejinách tento faktický stav reformy a deformácie vlastných dejín je, žiaľ, dodnes až príliš čitateľný. Faktom však zostáva, že dejiny sa napriek všetkým interpretáciám historikov dejú. A časom sa stávajú aj tieto faktické dejiny aj ich pokrivené interpretácie súčasťou nielen kultúry, ale aj vedomia o kultúre. Samozrejme, so všetkými pozitívnymi i negatívnymi dopadmi na spoločenské vedomie národa, štátu, ale často aj okolitých kultúr.
Táto akokoľvek zdeformovaná matrica kultúrneho vedomia sa totiž takmer spravidla správa k spomenutému spoločnému priestoru politiky a kultúry naopak. Snaží sa dešifrovať akým deštruktívnym spôsobom zasiahli tieto dejiny človeka, v konkrétnom politickom čase a priestore.
V tom zmysle kultúra spochybňuje moc, jej istoty. Nemusí byť namierená proti nej, ale moc ju zväčša takto vníma a pociťuje. A keďže kultúra je aj myslenie o umení, môže sa obrátiť v istých obdobiach aj proti nemu, ale to už je o inej téme.
Pre naše potreby si zatiaľ azda vystačíme s tým, ak si uvedomíme, že ak moc začne pociťovať niečo voči sebe nepriateľské a zneisťujúce takto bude aj reagovať. Umenie, presnejšie umelecká kultúra, totiž ustavičným zdôrazňovaním dôležitosti ľudskej individuality „zaháňa“ moc na tenký ľad, do neistého a ustavične sa meniaceho priestoru.
Základnou danosti akejkoľvek moci je jej pôsobenie na celok, prípadne na spoločenské skupiny. Ak sa dotkne konkrétnej individuality zvyčajne sa z tohto kontaktu „vykľuje“ snaha o posilnenie moci. Čo vždy nemožno iba zhadzovať, lebo prirodzenou vlastnosťou moci nemôže byť ani v špekulatívnej rovine jej oslabovanie samej seba, teda oslabovanie z vlastnej podstaty. Napokon slabosť moci môže byť niekedy rovnako nebezpečná ako jej bezbrehá sila. Z tohto hľadiska si azda treba povedať, že moc by sa mala usilovať predovšetkým o stabilitu. Čo však nie je jednoduchá vec v spoločnosti s bezduchou kultúrou.
Otázka je, či taká naozaj existuje. O moci takéto pochybnosti zväčša nemáme. Úprimne povedané, ani ich veľmi nevyhľadávame, ani sa v nás nerodí prílišná skepsa. Napriek všetkému totiž jasne, až čitateľne jasne vieme, že pri dotyku moci s konkrétnou ľudskou bytosťou v akejkoľvek kultúre, ide aj o selekciu v dvoch diametrálne odlišných formách.
Na jednej strane je to vyznamenávanie, čo je tiež selekcia, na strane druhej obmedzovanie ľudskej slobody, denunciácia, väznenie, až po siahnutie na život.
Samozrejme, že tieto formy sa menia, ale ich podstata zostáva po stáročia dejín európskych kultúr nedotknutá. Stále platí v rozličných formách Napoleonova idea, podľa ktorej sa „najjednoduchšie vládne pomocou lesklých plieškov“. Alebo v duchu myšlienky, ktorú brilantne rozobral M. Foucault v príťažlivej práci s príznačným názvom Dozerať a trestať.
Niekedy stačí hrozba. Po vzniku prvej ČSR bývalo nepísanou povinnosťou husárskych poručíkov miestnych posádok, vojsť na koni do tamojšej krčmy a „pustiť“ na popíjajúcich trochu hrôzy. Dnes túto úlohu zabezpečujú dosť často a niekedy naozaj nezmyselne tlupy „kukláčov“ alebo aj dopravní policajti, presnejšie tí, čo sa na nich hrajú. Česť výnimkám, ale ak vás zastavia, dajú vám dostatočne najavo, čo všetko môžu a kto je v príslušnom štáte reálnym majiteľom moci, teda, kto je na koni a mocipán marcipán! V tomto smere sme ešte galakticky odsmerovaní od demokratického štátu, ale dosť prifázovaní k policajnému režimu. Bezdôvodné zastavovanie vodičov v čase štátnych sviatkov, komplexná kontrola až takmer po čistotu spodkov, len aby sa niečo našlo, celkom oprávnene nielenže považujem za aroganciu policajnej moci, ale ona ňou aj je! To sa dá vysvetliť len plnením plánu pokút, alebo tuposťou. Samozrejme napriek policajnej uniforme anonymnou tuposťou.
Problém však je hlbší. K moci sa istý druh tuposti vinie, nevyhnutne vinie. Je jej geneticky blízka. A táto blízkosť je antikultúrna.
Na jednej strane môže byť viditeľne označkovaná uniformami, na strane druhej je zvnútornená svojou podstatou. Takáto moc totiž nemá v sebe zakódovaný atribút kooperácie, ani politicky nie je schopná rozlíšiť vedomie individualizácie, nemá nijakú vnútornú silu robiť druh politiky „ad personam“, teda ani len to, čo spomínal Napoleon v súvislosti s plieškami. Kultúra celkom prirodzene takýto spôsob moci odmieta. Nie priamo, ale podstatou svojho založenia, ktoré je vždy na strane ľudskej individuality, humanizmu a duchovného priestoru, v ktorom nakoniec ako v zrkadle, uvidí každá moc svoju pravú tvár.
V naozaj duchovnom priestore musí každý typ politiky zložiť plesovú masku, ktorá je zvyčajne krajšia ako tvár pod ňou. A bývajú aj také situácie, keď pod maskou nie je nijaká tvár. Ale zato kultúra nemôže. Nemali by sme ju teda trestať… Najmenej ľahostajnosťou! Ona sa na nás ustavične pozerá. A raz nás všetkých hodí holým zadkom na dereš a poriadne zbičuje, aby sme si obnovili pamäť, aby sme pochopili, že nič, ale vôbec nič netrvá večne. Najmä nie nové ríše…
Veď už sme to videli!