PAVOL JANÍK
Koncom čerstvo uplynulého roka v českom mediálnom prostredí opäť zarezonovala téma kľúčovej úlohy posledného komunistického a zároveň prvého demokratického federálneho premiéra Mariána Čalfu, ktorý na úrade vlády, vtedy už kontrolovanom západnými spravodajskými službami, v rozhovore medzi štyrmi očami s prominentným disidentom Václavom Havlom dohodol jeho urýchlené zvolenie za prezidenta ČSSR komunistickým parlamentom.
Rodák z Trebišova bol v správnom čase na správnom mieste a plne využil neopakovateľnú historickú príležitosť. Dodnes sa traduje jeho mytologické tvrdenie, že nemal za sebou nič len bielu či holú stenu. Už dávnejšie som v tejto súvislosti verejne poznamenal, že mal za chrbtom 5 rokov Gorbačovovej perestrojky, dohody Gorbačova s prezidentom USA, zmeny režimu v okolitých socialistických štátoch atď.
Samozrejme – svoju úlohu zohral systém nacionálnej parity v najvyšších funkciách, teda Čalfa ako Slovák v pozícii federálneho premiéra automaticky garantoval post prezidenta Václavovi Havlovi. A naopak – Alexandra Dubčeka z možnosti uchádzať sa o úrad hlavy štátu vopred vylučoval na základe národnostnej príslušnosti.
Nezanedbateľná bola Čalfova dlhoročná totalitná skúsenosť, že členovia kolektívnych orgánov z čias socializmu, vrátane poslancov Federálneho zhromaždenia, boli zvyknutí bez zaváhania rešpektovať centralizmus, teda hlasovať za každý návrh autoritatívne predložený zhora; v tomto prípade tým mužom hore bol práve on sám, keďže ho do funkcie premiéra vymenoval odstupujúci prezident Gustáv Husák.
Samostatnú výpovednú hodnotu má skutočnosť, že počas doznievajúceho socializmu v zárodku rokovaní predstaviteľov etablovanej moci a opozície bezpečnostné otázky v budove úradu vlády už riešili špecialisti z Dánska, čiže zahraniční odborníci priamo či nepriamo napojení na Ústrednú spravodajskú agentúru USA (Central Intelligence Agency – CIA). To bola asi tá povestná biela stena, ktorá sa traduje v kontexte celého nežného bájoslovia zamatovej revolúcie.
Inou otázkou ostáva tragická nehoda Alexandra Dubčeka s fatálnymi dôsledkami, ktorá zrejme navždy zostane záhadná a neobjasnená, ale niet nijakých pochybností, že Václav Havel by sa po rozdelení Československa ocitol vo veľmi nepohodlnej a krajne nepríjemnej pozícii, keby sa slovenským prezidentom stal Alexander Dubček. Pri akejkoľvek rýchlosti propagandistickej mašinérie by totiž Václav Havel objektívne nemohol v dohľadnom čase na medzinárodnej scéne konkurovať niekdajšiemu prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktorý sa po dvoch desaťročiach intenzívneho pôsobenia západných médií stal celosvetovo uznávaným symbolom demokratizácie z roku 1968.