So spisovateľom PAVLOM JANÍKOM nielen o knihách hovoril MILAN BAHLEDA

Kým prejdeme k samotnému rozhovoru, predstavím Pavla Janíka slovami Ľudovíta Fuchsa:

Virtuóz slovenskej literatúry Pavol Janík, básnik, dramatik, prozaik, prekladateľ, publicista a reklamný tvorca sa narodil 15. 10. 1956. Ťažisko jeho tvorivej činnosti spočíva v poézii. Už svojím knižným debutom pred desaťročiami upútal pozornosť vrcholných autorít slovenského literárneho života. Predstavil sa ako básnik civilného tónu a spontánneho básnického výrazu, ktorému nechýba schopnosť irónie a sebairónie. Táto poetika sa stala typickou pre celú jeho tvorbu, ktorá popri kritickom charaktere nadobudla aj humorný až groteskný rozmer. Jeho výraz sa stáva strohým až aforistickým. Preto je celkom zákonité, že do sféry literárnych záujmov Pavla Janíka sa dostali aj aforizmy založené na myšlienkovom a významovom posune v rámci jazykovej hry. Postupne vo svojej tvorbe nastoľuje veľmi znepokojujúce otázky a závažné problémy ďalšieho vývinu ľudstva, pričom sa tematicky a štýlovo rozširuje. Literárni experti konštatujú Janíkovu básnickú virtuozitu a jeho príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka, pričom podľa názoru ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Z inojazyčnej poézie prebásnil niekoľko knižných výberov. Je aj autorom dramatických diel s prvkami poetiky absurdného divadla. Literárnu tvorbu Pavla Janíka okrem Slovenska publikovali v Albánsku, Bielorusku, Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Indii, Južnej Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Rumunsku, Ruskej federácii, Srbsku, Spojených štátoch amerických, na Ukrajine a vo Veľkej Británii.

Keď ste boli malý chlapec, kým ste chceli byť?

Chtiac-nechtiac som chcel byť chlapec, hoci postupne som si uvedomoval, aké výhody majú dievčatá. Lenže vás určite zaujíma moja detská predstava o budúcom povolaní. Chcel som byť všeličím, ale od druhého stupňa základnej školy som chcel byť spisovateľom. Moji traja starší súrodenci sú lekári, a tak v našej rodine môj zámer ísť študovať na Vysokú školu múzických umení filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku sa všetkým zdal byť uletený a neuskutočniteľný. Keď som neskôr absolvoval VŠMU s Cenou rektora, tak sa s mojimi umeleckými ambíciami napokon vyrovnali aj moji príbuzní.

Aby som si pomohol Wikipédiou – vo väčšine svojich diel využívate jazykové hry, protirečivosť slovných spojení, váš výraz je strohý, až aforistický. Ako by ste vysvetlili váš spôsob tvorby bežnému človeku, ktorý povedzme rád číta poéziu? O čom píšete?

Keby na písanie umeleckej literatúry existovali recepty, už by to nebola tvorba, ale výroba. Remeslo však – najmä v prípade viazaného verša – treba jednoznačne ovládať. Preto sa dodnes neprestávam čudovať, že zvesela publikujú mnohí autori, ktorí neovládajú nielen technické zákonitostí literatúry, ale ani pravopis. A o čom píšem? Je to naozaj široké spektrum životných a spoločenských sfér. Témy si nevyberám, ony si vyberajú mňa. Každá z nich predurčuje aj vhodnú formu či žáner.

Kritici – a to nielen slovenskí – vašu tvorbu vysoko oceňujú. Čím si vysvetľujete fakt, že širšej verejnosti na Slovensku nie ste až taký známy?

Ďakujem za kompliment. Je to veľmi dobrá otázka, lenže ju treba položiť tým, ktorí vlastnia nielen médiá, ale aj patent na rozum a rozhodujú na svojej intelektuálnej i charakterovej úrovni o tom, kto má podľa nich talent a prístup do mainstreamových hromadných oznamovacích prostriedkov. Je to však vážnejší problém celej hodnotnej literatúry, ktorá v bulvárnych a s bulvárom koketujúcich médiách nemá miesto. Kultúrne rubriky nahradili škandály a klebety, literárne recenzie vystriedal knižný marketing. K tomu treba prirátať slovenskú stádovitosť, ktorá vyúsťuje i do mediálnych get a zjednodušeného čierno-bieleho vnímania akokoľvek zložitej a pestrej historickej i súčasnej skutočnosti.

Okrem básní píšete aj aforizmy, dramatické diela, odbornú literatúru a dokonca aj prekladáte. Čo z toho všetkého je vášmu srdcu najbližšie?

Vždy mi je najbližšie to, čo práve píšem, ale v mojej celkovej autorskej stratégii určite dominuje poézia. Zavše mám pocit, že v mojom veku sa už nepatrí písať verše, čo je takmer pravda, lenže básnici sú večné deti, ktorým v očiach nevyhasol úžas z prvotného objavovania sveta.

Kedy sa, ako spisovateľ, cítite najviac spokojný a hrdý na to, čo ste napísali?

Keď si hoci po tridsiatich rokoch prečítam svoje staré básne či dramatické texty a uvedomím si, že sú stále aktuálne, že už asi nikdy nič lepšie a múdrejšie nenapíšem, jednoducho, že literárne diela nás naozaj prežijú a sú zrejme jedinou formou zvečňovania pominuteľných ľudských životov, osudov a príbehov.

Čo sa týka písania máte nejaký vzor, alebo niekoho koho tvorbu obdivujete? Prečo?

Áno, píšem podľa vzoru, mám na to také knižky, aké majú americkí prezidenti a deti predškolského veku, v ktorých sú predkreslené obrázky určené na farebné vymaľovanie. Ale vážne – obdivujem odvahu každého autora, ktorý predstupuje pred verejnosť so svojimi najvnútornejšími problémami, lenže veľa je povolaných a málo vyvolených. Na prahu dospievania medzi mojimi vyvolenými boli slovenskí básnici Válek, Rúfus a Feldek, americkí beatnici Ferlinghetti, Corso a Ginsberg, ruskí poeti Roždestvenskij, Voznesenskij a Jevtušenko. Medzičasom k nim pribudli moji slovenskí i českí kolegovia a priatelia Ján Tužinský, Štefan Moravčík, Jozef Čertík, Karel Sýs, Michal Černík a Ivan Fontana.

Čo si myslíte o ľuďoch na Slovensku? Vedia oceniť dobrú literatúru?

Myslieť si niečo o ľuďoch na Slovensku je čosi podobné ako myslieť si niečo o všetkých ľuďoch na svete. Biologické a psychologické konštanty ľudských bytostí sú silnejšie a hlbšie ako tenký náter kultúrnych či národnostných špecifík. Niektorí ľudia na Slovensku určite vedia oceniť dobrú literatúru, ale päťmiliónové spoločenstvo je dosť malý rezervoár na hojnejší výskyt vyspelých čitateľov – najmä ak vezmeme do úvahy iba dospelých ľudí, ktorí vôbec čítajú a osobitne ktorí čítajú po slovensky, veď máme aj početné inojazyčné komunity.

Viete si predstaviť budúcnosť bez kníh? Ak sa zamyslíte, prežije podľa vás kniha v dnešnej podobe?

Viem, kam smerujete – či po papyruse, zvitkoch, ručne prepisovaných bachantoch a doteraz tlačených publikáciách raz knihu definitívne nenahradia počítače. Je to možné, ale monitory ešte musia prekonať veľký vývinový skok, aby mohli plnohodnotne nahradiť komfort čítania umeleckej literatúry v knižnej podobe. V prípade slovníkov a encyklopédií už dnes uprednostňujem pohodlnejšie používanie elektronických verzií. To sa týka aj čítania dennej periodickej tlače, vy sa však pýtate na knihy. Iným problémom je druhotná negramotnosť, ktorá od 60. rokov 20. storočia existuje v USA, kde sa už vtedy televízia pre mnohých ľudí stala jediným zdrojom informácií a kultúrneho vyžitia. Ak má súčasná štruktúra spoločnosti asi 0,5 percenta vlastníkov, 20 percent obslužnej elity (politici, vedci, umelci, učitelia, mediálni pracovníci, represívny aparát) a približne 80 percent pauperizovanej väčšiny, tak budúce šance na prežitie knihy sú, lenže primerane zúžené, veď ani obslužná elita sa neskladá iba z čitateľov knižných publikácií. Knihy neraz nečítajú ani stredoškolskí pedagógovia, ktorí vyučujú literatúru. Inou otázkou je podoba samotnej knihy, kde tiež badať posuny ťažiska z textových častí na vizuálne zložky a niekedy aj na iné technické atrakcie. Rozvíja sa tiež trh so zvukovými nahrávkami literárnych diel. Budúcnosť však nemožno predvídať v detailoch iba v celkových tendenciách, a tie sú zreteľné i v súvislosti s vývojom knižnej kultúry.

Prezraďte, aké máte pocity, keď vidíte, alebo počujete vami napísanú hru?

Napriek tomu, že som absolventom filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky a že mám aj rozhlasovú tvorivú prax, som predovšetkým čitateľ. Zážitok a pôžitok z čítania mi nikdy plnohodnotne nenahradil iný spôsob vnímania. Prejavuje sa to aj v mojom každodennom rytme, kde má výsadné postavenie čítanie pred spaním.

Myslíte si, že spisovatelia na Slovensku to majú ťažké? Prečo?

Už som v podstate spomenul všetky okolnosti, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú, či obmedzujú rozvoj literárnej tvorby relatívne malého jazykového spoločenstva. Navyše – je zrejmé, že európska integrácia prináša už dnes jazykové zjednotenie spoločenskej elity, ktorá sa stáva anglofónnou. Otázne je, či by slovenským autorom pomohlo písanie v angličtine, pretože Slovensko je v globálnych i kontinentálnych rozmeroch perifériou, nie centrom. Bez záujmu štátu o udržanie vlastnej literatúry je jej budúcnosť veľmi hmlistá. Preto ma znepokojuje, že namiesto systematickej podpory pôvodnej literatúry, vrátane jej šírenia v zahraničí, sa ministerstvo kultúry zapodieva nezmyselným jazykovým zákonom, ktorým len zbytočne a nevhodne dráždi najmä početnú maďarskú menšinu.

Čo robíte, keď nepracujete? Ako si najlepšie oddýchnete?

Literatúru či film nepokladám iba za okruhy svojho profesionálneho záujmu, ale sú pre mňa aj zdrojmi duchovnej energie. Okrem toho sa venujem tvorbe zväčša rozmerných olejomalieb, niektorým druhom športu, ktoré však v poslednom období dosť zanedbávam. Neviem, či upratovanie v domácnosti a na chate možno zahrnúť do kategórie oddychu od duševnej práce.

A na záver posledná otázka. Keby ste mali moc zmeniť niečo na našom svete, čo by ste zmenili?

Ach, Bože, veď omyl stvorenia nevie napraviť ani Stvoriteľ sveta. Ak by som mu však mohol poradiť – určite by mal zrušiť predovšetkým vojny, choroby a hlad.

Rozhovor vyšel v rámci internetového projektu dnes už zaniklého knihkupectví SIRION. Uveřejňujeme ho vzhledem na přetrvávající aktuálnost.